Read Time:5 Minute, 27 Second

Július Lomenčík, UMB Banská Bystrica

Jedným z autorov neschematického básnického pohľadu na odkaz Slovenského národného povstania je Mikuláš Kováč (18. máj 1934 Lekér – 26. máj 1992 Banská Bystrica). V jeho poézii sa potvrdzuje téza, že za vyjadrením pocitu alebo vzťahu v básni sa spravidla skrýva reálna motivácia zakotvená v konkrétnom ľudskom čase a neopakovateľnom priestore.

Uvedené konštatovanie potvrdzuje v plnej miere tematická ukotvenosť niektorých Kováčových básní v období druhej svetovej vojny, pretože je logickým vyústením otrasných zážitkov z tohto obdobia. Podľa Ľubomíra Feldeka „vnemy uskladnené v detstve sú najintenzívnejšie a … nikto si pri písaní nezmyslí obchádzať ich“. V tomto duchu zameraná Kováčova poézia vypovedá o autentických skúsenostiach, o detskej vizuálnej pamäti s už dospeláckym hľadaním podstaty.

Časť literárnej kritiky sa domnievala, že tu ide iba o literárčinu, o exploatáciu dramatickej témy, teda o demonštráciu vymyslenej poetiky na dramatickom pozadí. Napokon sa ukázalo všetko inak. Chlapčenský Mikuláš Kováč nebol nejakým detským povstaleckým hrdinom typu Janka Giertliho z Jilemnického Kroniky. Bol jednoducho chlapec, ktorý si všímal to, čo sa okolo neho dialo, a pretože tomu vo svojom veku nerozumel, pýtal sa a po rokoch veršami odpovedal – predovšetkým v etickej rovine.

Mikuláš Kováč, fotoportrét

Aktívny humanizmus Mikuláša Kováča

Kováčova poézia sa v tom čase zamerala proti násiliu ako skutočná „obrana stavebnice“ aktívneho humanizmu a úsilia o pravdu, čo vystihol i básnik Štefan Strážay v doslove k vydaniu básnickej zbierky Obrana stavebnice: „Mikuláš Kováč si zo svojich generačných druhov medzi prvými a najdôslednejšie uvedomil a napokon realizoval potrebu spoločensky zúčastnenej poézie.

Básnickou výpoveďou zdôrazňoval neschematicky odkaz Povstania absentujúci vo vedomí súčasníka cez autentické videnie vtedajšieho sveta, ktoré si podmanili Kováčovu osobnosť a v neskoršom procese tvorby vytvorili epicentrum jeho poetickej filozofie a umeleckého pohľadu na svet.

Trvalým zdrojom inšpirácie autorovej lyriky sa stali najmä zážitky z obdobia SNP, keď ho po zatlačení do hôr strýko Anton spolu s matkou zobral cez Jelenec a Baláže na Kalište. Útočisko tam našli v dome pána Palúcha. Desaťročný Mikuláš tu videl rabovačky a požiare vojenských proviantných skladov, zažil hrdinstvo, ale aj zbabelosť. Po návrate do obsadenej Banskej Bystrice skrývali sa v pivnici istého pána Cibuľu.

Matka so strýkom sa ešte pred vypuknutím Povstania aktívne organizovali v odbojovej skupine vedenej Michalom Balkom. Mikuláš v tomto prostredí zažil a precítil deportácie, nočné prepady Ústrednej štátnej bezpečnosti, videl protichodné postoje Banskobystričanov a vytušil ich názorovú odlišnosť.

Malý Mikuláš Kováč s rodičmi

Pri odkrývaní hrobov obetí fašizmu

Po oslobodení sa mu ďalším zdrojom inšpirácie stali „dokumentaristické návštevy“ pamätných miest so strýkom Antonom. Ten ako člen exhumačnej komisie (fotograf a dokumentarista) brával malého synovca na odkrývanie hrobov obetí z Povstania v Telgárte, Krupine, Kremničke, na starom vojenskom cintoríne v Majeri a iných miestach.

