Read Time:3 Minute, 15 Second

Lukáš Perný, vedecko-výskumný pracovník, Matica slovenská

Ivan Horváth pochádza z rodiny, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do štátotvorného procesu v slovenských dejinách. Politicky mal blízko k sociálnym demokratom, čo bolo dôsledkom vplyvu zamestnávateľov Ivana Dérera a Ivana Markoviča, ktorí boli lídrami Československej sociálnej demokracie na Slovensku.

Horváth sa tiež stal členom tejto strany. V čase, keď študoval v Prahe právo, na Univerzite Karlovej pôsobili aj ľavicoví intelektuáli zo skupiny DAV Daniel Okáli, Vladimír Clementis a Ján Poničan. Davistov podporil podpisom v proteste proti zásahu voči roľníkom v Košútoch, zúčastnil sa na ankete časopisu o Sovietskom zväze aj na 1. kongrese slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach.

Aj keď bol skupine DAV blízky, nebol jej členom. Podľa Okáliho slov ho davisti aj na pôde Umeleckej besedy považovali „za svojho“. Žiaľ, toto spojenie mu bolo v 50. rokoch osudné, keď ho spolu s nimi označili za tzv. buržoázneho nacionalistu.

Sprava Lukáš Perný, Ivan Horváth najml., Ľubica Krištofová, Jana Schillerová, vľavo zástupca primátora Filip Lakovič, 1.5. 2022

Pomáhal prenasledovaným

Po štúdiách Ivan Horváth pracoval na súde v Bratislave, neskôr v Senici. Ako mladý právnik sa venoval bežnej verejno-notárskej agende. Popritom pomáhal chudobným aj židovským občanom. Počas expanzie nacistického Nemecka otvorene prejavoval svoje antifašistické a demokratické postoje a pridal sa k antifašistickému odboju.

Staral sa o utekajúcich občanov českej národnosti a utečencom z koncentračných táborov. Zaslúžil sa o informovanie partizánov počas honu gardistov proti nim v Prietrži. Zabezpečoval dodávanie liekov, potravín, šatstva, finančnej podpory pre oddiel Jána Reptu.

Spolupracoval pri príprave Vianočnej dohody a konštituovaní ilegálnej Slovenskej národnej rady, stal sa jej poslancom ako ľavicový sociálny demokrat. Členom KSS strany sa stal až pri organizačnom zlúčení SDS s komunistami.

Jeden z panelov výstavy o živote a diele Ivana Horvátha

Všestranné aktivity po Oslobodení

Po oslobodení Senice 7. apríla 1945 sa Horváth stal predsedom provizórneho Okresného národného výboru. Získal Rad SNP 1. triedy, Čs. vojnový kríž a Čs. medailu za zásluhy I. stupňa. Pôsobil v Zbore povereníkov, aj ako podpredseda SNR (1945 až 1948), poslanec Národného zhromaždenia ČSR a diplomat.

Spolu s Okálim stál pri uzatvorení mierovej zmluvy s Maďarskom o vymedzení hraníc a výmene obyvateľstva. Na starosť dostal i navrátenie kultúrneho dedičstva odvezeného koncom 19. storočia zo Slovenska do Budapešti. Žiaľ, tento zámer sa nikdy nepodarilo uskutočniť.

Popri týchto činnostiach sa naďalej venoval umeniu a literárnej tvorbe, bol spoluzakladateľom a zodpovedným redaktorom časopisu Kultúrny život. Zaujímal sa tiež aktívne o film a fotografiu. Aj keď mu po smrti trest zrušili, plnej rehabilitácie sa nedočkal. Až v roku 1963 získal in memoriam Rad republiky, v roku 1969 Rad práce.

Prijatie delegeácie spisovateľov u prezidenta Eduarda Beneša (vľavo) na Pražskom hrade. V popredí Ladislav Novomeský, v strede Ivan Horváth, vpravo Ján Smrek

Humanista a vlastenec

Horváthov sociálno-filozofický odkaz sa zakladá na inklinovaní k sociálnej spravodlivosti. Z jeho literárnych diel cítiť príklon k internacionalizmu (fascinácia svetom a veľkými mestami ako Paríž), no význam podčiarkuje aj pre národné dejiny. Napríklad v diele Laco a Bratislava s citom opisuje históriu mesta ako aj poslanie štúrovcov. Bol tak humanistom, ako aj vlastencom. Veď tak ako jeho rodičia a prarodičia stál pri významných historických udalostiach národa.

Po prepustení z väzenia v roku 1960 nastúpil do práce na právne oddelenie Úradu sociálneho a dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. Daniel Okáli si naňho spomínal: „Stretli sme sa náhodou v niektorý letný deň na ulici pri Medickej záhrade… a vtedy Ivan prehlásil: Len jednu vážnu úlohu by som chcel ešte v živote splniť. Dokázať, že Vlado Clementis bol nevinný.“

Tento krátky rozhovor sa udial iba niekoľko týždňov pred Horváthovou smrťou. Zomrel 4. septembra 1960 nečakane po operácii vo veku 56 rokov na zlyhanie dýchacej sústavy. Pochovali ho v rodinnej hrobke na bratislavskom evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne.

Návšteva francúzskeho veľvyslanca Mauricea Dejeana pri nástupe generálneho konzula v Bratislave Etienna Manacha v audienčnej pracovni predsedu Zboru povereníkov. Ivan Horváth vpravo v okuliaroch

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.