V lete 1942, keď sa východný front neúprosne približoval k Volge, dostalo sovietske velenie správy, že na území, ktoré obsadil nepriateľ, vypukla epidémia cholery. Bolo leto, teplota vyše tridsať stupňov a navôkol desaťtisíce mŕtvych ľudí a zvierat. Ideálne podmienky na šírenie infekcie.
Úloha znela, nedopustiť šírenie choroby na sovietske vojsko a obyvateľstvo, ktoré zostalo v Stalingrade. Do mesta vyslali Zinajdu Vissarionovnu Jermolievovú, hlavnú odborníčku na choleru. Boju s črevnými infekciami zasvätila už veľa času. Keď mala desať rokov, jej otec zomrel na neznámu „žalúdočnú chorobu“. Neskôr videla veľa podobných prípadov, a to nielen medzi prostým ľudom v mnohopočetných rodinách, ktoré každé leto odnášali na cintorín detské truhličky. Smrť kosila ľudí z každej spoločenskej vrstvy. Vtedy sa definitívne rozhodla pre Lekársku fakultu Rostovskej univerzity.
Celoživotný boj s cholerou
V roku 1925 sa Zinajda Vissarionovna presťahovala z Rostova na Done do hlavného mesta. Tam viedla Inštitút biochémie A. N. Bacha, oddelením biochémie mikróbov. Jej vedecké záujmy boli nezvyčajne rozsiahle, ale práve boj s cholerou sa stal hlavným zmyslom jej života. Ešte v roku 1940 vypracovala metódu získania fágu,v tých rokoch najefektívnejšieho prostriedku proti smrteľnej nákaze. A práve v štyridsiatom druhom, keď musela bojovať proti cholere v Stalingrade, vyšla v Moskve jej doktorandská dizertácia s názvom Cholera.
Na stalingradskom letisku privítal Zinajdu Vissarionovnu vojenský epidemiológ Znamenskij a náčelník protiepidemiologickej správy narkomzdravu (ľudový komisariát pre zdravotníctvo) Ragozin. Bol neskorý večer a pokiaľ prišli na miesto, nastala noc. Ale vo vojne neexistuje pojem pracovného dňa, preto sa prvé zasadnutie mimoriadnej komisie začalo o druhej hodine po polnoci. K spomínaným odborníkom sa pripojil zástupca ľudového komisára Kolesnikov, predstavitelia krajskej správy a vojaci.
Zasadanie so zvukmi kanónov
Vojna sa ešte nedostala do mesta, ale jej ozveny už prichádzali. Zasadanie sa konalo za sprievodu kanonády. Cez Stalingrad denne prechádzali státisíce vojakov smerujúcich k ohybu Donu, kde sa rozpútala jedna z najväčších bitiek v dejinách. Spätne mesto prijímalo desaťtisíce ranených. Bez prestávky odchádzali kompy a vlaky do Astrachanu. Slovom, keby sa podarilo epidémii preniknúť do Stalingradu, nedokázala by ju už udržať žiadna sila.
Komisia rokovala takmer do rána. V záujme prevencie sa rozhodli dať všetkým obyvateľom a vojakom bakteriofág cholery, ktorý získala Jermolievová. Išlo o nový, ešte celkom nepreskúšaný prostriedok, ona sama na ňom stále pracovala. Ale to množstvo, čo si stihla vziať so sebou do lietadla, zjavne nestačilo. Poprosili o pomoc Moskvu.
V priebehu niekoľkých dní zozbierali preparát a vlakom ho poslali do mesta nad Volgou, no až tam nedošiel. Niekde po ceste ho rozbombardovali hitlerovci. Čo robiť? Jermolievová navrhla jeho výrobu priamo na mieste. Mnohým sa to zdalo „fantastické“, organizovať totiž zložitú mikrobiologickú produkciu býva ťažké aj v mierových podmienkach, a sem mohla prísť vojna každým dňom. Navyše, objemy účinnej látky museli byť obrovské.
Zinajda Vissarionovna vedela presviedčať
Jermolievová očakávala pomoc od kolegov z Charkovského inštitútu mikrobiológie, ale práve v tých dňoch dostali rozkaz evakuovať hlbšie do tylu. Neostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na vlastné sily, ale aj sily pomocníkov, odborníkov či ľudí, ktorí boli vede i medicíne vzdialení. Zabudnúc na únavu pripravovali v improvizovanom podzemnom laboratóriu nevyhnutné množstvo bakteriofágu a dávali ho tylu aj na front.
