PhDr. Ladislav Skrak
Umelecké a odborné pohľady obdobie 50. rokov predstavujú ako schematické, a to – schematicky. Najmä v literatúre, poézii a vo výtvarnom umení poznamenajme, že išlo o neosovietsku analógiu, o kontrast A. Lunačarskij versus A. Ždanov. U nás zaslúžilí umelci ako Š. Bednár a L. Čemický formulovali ako import socialistický realizmus, resp. metodickú záväznosť a plánovitosť umeleckej tvorby.
Oproti pokrokovým zásluhám umelcov za tzv. slovákštátu, oproti nadrealizmu a autorskej slobodomyseľnosti sa umelec stal „úkolovaný“. A popri tom sa likvidovali žiarivé príklady umenia ako pokrokovej tvorby – najmä L. Novomeského, ale aj V. Clementisa.
Nejde o výhrady, ale o povojnový stav. Lenže tvorba k národnooslobodzovacej téme bola všetkého toho uchránená. Vznikali diela tých, ktorí sa v boji proti fašizmu v plnej tragédii a za víťazstvo naozaj zúčastnili. Zažili to, čo patinovalo autentickú, posvätnú hodnotu umeleckých úsilí. Položili sa pritom základy mimoriadne čestnej, humanisticky orientovanej protifašistickej tradície v našom umení.
Ide o viacerých sochárov a mnohé realizácie. Na začiatku pripomeňme Vojtecha Ihriského (1899-1988). Pomník P. O. Hviezdoslava v Bratislave je z polovice 30. rokov, keď si slovenská kultúra uvedomila princípy a povinnosti, keďže národ sa išiel oboriť na národ. Po vojne koncipuje v Kosoríne roku 1948 netradičný cintorínsky koncept pre padlých povstalcov so sakrálnou podobou smútku ako alegóriou.
Už koncom 40. rokov však tento autor rieši reliéfny pomník v Trstenej, kde rozvíja atribúty povstalca a života po oslobodení. Ihriský završuje svoje snaženia roku 1974 v Pomníku SNP v Považskej Bystrici. Na pylóne vysoko nad zoradišťom osláv osádza námetovo vynikajúce reliéfy, napr. ten s partizánskym výsadkom. V základni pamätníka opäť rozvíja reliéfnu povstaleckú dejovosť a námetové celky.
V roku 1954 vypísali súťaž na „typizované“ pomníky. Malo ich byť štyridsať. Umelci reagovali, a nie bezducho. Mala sa uplatniť statua Muž s puškou, resp. s automatom atď. Nedávno mi moje výskumy pripomenul Peter Zelizňák, ktorý má veľké zásluhy pri fotografickom zdokumentovaní pamätníkov odboja. Pýtal sa na lokalitu Zlaté Moravce, kde roku 1950 vznikal kvalitný figurálny pomník, no autor bol neznámy.
Spracovával som kultúrno-historický potenciál tohto mesta a podarilo sa: Pomník so sochou partizána vytvoril vtedajší profesor Štátnej priemyselnej školy sochárskej a kamenárskej v Hořiciach Josef Kalfus (1880-1955). Na báze kamenno-sochárskej špeciálky a hořického pieskovca odchoval nastupujúcu širokú plejádu slovenských sochárov. Takmer sa naňho zabudlo.
Vrcholné pomníky z tejto vrstvy predstavujú diela Jozerfa Kostku na Donovaloch, Fraňa Štefunka v Kremnici atď. Pristavme sa pri dielach Jána Hučka (1910-1973). Z roku 1947 pochádza pamätník Červenej armády v Sabinove (1950), pomník SNP v Málinci, náročné súsošie v Detve (1951), Novej Bani (1953), Telgárte (1954) a rozsiahly pamätník v Kľaku – desivé zobrazenia tragédie (1959). Roku 1960 odhalili pomník Mirkovi Nešporovi v Skalici. Až v roku 1969, napokon v Úľanke, osadili súsošie Ústup do hôr. Ako sochár Hučko začínal v Hořiciach.
Sochár skoršieho dáta je Koloman Makovíni (1904-1963, pred r. 1945 Makovínyi). V roku 1953 mal na starosti kompletné reštaurovanie Pistoriho paláca, v ktorom začalo pôsobiť Leninovo múzeum v Bratislave. Ako sochár sa zhostil pamätných tabúľ na budovách bývalej Vojenskej nemocnice a YMCA v Bratislave pripomínajúc miesta vojnových lazaretov.
Súbežne vznikal variantný koncept pamätnej tabule pre povojnové označenie lazaretov a nemocníc. Ich autorom bol Ľudovít Goga (1912-2000), predvojnový člen KSČ a interbrigadista. Pred vojnou študoval ako „pátrač“ drevárske umelecké remeslo vo Viedni. Za odmenu mal v 60. rokoch výsadu, že mohol reštaurovať hrad v rakúskom Hainburgu a kaštieľ v Kittsee.
Ako priamy účastník protifašistického odboja portrétoval V. A. Kvitinského, pričom vrcholné diela – heroizujúce pomníky v rodnom Hlohovci (1955) a v obci Skýcov – nám zanechal ako štúdie, ktoré vznikali v čase realizácie vrcholných monumentálno-sochárskych diel tohto umelca.
V budúcom čísle predstavíme tvorbu Fraňa Gibalu, Vojtecha Löfflera a Pavla Bána.