Read Time:6 Minute, 1 Second

Ján Bábik, publicista

Niekedy v polovici osemdesiatych rokov som sa v byte mojej mamy zahľadel na dva obrazy. Na jednom boli končiare Vysokých Tatier, na druhom zátoka na ostrove Rab v Jadranskom mori. Mama mi povedala, že oba namaľoval juhoslovanský Slovák, Štefan Kraker.

Začiatkom päťdesiatych rokov ho v rámci boja proti titoizmu zatkli a odsúdili na dlhoročné väzenie, zomrel vo väznici v Leopoldove. Až neskôr som sa dozvedel, že mama nemala celkom pravdu. Maliar Štefan Milovan Kraker pochádzal z Juhoslávie, nebol však Slovák, ale Chorvát a narodil sa v blízkosti slovinského hlavného mesta Ľubľany.

Stručné zmienky v slovníkoch

Usiloval som sa o Krakerovi dozvedieť niečo viac. Naporúdzi som mal slovenský biografický slovník, no zmienka v ňom bola viac než skromná, spolu trinásť riadkov, o živote a diele len osem. Ani slovo o väznení, iba miesto smrti všeličo napovedalo. Ani z literatúry, ktorá ma odkazovala na časopis Výtvarný život z roku 1984, som sa o ňom veľa nedozvedel, akurát, že sa venoval aj známkovej tvorbe.

Trochu podrobnejšie ho spomínal Biografický lexikón Slovenska z roku 2013, no stále to nebolo veľa. V hesle sa uvádzalo i to, že bol politicky prenasledovaný a v rokoch 1950-1952 väznený v Leopoldove.

Ďalšie detaily hovoria, že Štefan Kraker sa narodil 7. decembra 1913 v obci Most pri Ľubľane. Po maturite v chorvátskom Sisaku vyštudoval výtvarné umenie u prof. Gjuriča, Kirina a Likana v Záhrebe a tam aj neskôr pracoval ako reprodukčný grafik v časopise Grafička revija. Po porážke Juhoslávie zo strany nacistického Nemecka a vzniku Nezávislého štátu Chorvátsko sa zapojil do protifašistického odboja. Za to ho prenasledovali ustašovci.

Štefan Kraker Tatry v lete, olej na plátne 1950

Umelec v národnom povstaní

V roku 1943 sa rozhodol presťahovať na Slovensko. Usadil sa v Turčianskom sv. Martine. Očarila ho príroda, najmä Vysoké Tatry, v ktorých našiel výrazný zdroj svojej inšpirácie. V Martine pracoval ako externý maliar a grafik, propagoval produkty Neografie, maľoval veľkonočné pohľadnice a obrázky z rozprávok, plagáty, a pripravoval rozličné katalógy.

Veľmi obľúbené boli jeho obrazy s náboženskou tematikou, reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore viseli v mnohých slovenských domácnostiach. V roku 1943 mal v Záhrebe výstavu, na ktorej predstavil tridsať olejomalieb a pastelov, neskôr často vystavoval na Slovensku. Aj tu sa zapojil do boja proti fašizmu, zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní. Bol spoluautorom nerealizovaných povstaleckých známok a tzv. banskobystrického vydania Partizánskej série a Povstaleckého hárčeka, ktoré vyšli k prvému výročiu SNP v roku 1945.

Majiteľ martinského pivovaru dal povstalcom k dispozícii svoje nákladné autá

Po skončení vojny pracoval ako vedúci reprodukčného oddelenia Matice slovenskej v Martine. Prevrat vo februári 1948 tvrdo postihol široké vrstvy obyvateľstva. Komunistická strana začala prenasledovať svojich skutočných, ale aj domnelých odporcov. Obeťami vykonštruovaných procesov sa najprv stali demokraticky zmýšľajúci politici a protifašistickí bojovníci.

Vo víre vykonštruovaných procesov

Prvý pofebruárový politický proces v Československu sa začal už v apríli 1948 proti bývalému podpredsedovi vlády, Jánovi Ursínymu z Demokratickej strany. Vzápätí pokračovali ďalšie – proti generálovi Heliodorovi Píkovi, Milade Horákovej a spol., či proti partizánskemu veliteľovi Viliamovi Žingorovi. Po roztržke medzi sovietskym diktátorom Josifom V. Stalinom a juhoslovanským predsedom vlády Josipom Brozom Titom, ktorý tiež vládol despotickým spôsobom, sa u nás začalo prenasledovanie príslušníkov národov z Juhoslávie žijúcich na Slovensku či Slovákov z Dolnej zeme, ktorí sa po druhej svetovej vojne vrátili do pôvodnej vlasti.

