Read Time:11 Minute, 55 Second

Martin Krno

Foto: SND

Pondelok 12. decembra sa v sále činohry nového Slovenského národného divadla konala „derniéra“, po ktorej padla opona a už sa viac nikdy nezdvihne… S národnou umelkyňou Máriou Kráľovičovou (zomrela 5. 12. 2022) sa prišlo rozlúčiť pomerne málo ľudí, možno už viac mysleli na predvianočné nákupy.

Chýbali však aj mnohí herci našej prvej scény, kde Marína strávila neuveriteľných 74 sezón. A darmo by ste medzi hosťami hľadali niekoho z vládnych oficialít. Asi im na mítingoch veľmi netlieskala, keď to od umelcov jej rangu očakávali.

Vládne oficiality poslali vence…

Ľudská pamäť a zabúdanie

Ale tí, čo prišli a držali čestnú stráž pri jej truhle, ju iste mali úprimne radi. Medzi nimi sme videli aj Dušana Jamricha, Tomáša Maštalíra, Františka Kovára, Zdenu Studenkovú, Evu Máriu Chalupovú, Emila Horvátha, Dianu Mórovú, Kamilu Magálovú, Emíliu Vášáryovú, Juraja Kukuru, Jozefa Vajdu, Ľubomíra Pauloviča, Karola Strážnického a iných.

Viacerí, osobitne tí mladší, sa Maríne milo prihovorili, spomínali zväčša na veselé príhody prežité s ňou na predstaveniach, filmovačkách či divadelných zájazdoch po Slovensku a kedysi aj v zahraničí. Pred smútočným zhromaždením sa hlbšie zamýšľali i nad poslaním umelcov v spoločenskom živote, nad zlyhávajúcou ľudskou pamäťou a poľutovania hodným zabúdaním.

Presvedčivý bol Martin Huba, ktorý označil Kráľovičovú za herečku, ktorá „sa dotýkala hviezd, a pritom stála na zemi“, režisér Roman Polák, starosta jej rodnej obce Čáry Martin Kráľovič (tam je vraj Kráľovičovcov ako maku) či Gabriela Dzuríková, ktorá sa na konci reči rozplakala.

Herečka SND Gabriela Dzuríková vystúpila s dojímavým príhovorom

Svet ponúka plno krás

Najviac však dojala scenáristka a režisérka Eva Borušovičová, ktorá vystúpila posledná. Marínu obsadila do televízneho poeticky ladeného filmu Amálka, ja sa zbláznim! „Pre kultúrne dedičstvo nášho národa zostáva ikonou, nesmrteľnou prvou herečkou televízie, hviezdou divadla, filmu aj rozhlasu,“ zdôraznila, „pre tých, ktorí ju poznali osobne, zostane navždy inšpiráciou ako byť optimistická, noblesná a vľúdna.“

„Pozri sa na ten krásny západ slnka. Svet nám ponúka plno krás,“ parafrázovala herečkine slová, „mali by sme ich vnímať všetkými zmyslami a kochať sa nimi.“ A krásnou bytosťou, dodávam, určite pre nás ostáva aj Mária Kráľovičová.

Súčasťou rozlúčky boli ukážky z divadelných, filmových a televíznych diel, v ktorých účinkovala, prednesy poézie. Zrejme málokomu ostalo oko suché počas záverečnej videodokrútke pesničky Ondřeja Brzobohatého, ktorú zaspieval a na klavíri zahral spolu s huslistkou Mariou Mátlovou na galavečeri v SND pri oslave 90. narodenín legendárnej umelkyne. Zhudobnil tak báseň Miesto vyznania, ktorú napísal svojej manželke Miroslav Procházka pred vyše 17 rokmi.

