Read Time:11 Minute, 36 Second

Jozef Bystrický

Vojenský historický ústav

Je našim nezmeniteľným cieľom zničiť nemecký militarizmus a nacizmus a zaistiť, aby Nemecko nebolo už nikdy schopné rušiť svetový mier. Sme pevne rozhodnutí odzbrojiť a rozpustiť nemecké ozbrojené sily, navždy rozbiť nemecký hlavný štáb, ktorý vždy znova pripravoval vzkriesenie nemeckého militarizmu…

Veľká trojka na na jaltskej konferencii vo februári 1945.

Tieto vety možno považovať za najdôležitejšiu pasáž z komuniké o výsledkoch Krymskej konferencie, ktorá sa uskutočnila 4. až 11. februára 1945. Predstavitelia mocností protifašistickej koalície, popri inom, potvrdili vojenské plány na dosiahnutie konečnej porážky nacistického Nemecka, ktorá sa mala dovŕšiť jeho bezpodmienečnou kapituláciou.

Druhá svetová v poslednej fáze

Po skončení konferencie sa na východnom i západnom fronte rozvinula rozsiahla bojová činnosť. Červená armáda (ČA) 12. januára naštartovala Visliansko-odriansku operáciu, počas ktorej do 2. februára postúpila na západ o vyše 500 kilometrov. Dosiahla rieku Odru, od Berlína ju delilo približne 70 kilometrov.

Od 12. januára do konca februára sovietske vojská uskutočňovali Západokarpatskú operáciu, od 13. januára Východopruskú, od 10. februára Východopomoranskú, od 10. marca Ostravskú, od 15. marca Hornosliezsku, o deň na to Viedenskú, od 25. marca Bratislavsko-brniansku a od 16. apríla Berlínsku operáciu.

Vo februári 2015 odhalili na nádvorí paláca Livádia v Jalte súšošie rusko-gruzínského sochára Zuraba Cereteliho venovaný stretnutiu Veľkej trojky.

Na západnom fronte sa 8. februára začal útok americko-britských vojsk, počas ktorého prenikli k Rýnu, pričom 7. marca prekročili rieku pri Remangene. Západní spojenci rozvinuli 23. marca útok v Porúrí, zakončený 18. apríla likvidáciou porúrskeho zoskupenia nepriateľských vojsk. V ten istý deň sa Američania zmocnili Düsseldorfu a Magdeburgu a dosiahli západné hranice Československa. Lipsko oslobodili 19. apríla a nasledujúci deň Norimberg.

Vzájomný kontakt spojeneckých vojsk

S približovaním sa frontov vojsk západných spojencov a ČA sa čoraz aktuálnejšou stávala problematika ich vzájomného stretnutia. V tejto súvislosti hlavný veliteľ spojeneckých expedičných síl v Európe gen. Dwight D. Eisenhower v hlásení o operáciách v Európe od vylodenia v Normandii do podpísania vojenskej kapitulácie Nemecka napísal:

„Jednou z našich hlavných obáv bolo vzájomné zistenie totožnosti oboch našich síl, ako vo vzduchu, tak i na zemi. Naše obe taktické letectvá už prišli do styku na začiatku apríla, pričom si omylom vymenili rany, a preto sme považovali za nanajvýš dôležité urobiť všetky možné opatrenia na zabezpečenie riadneho rozpoznania, aby sa predišli omyly a hádam aj nešťastné príhody, ktoré by neskôr mohli vyvolať vzájomné obviňovanie. Na návrh veliteľov skupín armád konečne 20. apríla zaviedol sa systém poznávacích znamení a signálov.“

Po dohode s velením spojeneckých expedičných síl rovnaký systém poznávacích znamení a signálov v ten deň zaviedlo aj sovietske velenie. O dva dni na to sa smernicou náčelníka generálneho štábu ČA stanovila čiara vymedzujúca hranicu bombardovania anglo-americkým a sovietskym letectvom, ktorá prechádzala cez mestá Warnemünde, Rostock, Güstrow, Kyritz, Brandenburg, Wittenberg – ďalej po rieke Labe po Mělník – Praha.

