František Fajtl na jednom z portrétov počas 2. svetovej vojny.
Branislav Balogh
Exkluzívne pre Bojovníka odpovedala tesne pred premiérou dokumentu dcéra Františka Fajtla Jitka Režná.
Čo znamená byť dcérou vojaka, ktorý sa zaslúžil o národné oslobodenie?
Je to česť a cítim hrdosť, akého som mala otca. Moja radosť je o to väčšia, že dodnes ho nevnímam ako veľkého hrdinu, ale ako úžasného človeka. Bol skvelým manželom, otcom a napokon aj dedkom.
Ovplyvnilo otcov život jeho jazykové nadanie?
Myslím, že výrazne, pretože mal tiež odvahu jazyky používať. Hoci poznal len dvadsať slov, okamžite sa snažil ich používať a rozhovoriť sa. Zo všetkých jazykov mal najradšej češtinu a po svojich prvotinách v nej našiel záľubu v písaní. Pre nás je dnes nesmierne vzácne, že zaznamenal množstvo svojich spomienok, vďaka čomu mohol vzniknúť aj tento dokument.
Verejnosť pozná generála Františka Fajtla (1912-2006) ako vojnového veterána, ale aký bol v súkromí?
Jeho veľkou záľubou bola záhrada a hudba. Miloval opery a hoci to málokto vie, mal hudobný sluch a rád spieval. Raz dokonca s ďalšími letcami spieval v parížskej opere. Spomedzi vlastností dominoval zmysel pre humor, skromnosť a čestnosť.
Ako vnímal svoj osud po vojne?
Udalosti (prepustene z armády a väznenie – pozn. red.), ktoré sa mu stali po vojne sa ho hlboko dotkli. O šesť rokov staršia sestra mala v čase jeho zatknutia 18 mesiacov. Mamu s ňou bez náhrady vysťahovali z Prahy. Ja som sa narodila do rodiny poznačenej frustráciou z otcovho osudu. (Po zatknutí bol bez rozsudku súdu 1,5 roka väznený v tábore nútených prác na Mírove, pozn. red.) Rodičia nedopustili, aby otcov osud ovplyvnil naše detstvo. Otcovho smútok z toho, že mu vzali krídla, bolo vidieť vždy, keď okolo domu v Lounech letelo lietadlo. Vybehol za dom a sledoval „aeroplány“ miznúce v diaľke.
V roku 1964 bol váš otec čiastočne rehabilitovaný, povýšený na plukovníka a po roku 1989 sa mu spolu s úplnou rehabilitáciou dostalo viacerých pôct vrátane menovania do generálskej hodnosti či vyznamenanie Radom bieleho leva 3. triedy. Angažoval sa následne v spoločenskom živote?
V posledných 16 rokoch života absolvoval nespočetne mnoho prednášok pre žiakov a študentov. Spolu s kamarátom veteránom Úlehlom (plk. v. v. Lubomír Úlehla, strelec 311. čs. bombardovacej perute RAF a stíhač Letectva Slobodného Francúzska, pozn. red.) jazdili po republike autom na besedy. Počas novembrových dní 1989 bol častým hosťom besied o politike v Činohernom klube. Vždy myslel na kamarátov a vravieval, že najhoršie nedopadli tí, čo zomreli vo vojne, ale tí, čo ju prežili a následne ich komunisti perzekvovali a nedožili sa rehabilitácii.
Čo považoval za vzor svojho vlastenectva?
Ideály a dielo T. G. Masaryka. V mojom veku považujem za najväčšiu devízu, keď sa viem postaviť za svoju rodinu. To môj otec bravúrne dokázal, mať rodinu na prvom mieste a chrániť ju. Keď jeho vlasť bola napadnutá, mal prirodzenú potrebu brániť ju. O to viac, že ako vidiecky chlapec stotožňoval vlasť s rodnou hrudou, pôdou okolo neho. Skrátka, vlasť nebola prázdnym slovom a budem šťastná, ak sa niektoré z hodnôt, ktoré môj otec vyznával – pokora alebo skromnosť – znova vrátia na výslnie rebríčku spoločenských hodnôt.
A aký má zmysel tento film?
Podľa mňa nesmierny. Je spracovaný originálnym spôsobom. Fascinuje ma, že autori prešli až 15 archívov a film zostavili z archívnych záberov. Divák má možnosť vidieť nie starcov opisujúcich dobu, ale počuť hlasy v čase vojny mladých mužov, ako zo svojho pohľadu komentujú dobové dianie. Preto film pôsobí autenticky a realisticky.