Autentických zážitkov, ktoré boli „prazákladom životnej skúsenosti“, zmocnil sa v podobe spomienkového poetického záznamu a rozprávačskej básnickej štylizácie. Pracoval s kontrastom, ktorý vznikal analýzou vnemu, jeho prijatím do vedomia a súčasnou konfrontáciou s poznaním. Sprítomňoval všetko podstatné zapísané v pamäti, poukazujúc na prirodzenú detskú zvedavosť: „Mal som oči, oči, v ktorých plávali oblaky, / domy, mestá, zvieratá, staré hodinky rozobrané…“

Kováčova zbierka básní Zem pod nohami

Starci v krčme

Vizuálnu pamäť zachytával strihovou technikou filmovej montáže originálnym opakovaním vizuálnych a zvukových motívov. Verše utvárané montážnym postupom z jednotlivých motívov neraz pripomínali filmový scenár. Strihovou montážou viacerých prvkov je komponovaná aj báseň Starci v krčme zo zbierky O modrej labuti, v ktorej zužitkoval zážitky z pobytu na Kališti na jeseň 1944. Báseň sa skladá zo štyroch diametrálne odlišných komponentov – anekdot a textov ľudových piesní. Od samotného  Kováča sa dozvedáme, že prvú anekdotu o Amerikánovi, ktorý sa nestal „grundátorom“, počul v dospelom veku v pohostinstve a druhá súvisí s detským zážitkom z Kališťa, o čom podáva nasledujúce svedectvo:

„Armáda likvidovala veľký sklad, magazín v Jelenci a vyzývala rodákov, aby si zobrali, čo sa im len zažiada a čo sa hodí. Môj domáci, pán Palúch, si zobral pol metráka cukru, vliekol ho cez mokrú a tmavú horu, až kým s ním neďaleko svojej drevenice nespadol a nezlomil si nohu. Keď ho žena hrešila, že nezobral čosi iné, vzácnejšie a potrebnejšie, veď tam mali krásnych vecí od boh sveta, bránil sa. A čo som mal zobrať, há? Veď soli a petróla máme, nie?“

Kto je na tom horšie: kat či obeť?

Kováčovo etické a estetické cítenie vychádzalo zo známej Platónovej triády krásy, pravdy a dobra. V ťažisku tohto trojuholníka nastoľoval existenčné otázky, aby presviedčal o potrebe týchto kategórií pre skutočne humánnu spoločnosť. Okrem princípu paradoxu a kontrastu sa účinným prostriedkom na naplnenie daného predsavzatia stala aj irónia, najmä tzv. sokratovská irónia.

Grécky filozof Sokrates ju používal na výchovu svojich poslucháčov k väčšej opravdivosti života. Dokladuje to tretia časť básne ozvláštnená netradičnou kreativitou „poetického myslenia“. Nemeckí vojaci si po vyvraždení dediny večer sadnú „za vŕzgavé stoly“ kasárenskej kantíny, aby si vypočuli v husľovom podaní romantickú hudbu Franza Schuberta a relaxovali tak po „dobre vykonanej práci“.

Kováč nastolil starý filozofický a etický problém – kto je na tom horšie: kat či obeť? Celé to vytvára na paradoxoch, napr. človek v prežitom dni spáchal neľudský čin, no večer ho dojíma romantická hudba: „po tvárach slzy merali dĺžku vrások“. Záver vyznieva jednoznačne ironicky s dvojzmyselným účinkom – smerom k Schubertovi, prípadne i k vodcovi. Kontrapunktnou pointou naplnil zmysel irónie.

Básnik Kováč počas diskusie

Strach pred tragickou minulosťou

Pri tematicky osnovaných básňach z obdobia SNP Kováč videl, že človek prítomnej chvíle obklopený konzumom sa ocitá v strachu pred nedávnou tragickou minulosťou. V jej konfrontácii s prítomnosťou umožňuje mu vyjadriť sa ako kultúrnej bytosti k samému sebe, pretože cez dejiny sa dozvie viac o tom, čím v skutočnosti je.

Každodenný život konfrontovaný s otrasnými vojnovými obrazmi v takto koncipovanej poetickej výpovedi autor nasmeroval k etickému apelu nielen pre súčasnosť, ale najmä pre budúcnosť s cieľom napomôcť k priznaniu sa ľudstva k vlastným chybám. V opačnom prípade budúcnosť bude ohrozená vytváraním falošných, chimerických, iluzórnych a často aj nebezpečných iracionálnych predstáv.

Uvedený čiastkový pohľad do básnických reflexií Mikuláša Kováča tematicky zviazaných s touto kapitolou moderných slovenských dejín nám jednoznačne potvrdzuje jeho konštatovanie, že „SNP malo v prvom rade zmysel mravný, bolo aktom mravnej očisty národa, ktorý sa proti alebo presnejšie mimo vlastnej vôle ocitol na opačnej strane historickej Pravdy, Spravodlivosti a Práva“ (Rozhovory s priateľmi, rukopis).

(Krátené a medzititulky red. Bojovník)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.