Rovnako dôležitým bolo dohodnutie čiar stretnutia pozemných vojsk. Eisenhower odoslal 21. apríla náčelníkovi generálneho štábu ČA gen. Alexejovi I. Antonovovi správu, že na strednom úseku frontu v Nemecku sa jeho vojská v dôsledku predlžujúcich sa komunikácií a s tým súvisiacich ťažkostí v zásobovaní, budú musieť zastaviť čiare riek Labe a Mulda a Krušnohoria, že na severe plánuje prekročenie Labe, aby spojenci mohli ovládnuť severonemecké prístavy, obsadiť Šlezvicko-Holštajnsko a Dánsko a na juhu postupovať údolím Dunaja do Rakúska. V súlade s tým ako líniu stretnutia jeho vojsk so sovietskymi navrhol rieky Labe a Mulda.

O tri dni neskôr Antonov Eisenhowerovi odpovedal správou obsahujúcou súhlas s jeho návrhom a informáciou, že najbližší plán sovietskeho velenia predpokladá zároveň s Berlínskou operáciou vyčistiť od nepriateľských vojsk pravý breh Labe severne a južne od Berlína a údolie Vltavy. Eisenhower mu 30. apríla oznámil, že vzal na vedomie jeho informáciu a zároveň ho upozornil, že americké jednotky, ktoré dosiahli hranice ČSR, môžu, ak to okolnosti dovolia, postúpiť na líniu Karlové Vary – Plzeň – České Budějovice. Sovietske velenie tento zámer prijalo bez námietok.

Stretnutie amerických a sovietskych vojakov pri Torgau 25. apríla 1945

K prvému stretnutiu jednotiek západných spojencov s ČA došlo 25. apríla. Vtedy si pri rieke Labe v priestore mesta Torgau podali ruky príslušníci predsunutých útvarov 5. zboru 1. americkej armády s jednotkami 5. gardovej armády 1. bieloruského frontu. Odohralo sa to v ten istý deň, ako sa západne od Berlína spojili vojská 1. bieloruského a 1. ukrajinského frontu, čím dokončili obkľúčenie berlínskeho zoskupenia nemeckých vojsk.

O dva dni na to vojská 1. bieloruského frontu ovládli mesto Postupim. Američania 28. apríla Ausburg a 30. apríla Mníchov. V tom čase už podpísali prvú miestnu kapituláciu nemeckých vojsk.

Najprv sa Nemci vzdali v severnom Taliansku

Z poverenia veliteľa nemeckej armádnej skupiny C gen. Heinricha von Vietinghoffa a gen. zbraní SS Karla Wolfa v Caserte, severne od Neapola, na veliteľstve spojeneckých vojsk pôsobiacich v Taliansku pod velením britského gen. Harolda Alexandra, pplk. Wehrmachtu Victor von Schweinitz a SS Sturmbannführer Eugen Werner podpísali 29. apríla dokument o kapitulácii svojich vojsk v severnom Taliansku. Kapitulačné podmienky v ňom obsiahnuté nadobudli platnosť 2. mája o 12. hodine.

O 6. hodine ráno 2. mája v pásme činnosti sovietskej 8. gardovej armády dobrovoľne prešiel do sovietskeho zajatia veliteľ obrany Berlína gen. Helmuth Weidling a počas rozhovoru s veliteľom 8. gardovej armády gen. Vasilijom Čujkovom a zástupcom veliteľa 1. ukrajinského frontu gen. Vasilijom Sokolovským napísal rozkaz na kapituláciu jemu podriadených vojsk:

Víťazná sovietska zástava veje nad Reichstágom

Dňa 30. apríla 1945 Führer spáchal samovraždu a tak opustil tých, ktorí mu prisahali vernosť. Podľa Führerovho rozkazu by ste vy, nemeckí vojaci, mali pokračovať v boji o Berlín napriek tomu, že nám došla munícia a napriek všeobecnej situácii, ktorá robí náš ďalší odpor nezmyselným. Nariaďujem okamžité zastavenie odporu.“

Rozhovor Weidlinga s Čujkovom a Sokolovským sa skončil o 8.23. Následne oboznamovali nemecké jednotky v Berlíne s Weidlingovým kapitulačným rozkazom prostredníctvom reproduktorov a letákov. Boje v hlavnom meste Ríše sa skončili už v popoludňajších hodinách.