S padajúcou oponou znel niekoľkominútový potlesk divákov. Posledný. S touto vynikajúcou všestrannou herečkou zrejme definitívne od nás odchádza tzv. Slnečná generácia, ktorá po druhej svetovej vojne „dobyla“ divadlá, vydavateľstvá a kaviarne Bratislavy a s ňou nastúpil nebývalý rozvoj slovenskej kultúry.

Členovia Činohry SND na poslednej rozlúčke s Marínou

To všetko bude chýbať

Keď sme sa pri príležitosti 78. výročia SNP chystali viacerým jubilujúcim umelcom ocenenie SZPB, v kartotéke pod menom Mária Kráľovičová (narodila sa 7. júna 1927) boli všetky stupne našich vyznamenaní. „Ale ešte nemá to najvyššie vnútrozväzové – Za vernosť,“ podotkol ktosi. Žiaľ, zdravotný stav jej začiatkom septembra už nedovolil, aby si medailu osobne vyzdvihla, na slávnostnú akadémiu poslala syna Miroslava.

Už počas Covidu, keď sa na dva roky utiahla k dcére Janke Kocianovej do Prahy, nám veľmi chýbala, jej cupajúci rýchly krok na ulici, úsmev, výskot, že sme sa v meste náhodou zase stretli, a silné objatia… Keď sme dávnejšie, ešte v redakcii týždenníka Slovo, telefonicky súrili od Mira Procházku st. v deň uzávierky dohodnutý článok, obyčajne sa to vyriešilo tak, že o desať  minút na Koceľovej ulici zaparkovalo auto. Z neho vybehla štíhla, moderne oblečená žena s topánkami na vysokých podpätkoch. Vletela dnu ako vietor, zaštebotala, všetkých vystískala. „Marína, však si sadni na minútku,“ vyzýval som ju, „nedáš si kávu?“ „Kdeže,“ už aj utekala, „ešte toľko toho musím dnes stihnúť.“

Toto všetko ľudské tu bude strašne chýbať. Vďaka televízie môžu jej herecký kumšt obdivovať nasledujúce generácie Slovákov. Ale ich už Marína nikdy neobjíme…

Truhlu vynášajú z novej budovy SND, kde sa konala posledná rozlúčka s Máriou Kráľovičovou

Marína verila v silu umenia

Po oficiálnom pohrebe truhlu s telesnými pozostatkami Márie Kráľovičovej presunuli do bratislavského krematória, kde sa uskutočnila posledná rozlúčka s národnou umelkyňou v úzkom kruhu za účasti jej najbližších príbuzných a priateľov zo SND. S dojímavým príhovorom vystúpil syn zosnulej herečky, publicista a manažér výtvarného umenia MIROSLAV PROCHÁZKA mladší, ktorý nám text poskytol a tak ho uvádzame.

Kým máte rodičov, ste stále deťmi. Mama nám so sestrou umožnila byť deťmi dlho. Azda preto, že sama musela ísť od pätnástich robiť. Z domu si odniesla vieru, vernosť, usilovnosť, pokoru a odpúšťanie. S mamou a starou mamou chodila do kostola, s otcom zas na prvé máje. „Šak Kristus byu první komunista,“ vravieval po záhorácky. „Tvoja mama sce mjet království nebeské tam hore, ale já ho scem mjet tadyk na zemi.“

Mimochodom, neskôr ako nepriateľ ľudovodemokratického zriadenia sedel s Gustávom Husákom v Ilave. A ten istý Lojzek sa v roku 1919 ako legionár dostal pred vojenský súd, lebo dal po papuli dôstojníkovi, ktorý do krvi zbičoval svojho jazdeckého koňa. Prežil, keďže ho generál Josef Šnejdárek súrne potreboval v prvej línii proti postupujúcim vojskám Maďarskej republiky rád.

Záverečný, posledný potlesk pre skvelú herečku

Zatúlal sa na Záhorie švédsky rytier?