Záujmu Štátnej bezpečnosti neunikol ani Štefan Kraker. Zatkli ho 3. apríla 1950 a po krutých vyšetrovaniach ho priradili do procesu proti vicekonzulovi Juhoslávie, Šefikovi Kevićovi. V ŠtB vtedy pracovali primitívne a nevzdelané indivíduá, ktoré často nemali ani ukončenú meštianku a svojou brutalitou prekonávali aj svojich „učiteľov“, poradcov zo Sovietskeho zväzu.

O necelých päť mesiacov po zatknutí postavili Krakera pred súd. Štátny prokurátor Bohumír Ziegler predniesol 25. augusta 1950 obžalobu proti hlavnému obžalovanému, Šefikovi Kevićovi a ďalším obvineným. V obžalúvacej reči o. i. uviedol: „Štefan Kraker bol pre špionážnu prácu získaný vo februári 1946 tajomníkom juhoslovanského konzulátu v Bratislave a vedúcim špionážnej siete, Jozefom Moravcom (…) Moravcovi podal správu o podniku, v ktorom bol zamestnaný, celý rad veľmi dôležitých špionážnych správ vojenských, informácie zo Zväzu slovenských partizánov, ďalej správy o zásobovacej a cenovej situácii, o priemyselných závodoch a o poznatkoch politického rázu, ktoré získal na svojom pôsobišti (…) Jednou z hlavných úloh, ktoré plnil so svojimi agentmi, bola propagácia fašistického titovského režimu v okruhu známych a najmä spoluzamestnancov. Podľa príkazov a pokynov Kevićoviych snažil sa získať čo najviac protičeských, nacionalisticky zameraných osôb, podnecovaných reakčnými cirkevnými kruhmi, tieto inštruoval, aby sa v prípade zvrhnutia ľudovodemokratického režimu v ČSR uchopili moci.“

Na procese sa obžalovaní priznali k absurdným previneniam. Kraker vypovedal: „Moravec chcel správy o podplukovníkovi Č. To som Moravcovi napísal so všetkými údajmi o ostatných okolnostiach, t. j. o pôsobišti tohto dôstojníka a o jeho tankovej jednotke. Tiež som podal ďalšiu správu o určitej vojenskej posádke, a to jej umiestnenie, výsledok volieb, mená dôstojníkov, ktorí boli prepustení, mená riaditeľov, počet vojakov a motorových vozidiel.“

Štefan Milivoj Kraker Pamätný hárok znamok k 1. výročiu SNP, 1945

Vyniesli drakonické rozsudky

Napokon sudca vyniesol drakonické rozsudky. Boli to dva tresty smrti, prvý pre Rudolfa Lančariča (popravili ho 17. februára 1951 v Prahe, v roku 1964 bol rehabilitovaný) a druhý pre Ernesta Otta, účastníka protifašistického odboja, ktorému po niekoľkých fingovaných popravách, zastavených v poslednej chvíli, neskôr zmenili trest na doživotie. Ďalej padli dva doživotné tresty, úhrn ďalších trestov dosiahol takmer dvesto rokov. Krakera odsúdili na dvadsať rokov.

Jeho rodinu, manželku s tromi malými deťmi, ihneď po Krakerovom zatknutí deložovali z martinského bytu. Pôvodne ich mali vysťahovať do Čremošného, no vďaka statočnosti Ivana Trnovského, ktorý im poskytol jednu izbu, napokon zostali v Martine.

Štefan Kraker musel pri výkone trestu v Leopoldove pretrpieť nielen neľudské pomery vo väznici, ale aj otrockú prácu. Rozhodol sa, že si spôsobí zranenie, aby sa na ošetrovni na nejaký čas vyhol strašným podmienkam. Prehltol kúsok pevného predmetu, pravdepodobne časť zubnej kefky.

Bachari mu odmietli poskytnúť pomoc a previezť ho na lekárske ošetrenie. Namiesto toho ho odvliekli do kobky v podzemí. Tam Kraker tri dni zomieral v ukrutných bolestiach. Keď prosil dozorcov, aby mu pomohli, odpovedali: „Nech zdochne, sviňa juhoslovanská!“

Skonal na následky neposkytnutia lekárskej pomoci 25. októbra 1952. Oficiálna správa o smrti Štefana Krakera uvádzala, že zomrel na srdcovú chybu, perforáciu dvanástnika a krvácanie do dutiny brušnej.

(Krátené a medzititulky red. Bojovník)

DO RÁMČEKA:

Dvanásť rokov po smrti Štefana Krakera, 23. septembra 1964, dostala jeho vdova Lucianna list od námestníka generálneho prokurátora ČSSR, Dr. Davida. Informoval ju, že trestné stíhanie proti jej manželovi v celom rozsahu zastavili. Došetrením sa zistilo, že trestná činnosť, za ktorú Krakera odsúdili, bola vykonštruovaná a skutok, za ktorý sa trestné stíhanie viedlo, sa vôbec nestal, alebo sa síce prihodil, no nenaplňoval po objektívnej či subjektívnej stránke znaky trestného činu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.