V ten istý deň sa v mestečku Flensburgu v Šlezvicko-Holštajnsku stretol Hitlerov nástupca veľkoadmirál Karl Dönitz s členmi novovytvorenej nemeckej vlády. Pri tejto príležitosti vydal armáde rozkaz, v ktorom o. i. uviedol: „Preberám hlavné velenie nad všetkými jednotkami nemeckej brannej moci s pevným odhodlaním pokračovať v boji proti boľševikom…. Proti Angličanom a Američanom som nútený viesť boj len potiaľ, pokiaľ budú stáť v ceste môjmu boju proti boľševikom.“

Na východe mali boje pokračovať

Tretieho mája sa bez boja vzdala posádka Hamburgu a nasledujúci deň o 18.30 veliteľ nemeckého vojnového námorníctva veľkoadmirál Hans-Georg von Friedeburg spolu s gen. Eberhardom Kinzelom a kontraadmirálom Gerhardom Wagnerom v Lüneburgu, južne od Hamburgu, na veliteľstve 21. skupiny armád britského maršala Bernarda Montgomeryho podpísal kapituláciu nemeckých ozbrojených síl v Holandsku, Dánsku, Šlezvicku-Holštajnsku a v severozápadnom Nemecku. Kapitulácia nadobudla platnosť 5. mája o 8.00.

Oslobodené deti z koncentračného tábora v Buchenwalde, apríl 1945.

V tajnom rozkaze štábu nemeckého hlavného velenia, vydanom pri tejto príležitosti, sa ale upozorňovalo: „Pri skladaní zbraní v severozápadnom Nemecku, Dánsku a Holandsku vychádzame z toho, že boj proti západným mocnostiam stratil zmysel. Ale na východe boj pokračuje…“

Piateho mája v Haare, neďaleko Mníchova, veliteľ 6. skupiny armád US gen. Jacob Devers prijal kapituláciu skupiny armád G, bojujúcej v Bavorsku a západnom Rakúsku. Z poverenia jej veliteľa gen. Friedricha Schultza kapitulačný akt podpísal veliteľ 1. armády gen. Herman Förtsch. Kapitulácia nadobúdala platnosť 6. mája o 12.00. V ten istý deň v Innsbrucku na veliteľstve amerického VI. zboru gen. Edwarda Brooksa podpísal veliteľ 19. nemeckej armády gen. Erich Brandenberger kapituláciu vojsk v Tirolsku.

Ultimátum z francúzskeho Remeša

Podvečer 5. mája na hlavné veliteľstvo spojeneckých expedičných síl v Remeši prišla nemecká delegácia vedená veľkoadmirálom Friedeburgom, ktorá sa na základe poverenia Dönitzom mala dohodnúť s Eisenhowerom o kapitulácii vojsk na západnom fronte.

Delegáciu prijal náčelník Eisenhowerovho štábu gen. Walter Badel Smith. Po upozornení, že dohodnúť sa bude možné len na súčasnej bezpodmienečnej kapitulácii na západnom i východnom fronte nemeckej delegácii predložili pripravený text kapitulačného aktu. Friedeburg naň zareagoval vyhlásením, že nie je zmocnený podpísať žiadny dokument a ešte v ten večer s výsledkami rozhovorov telegrafickou správou oboznámil Dönitza.

Veľkoadmirál rozhodol, že ďalšie rokovanie povedie náčelník operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci gen. Alfred Jodl, vybavený plnou mocou na podpísanie kapitulácie vojsk bojujúcich na západnom fronte.