Môj otec vždy tvrdil, že nie je možné, aby sa taká plavovláska narodila na Záhorí. Že tam niekde musel byť nejaký zatúlaný Švéd z tridsaťročnej vojny. Už ako malá sa rada prevteľovala do hrdiniek zo svätovojtešského kalendára a neskôr ako holičská učnica videla na obálkach pekne upravené blonďavé dámy, preto sa túžila raz tiež stať takou, v tých časoch vojny bola idolom Eva Braunová. Splnilo sa. Môjmu otcovi oznámila: „Vieš, Mirenko, najprv je divadlo, potom deti, až potom ty.“ 

Ako malí sme nevedeli pochopiť, že po kolotoči rozhlas – divadelná skúška – televízia – večerné predstavenie toľko vyspáva a skákali sme po nej a strkali jej zápalky do očú. Volali sme ju Guliver. Nerád som chodil do jasieľ a škôlky, zaujímavejšie mi to pripadalo v divadle. Buď som sa díval, ako Pepo Budský nespokojne kýve nohou, alebo som hľadal poklady v rekvizitárni Gaža Arbeta. Spomínam si, ako som sa pri nedeľnom matiné Strakonického gajdoša tváril, že nepoznám svoju mladšiu sestru Janku. Totiž vo chvíli, keď stráže brali Dorotku do otroctva, z hľadiska sa rozbehla k orchestrisku a vrešťala: „Nechajte ju, to je moja mamááá!“

Po predstavení sme mamu čakávali, lebo sme sa tešili na príhody, ale často nešla a nešla. Potom sa ospravedlňovala: „Musela som odviezť Daču, Milku alebo Soňu.“ Myslela tým Božidaru Turzonovú, Emíliu Vášáryovú a Soňu Valentovú. Inokedy zase netrpezlivo čakali na jej príchod otec s kamarátmi v Klube spisovateľov, aby vyplatila ich cech.

Často sa stávalo, že keď prišla v noci domov, našla tam spiacich všetkých tých Nezvalov, Andrzejewských, Polevojov, Plávkov, Hoffmeistrov, Tuwimov, Fabryov, Broniewskich, Simonovov, Kruczkowských…, tak ich len poprikrývala dekami. Raz jej volala Marta Ličková, že či u nás náhodou nie je jej muž, lebo je chorá a Paľo sa pred dvoma dňami vybral s obedármi po jedlo. Marína vraví: „Obedáre ležia tu pri telefóne, no Paľa zatiaľ nevidím!“

Poloprázdne hľadisko na poslednej rozlúčke s Máriou Kráľovičovou

Nevedela povedať nie

Nikdy sme neboli rasisti. Mama totiž pri učení úloh zabúdala na čas a kurčatá v rúre, preto sme si často povzdychli: „Už zase máme černoškov?!“ A rodina sa vypravila do reštaurácie. Preto nás otec prinútil učiť sa variť. V dobách Stanislavského Marína prestavala v byte nábytok, aby sa lepšie vcítila do svojej postavy.

Nevedela povedať nie. Podchvíľou drnčal u nás telefón, ktosi potreboval zariadiť to či ono, dostať kohosi na operáciu, dieťa na školu, pripraviť na talentové skúšky, vybaviť devízový prísľub. Aj nás srdilo, že je tu viac pre druhých ako pre nás.

V prvej triede na rodičovskom združení, keď pani učiteľka skončila hodnotenie, spýtala sa: „Má ešte niekto nejakú otázku?“ Načo sa zdvihla pani Mikelková: „Ja mám dôležitú otázku. Súdružka Kráľovičová, keď sa v tom Rómeovi bozkávate s Karolom Machatom, to len tak, alebo naozaj?“

V škole sme mali ručné práce a ja som grambľavý. Na MDŽ ako dar sme mali obšiť srdiečko zo starého filmu, preto sa mama po návrate z divadla pustila do šitia. Potom zahrala neuveriteľne prekvapenú a potešenú pri sviatočnom verejnom odovzdávaní darčeka. Neskôr sa podobná vec opakovala pri úlohách z rysovania. Tuž mi natiekol pod lineár a rozmazal sa, ale Marínine práce bývali ako príkladné na nástenke.