Sanitárna služba denne obchádzala všetky byty a zaujímala sa, či niekto nie je chorý. Ďalší chlórovali vodu, slúžili na evakuačných miestach, v obchodoch. ZinajdaVissarionovna nikomu nerozkazovala – ona vedela presviedčať. Denne užívalo preparát 50-tisíc ľudí. Profylaxiu, teda preventívne zdravotnícke opatrenie v takých rozmeroch história nepozná.
Odborníci nielenže pripravovali bakteriofág či liečili. V podmienkach vzdialených od normálnych laboratórnych pokračovali aj vo výskume cholery. Tajne, aby nevyvolali paniku, skúmali obete tejto strašnej choroby. Prevažne Nemcov. Pod rúškom noci, riskujúc svoj život, špeciálne skupiny rozviedky kradli z nepriateľských poľných nemocníc potrebný „materiál“. To znamená, mŕtvoly ľudí, ktorí zomreli na choleru.
Stalin: držať front pri Stalingrade?
V tom čase o spomínaných akciách vedelo len niekoľko ľudí, no cena víťazstva nad cholerou a ďalšími infekciami bola rovnocenná cene spoločného víťazstva v boji. Taký záver robia mnohí historici. Odvolávajúc sa na rozhovory s veliteľmi rozprávajú, ako raz zavolal Jermolievovej z priamej linky sám Josif Vissarionovič Stalin. Mal iba jednu otázku: či držať front pri Stalingrade? Odpovedala, že vynaloží všetky sily a že zvíťaziť nad cholerou je možné. A tak sa aj stalo.
Takmer pol roka strávila v prifrontovom pásme. A len vtedy, keď na bol nepriateľ porazený na prvej línii a hrozba epidémie zmizla, odletela späť do Moskvy. Jej lekársky i ľudský hrdinský čin bol vysoko ocenený. Koncom roka 1942 ju za úspešné splnenie špeciálnej úlohy na stalingradskom fronte vyznamenali Leninovým radom. O rok na to sa stala laureátkou Štátnej prémie, ktorú, mimochodom, odovzdala Fondu obrany na stavbu bojového lietadla. Stíhačku postavili a na jej bok napísali „Zinajda Jermolievová“.
Svojsky sa „sestričke“ (tak ju niekedy volal pre rovnaké meno po otcovi) odvďačil Stalin. V tom čase sa na základe štandardného obvinenia z vlastizrady nachádzal vo väzbe jej prvý muž Lev Ziľber – slávny mikrobiológ a rodný brat spisovateľa Veniamina Kaverina. Vo väzbe bol však aj jej druhý, takpovediac súčasný manžel. Stalin navrhol oslobodiť jedného z nich, podľa toho, koho vyberie samotná Zianjda Vissarionovna. A ona si vybrala Leva Ziľbera, hoci ten už vtedy žil s inou ženou. Podľa jej názoru bol totiž práve virológ Ziľber potrebnejší pre ľudí a najmä pre vedu. To bola celá Jermolievová!
Ešte počas hrozných vojnových rokov samostatne objavila a uviedla do výroby vlastný penicilín – krustozín. Vtedy ho mali len Angličania a Američania, ale tí držali vzorec i technológiu v úplnej tajnosti. V povojnových rokoch pokračovala v boji s epidémiami. Stala sa akademičkou a dostalo sa jej svetovej slávy. Plodná vedkyňa zomrela v roku 1974.
Do rámčeka:
Zinajda Vissarionovna Jermolievová bola autorkou viac než 500 štúdií, viacerých kníh, napríklad „Penicilín“, „Antibiotiká, bakteriálne polysacharidy, interferóny“ a ďalšie. Bola zakladateľkou a šéfredaktorkou sovietskeho vedeckého časopisu Antibiotiká.
1898 – narodenie, Rostovská oblasť (kedysi územie donských kozákov)
1925 – šéfka oddelenia biológie mikróbov, Akadémia vied ZSSR
1942 – experiment s roztokom Vibrio cholerae, ktorý bol s úspechom použitý ako prevemtívne liečivo proti cholere na východnom fronte počas druhej svetovej vojny
1943 – začiatok používania penicilínu (Penicillium crustosum) v sovietskych nemocniciach, ktorý izolovala spolu s Tamarou Balezinovou
1947 – riaditeľka Inštitútu antibiotík Ministerstva zdravotníctva ZSSR
1952 – šéfka oddelenia mikrobiológie Centrálneho postgraduálneho lekárskeho inštitútu v Moskve
1974 – úmrtie, Moskva (76 rokov)