Šiesteho mája o 18.30 odletel Jodl z Flensburgu do Remeša. Po jeho príchode na hlavné veliteľstvo spojeneckých expedičných síl pokračovali rozhovory z nemeckej strany poznačené snahou dohodnúť sa iba na kapitulácii západným spojencom.

Nemeckú delegáciu preto opäť dôrazne upozornili, že musí podpísať úplnú bezpodmienečnú kapituláciu nielen na západnom, ale aj na východnom fronte. Zároveň jej oznámili, že ak tak neurobí, rokovanie sa skončí, velenie spojeneckých expedičných síl uzatvorí front svojich vojsk a nedovolí žiadny prechod civilného obyvateľstva ani nemeckých vojakov na západ.

Jodl o tomto ultimáte telegramom informoval Dönitza. Ten mu 7. mája o 1.30 prostredníctvom poľ. maršala Keitela oznámil, že mu udeľuje plnú moc na podpísanie dokumentu o bezpodmienečnej kapitulácii nemeckých vojsk na všetkých frontoch. V denníku najvyššieho velenia Wehrmachtu sa táto skutočnosť zaznamenala týmito slovami:

„Siedmeho mája 1945 o 1:35 veľkoadmirál Dönitz vydáva poľnému maršalovi Kesselringovi a generálovi Winterovi nasledujúci rozkaz, ktorý bol daný na vedomie aj veliteľovi skupiny armád Stred F. Schörnerovi, veliteľovi vojsk v Rakúsku L. von Rendulicovi a veliteľovi vojsk Juhovýchod A. Löhrovi: Úlohou je stiahnuť na západ čo najviac jednotiek operujúcich na východnom fronte, pričom v prípade potreby pozície  sovietskych vojsk prerazte bojom. Okamžite zastavte akékoľvek vojenské operácie proti anglo-americkým jednotkám a nariaďte jednotkám, aby sa im vzdali. Všeobecná kapitulácia bude podpísaná dnes v Eisehowerovom sídle. Eisenhower sľúbil generálplukovníkovi Jodlovi, že sa nepriateľské akcie skončia 9. mája o 00:00 nemeckého času.“

Text kapitulačného dokumentu sformulovala skupina dôstojníkov zo štábu gen. Eisenhowera. Popri inom sa v ňom uvádzalo:

„1. My, dolu podpísaní, konajúci z poverenia nemeckého vrchného velenia, týmto bezpodmienečne vzdávame vrchnému veliteľovi spojeneckých expedičných síl a súčasne sovietskemu vrchnému veleniu všetky ozbrojené sily na pevnine, na mori i vo vzduchu, ktoré sú dnešným dňom pod nemeckou kontrolou.

2. Nemecké vrchné velenie vydá ihneď rozkazy všetkým nemeckým vojenským, námorným a leteckým úradom a všetkým silám pod nemeckou kontrolou, aby zastavili aktívne operácie o 23:01 stredoeurópskeho času 8. mája a zostali na pozíciách, v ktorých sa v tomto čase nachádzajú. Žiadna loď, plavidlo alebo lietadlo nesmú byť potopené alebo spôsobená škoda ich trupu, strojom alebo zariadeniam.“

Generál Jodl (v strede) podpisuje v Remeši akt o bezpodmienečnej kapitulácii , vpravo sedí admirál Frideburg, vľavo mjr. Oxenius

Dokument vyhotovili v anglickom a nemeckom jazyku, pričom záväzným bol len anglický text. Siedmeho mája o 2.41 ho v mene nemeckého vrchného velenia podpísal Jodl, v mene hlavného veliteľa spojeneckých expedičných síl kapitulačný akt gen. Smith, v mene sovietskeho najvyššieho velenia, ale bez jeho poverenia, vedúci vojenskej misie pri hlavnom veliteľstve spojeneckých expedičných síl gen. Ivan Susloparov a ako svedok francúzsky gen. Francois Sevez.