Marínina dcéra Jana Kocianová, u ktorej v Prahe bývala matka počas pandémie Covidu

Zahrala si aj bosonohú Sandie Shaw

Rada sa smiala, hoci pri vtipoch pointu vždy pokazila, bola za každý špás. Na Bratislavskú lýru v roku 1967 zavítala bosonohá Sandie Shaw a keďže sa každoročne konal na Slovane zápas herci novinári, ako magnet dopredu vyhlásili, že ho slávnostným výkopom otvorí práve populárna britská speváčka. Jej agent však toto vystúpenie navyše odmietol.

Ľudia sa valili na vypredaný štadión, tak Marínu organizátori nahovárali, aby ju zahrala. Sandy je dlhonohá a plavovlasá, oponovala, že keď vylezie ako blondýnka, každý ju spozná. Tak si vzala čiernu parochňu, vyzula topánky a nakráčala za hitu z ampliónov Puppet on the string a neskutočného potlesku, aký v živote na javisku nezažila, na trávnik. Všetci uverili!!! Ba večer, keď to rozprávala na predstavení, Mico Huba ju presviedčal: „Čo táraš, veď som stál vedľa nej!“

Rada cestovala, najmä s otcom. Vtedy nepotrebovala bedeker. O svojich jazykových schopnostiach vyhlasovala, že ovláda nemčinu. Čiastočne. Miro, teda otec, jej hovoril, že zrejme vždy, keď mala mať v škole hodinu, spojenci bombardovali.

Keď bola v Izraeli po šesťdňovej vojne recitovať Pieseň piesní, na sprevádzanie po dobytých Golanských výšinách dostali s otcom generála, ktorý sa spýtal, v akej reči chcú výklad. Po francúzsky, taliansky, rusky, anglicky, španielsky? Marienka si vybrala francúzštinu. Generál spustil. Po troch vetách ho zastavila: „A teraz po nemecky!“ Lampasák bez zaváhania pokračoval akoby nič. „A teraz po poľsky!“ Jednoducho si jeho jazykové znalosti chcela overiť.

Boli s Mirom v Paríži a Jean Marais ich pozval do svojho divadla na predstavenie. Zašli za ním cez prestávku do šatnice, na čo sa  Marais spýtal, či si s ním dajú whisky, a hneď požiadal asistentku, aby ju doniesla. Tá oznámila, že whisky došla. Vtedy sa Marais na nich obrátil s otázkou: „No povedzte, mohlo by sa čosi také stať u vás na Slovensku?“ 

Kondolovať prišiel aj herec Juraj Kukura

Historky z divadelných zájazdov

Olympiáda. Rím. Na čiernom trhu sa za lístok na otvárací ceremoniál platili astronomické sumy. Od nás sa jazdilo na devízový prísľub, na pobyt v cudzine ste smeli vyviezť maximálne sto dolárov na osobu. Hneď prvý deň si mama kúpila topánky a bolo. Ale Miro, to zariadil. Československý veľvyslanec Ján Pudlák tam práve nemal manželku, tak ju Marína zahrala. Podala si ruku s talianskym prezidentom Giovannim Gronchim a keď sa obzrela, až o dva rady za nimi sedela Gina Lollobrigida.

