Read Time:2 Minute, 49 Second

Teta Boženka sa prvý raz išla pozrieť do koncentračného tábora v Mauthausene v čase politického odmäku roku 1968 so zájazdom SZPB. Po návrate týždeň vôbec s nikým nedokázala hovoriť. Aj mňa sa zmocnil taký strašný pocit v roku 1972, keď som tam bol prvýkrát. Ešte som tam zavítal tri razy, naposledy v auguste 2019. To už bolo po generálnej rekonštrukcii celého areálu.

Trocha ma to rozladilo. Je to tam všetko moderne naaranžované, čistučké, akurátne, no akoby sa vytratila pôvodná atmosféra hrôzy. A tak múzeum adresne neosloví mladých ľudí, ktorí nevedia podrobnosti o zverstvách, čo sa tam kedysi odohrávali. Prostredie pôsobí až sterilne. Všetko je tam tak dokonale upravené, že keď som chcel doniesť na symbolický strýkov hrob v Rači za hrsť prsti, nemal som ju ani odkiaľ vziať. Tak som priniesol kamienky z parkoviska.

Strýko Valér na pôsobivom zozname

V pamätnej izbe je vysvietená expozícia so zoznamom 86-tisíc mien umučených. Vďaka výpočtovej techniky som medzi nimi našiel aj uja Valéra. Podľa dostupných informácií sa celkový počet zavraždených v KT Mauthausen a jeho filiálkach odhaduje na 122- až 220-tisíc! Len v apríli 1945 v centrálnom tábore nacisti poslali do plynu vyše 1 400 ľudí.Odvtedy sa už na Slovensku štyrikrát zmenil politický režim, no stále sa o druhom bratislavskom transporte málo vie. Nepoznáme mená všetkých väzňov, iba sa dohadujeme, v Bratislave nemajú ani pomníček.

O prvom transporte sa veľa píše, hoci väčšina jeho príslušníkov tamojšie peklo prežila. Medzi nimi aj Ľudovít Benada, po vojne dlhoročný podpredseda a predseda SNR, profesor Karol Straňai, významný telovýchovný pedagóg, Karol Markovič, riaditeľ filiálky Slovenskej národnej banky v povstaleckej Banskej Bystrici, syn Karola Šmidkeho Dragutin, otec Alexandra Dubčeka Štefan, filmový teoretik a prekladateľ Pavel Branko či donedávna aktívny funkcionár SZPB Otto Wagner. Z Čechov spomeniem neskoršieho prezidenta ČSSR Antonína Novotného.

Odkedy som na dôchodku, usilujem sa splatiť svoj osobný i celospoločenský dlh. Hodlám tak robiť, kým naposledy nezavriem oči. Podarilo sa mi doplniť zoznam zavraždených. Pred dvoma rokmi som pre svoje deti a vnukov zostavil publikáciu. Počas Covidu zväčša sedeli na homeoffice. Tak nech si to preštudujú… Prejavili o to veľký záujem, čo ma posmelilo. Štúdiu spresním, doplním o životné osudy väzňov z druhého transportu. Už som pripravil texty asi o 35 obetiach nacistického besnenia.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Báda to, čo historici zanedbali

Ďalších potomkov ľudí z transportu ešte vyhľadávam, neraz detektívnym spôsobom. Najmä u dcér, ktoré sa vydali a zmenili si priezvisko, je to komplikované. Študujem v archívoch, matrikách, obecných kronikách. Oslovujem primátorov a starostov, veľvyslancov. Niekedy mi pri bádaní pomôže náhoda, ako keď som nedávno našiel dcéru podplukovnmíka Vojtecha Ábela. Vrátil sa chorý z Povstania do Piešťan, kde ho začiatkom decembra 1944 udali podľa všetkého jeho vzdialenejší príbuzní.

Veľmi závidím publicistke Viere Zajacovej, ktorá roku 1970 vydala knihu Slováci v Mauthausene. Vtedy ešte mohla hovoriť s priamymi svedkami. Teraz nich už nik nežije. Neľutujem však energiu a čas, ktorý nežistne venujem tomu, čo iní, aj profesionálni historici, desaťročia zanedbávali. Nik a nič by nemalo byť zabudnuté! O to viac, že práve oni a ich druhovia v ilegalite vybojovali pre moju a ďalšie generácie to, čo dnes berieme ako samozrejmosť a niekedy si to vôbec nevážime.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.