Dodatkom ku kapitulačnému aktu musel ešte Jodl ako zástupca nemeckého vrchného velenia podpísať dokument Záväzok daný nemeckými vyslancami spojeneckému vrchnému veliteľstvu. Popri inom sa v ňom uvádzalo:

„Nižšie podpísaní nemeckí vyslanci sa dohodli, že nasledujúci nemeckí dôstojníci dorazia na miesto a v čase určenom najvyšším veliteľom spojeneckých expedičných síl a sovietskym najvyšším velením, pripravení s plnými právomocami vykonať formálnu ratifikáciu tohto aktu bezpodmienečnej kapitulácie nemeckých ozbrojených síl v mene nemeckého najvyššieho velenia.

Náčelník najvyššieho veliteľstva, veliteľ pozemnej armády, veliteľ námorníctva, veliteľ letectva.“

Nastalo berlínske finále

Po dohode hlavného velenia spojeneckých expedičných síl a sovietskeho najvyššieho velenia sa ratifikácia kapitulačného aktu uskutočnila 8. mája na berlínskom predmestí Karlhorst. Predstavitelia velenia západných spojencov prileteli na letisko Tempelhof, odkiaľ sa presunuli  na miesto uskutočnenia slávnostného ceremoniálu prijatia bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka.

Hlavné velenie spojeneckých expedičných síl zastupoval Eisenhowerov zástupca maršal Kráľovského letectva Arthur Villiam Tedder, americké ozbrojené sily veliteľ amerického strategického letectva v Európe generál Carl Spaatz a francúzske ozbrojené sily veliteľ armády gen. Jean-Marie Gabriel de Lattre de Tassigny.

Zľava generál Stumpf, maršal Keitel a admirál Friedeburg pred podpísaním vojenskej kapitulácie Nemecka v Karlhorste

Na to isté letisko pod ochranou britských dôstojníkov z Flensburgu priletela aj nemecká delegácia v zložení: náčelník vrchného velenia Wehrmachtu poľ. maršal Wilhelm Keitel, veliteľ námorníctva veľkoadmirál Hans-Georg von Friedeburg a zástupca letectva gen.plk. Hans-Jürgen Stumpf.

Po príchode do Karlhorstu sa predstavitelia velenia spojeneckých síl stretli v bývalej vojenskej ženijnej škole s maršalom Georgijom K. Žukovom, aby dohodli procedurálne otázky. Presne o 22. hodine stredoeurópskeho času (24,00 moskovského) vstúpili Žukov, Tedder, Spaatz a de Lattre de Tassigny do sály vyzdobenej štátnymi zástavami ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska. Potom do siene vkročili predstavitelia nemeckého vrchného velenia. Na Žukovovo vyzvanie Keitel predložil dokument, ktorým Dönitz splnomocňoval nemeckú delegáciu na podpísanie aktu kapitulácie. Potom sa spýtal, či si ho preštudovali. Po kladnej odpovedi ho Keitel, Friedeburg a Stumpf podpísali vyhotovený v deviatich kópiách – po tri v anglickom, ruskom a nemeckom jazyku. Svoje podpisy pridali Žukov a Tedder, ako svedkovia Spaatz a de Latre de Tasiigni. Podpisovanie dokumentov sa skončilo o 22.43 stredoeurópskeho, teda 9. mája 0,43 moskovského času.

Maršal Georgij K. Žukov podpísal na prelome 8. a 9. mája 1945 za Sovietsky zväz akt bezpodmienečnej kapitulácie nacistického Nemecka

V Berlíne uzavretý kapitulačný akt sa čiastočne odlišoval od textu, ktorý uzavreli v Remeši. Odstránili z neho preambulu Smerodajný je len tento text v angličtine a pridali článok č. 6, ktorý uvádzal: „Tento akt je vypracovaný v ruštine, angličtine a nemčine. Iba ruský a anglický text je autentický.“ Rozšírili obsah článku 2, ktorý stanovoval čas ukončenia bojovej činnosti a spôsob vykonania kapitulácie.

(Úprava a medzititulky Bojovník)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.