Otec sedel kdesi pod strechou s novinármi. Doma to malo dohru. Zrejme ako na blondínku uprostred mnohých čiernych diplomatov si kameramani ostrili práve na nej obraz. Fero Dibarbora jej po návrate povedal: „Vedel som, že ideš do Ríma, aj že sa isto dostaneš na olympiádu, ale že práve tebou bude začínať prvý prenos, to by mi ani vo sne neprišlo na um!“

V Londýne na predstavení Obzri sa v hneve vo vedľajšej lóži sedel nespokojný divák, ktorý sa neustále mrvil a šomral: „No videli ste už čosi také nudné? Ani poriadnu zápletku to nemá. Vlečie sa to, kto sa má na to dívať?“ Cez prestávku sa im predstavil. Volal sa John Osborne, bol to sám autor divadelnej hry. Vzal ich po predstavení do zákulisia. Mladému Alanovi Batesovi Marína vtedy povedala: „Máte talent od Boha. Z vás bude raz veľká hviezda!“ Splnilo sa.

Prinášala pútavé historky zo zájazdov. Spomínala, ako mladý ruský divadelník Oleg Pavlovič Tabakov, keď ich v Moskve prišiel navštíviť na hotel, pustil vždy vodu zo všetkých kohútikov, aby sa mohli otvorene porozprávať. V Krakove mali družbu s Divadlom Juliusza Slowackého. Chlapci počuli veľa o spanilosti Poliek, tak sa vybrali Machata, Skovaj a Mrvečka na skusy. Furt nemohli nič poriadne objaviť, až na Rynku glównym ktorýsi z nich zvolal: „Tam-tamto tá blondýna, to je teda kus.“ Keď podišli bližšie, bola to Kráľovičová.

Boli na zájazde v Prahe s Havlových Odchádzaním. Prišiel sa na nich pozrieť aj významný kritik Antonín Liehm, ktorý po roku 1968 emigroval do Paríža a po rokoch sa presťahoval späť do Prahy. Po predstavení vraví: „No, ani ta Královičové dcera není špatná herečka!“ 

Maríne prišli zaspeivať aj členovia mužského speváckeho súboru z Kútov Kúcané

„Panénko, pivo došlo!“

Nikdy nezdvihla na nás ruku, čo zase nerobilo ťažkosti otcovi. Ten vôbec musel hasiť, čo svojou dobrodušnosťou a naivnosťou spôsobila. Pravidelne vyhadzoval upratovačky, ktoré po čase už len sedeli za stolom, popíjali kávičku a rozprávali o svojich starostiach s dcérami, kým Marína pobiehala s prachovkou, knísala sa na rebríku alebo umývala obloky.

Inokedy sa zase dohodla na vymaľovaní bytu, majstri na druhý deň prišli aj s manželkami. Marína im nalievala, ďalší deň im už aj varila. „Panénko, pivo došlo!“ upozornili ju maliari natierači. Po týždni otec zistil, že v jednej izbe je iba veľká šmuha. Áno, remeselníci už mali skúsenosti s maľovaním, ale len klietok v zoologickej záhrade. 

Mama sa vôbec nesťažovala. Vravela, že najhoršie je nechať sa ľutovať. Práve naopak, vtedy sa treba čo najlepšie obliecť, nalíčiť či oholiť, navoňať a pôsobiť tak, aby ti všetci závideli. Ako tvrdila, úskalia jej pomohli prekonať skúsenosti tej hŕby postáv, ktoré stvárnila a prežívala.

Patrila k pokoleniu, ktoré keď sa po dlhých rokoch vojny dostalo z tmavého tunela von na svetlo, chceli strašne veľa dokázať, vydať zo seba to najlepšie. Ako vždy pri zmene, všetko sa zdalo také ľahké, tak na krôčik. Napriek mnohým problémom a sklamaniam ostala optimistka. Verila v to, k čomu mohla prispieť. Viera je vytrvalosť duše, ktorá ju udržuje na raz nastúpenej ceste. A to aj keď pominul pôvodný podnet, čo ju na túto cestu priviedol. Marína verila v silu umenia.

Vraj každú sekundu na svete zomrú dvaja ľudia. V rovnakej chvíli sa narodí päť detí. Azda niektoré z nich bude herečka. Tomu sa vraví život večný.

Mária Kráľovičová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.