Pomník popraveným hrdinom SNP na nádvorí Kežmarského zámku.
foto archív redakcie
Pokračovanie z pripravovanej knihy spisovateľa a esejistu Gustáva Murína Povstanie 60 dní národa. Prinášame menej známe epizódy SNP z prelomu augusta a septembra 1944.
Podľa publikovaného svedectva „žandára troch režimov“ Gustáva Polčíka v Prievidzi si spočiatku ľudia mysleli, že v Povstaní bude veselo. Aj členovia Revolučného národného výboru im tvrdili: „Nemci melú už z posledného, každú chvíľu sa musia vzdať.“
V Prievidzi bolo vraj zrazu toľko dobrovoľníkov, že sa tam nebolo kam pohnúť. „Každý s vyfasovanou puškou, pištoľou, s červenou šatkou na krku, všade buchot, šramot, no búchali a strieľali bez príčiny.Nadletovala tu jedna nemecká šťuka – pištoľami po nej strieľali… Len čo prišli z frontu dve nákladné autá plné ranených, poobväzovaných iba tak provizórne, všetko krvavé – tak hneď námestie zívalo prázdnotou. Flinty pozahadzované a každý domov utekal. Prievidza ostala bez chlapa…“
Paradoxy z prvej línie
Ranených povstalcov z bojov pri Huncovciach konským povozom prevážali do nemocnice v Spišskej Sobote. Pri Veľkej Lomnici voz zastavili príslušníci nemeckej domobrany, ktorí ranených zversky dobili na smrť. V kontraste s tým konal istý dôstojník Wehrmachtu. Do krížovej paľby nacistov a povstalcov pri Kežmarku sa totiž dostali sezónni pracovníci z blízkeho nemeckého statku. Medzi ťažko ranenými sa ocitla aj Karolína Horníková, ktorú potom previezli na statok, kde dodýchala. Na druhý deň sa na pohrebe zúčastnili aj nemeckí vojaci a ich veliteľ prisľúbil na ten čas pokoj zbraní. Po Karolíne ostala 9-ročná dcérka…
V boji o Kežmarok sa vyznamenal rodák z blízkej Ľubice Pavol Kaprál. Granátmi zničil dve guľometné hniezda, no zasiahla ho paľba z tretieho. Spolubojovníci ho odniesli do neďalekej horárne, kde ho ale nacisti našli a odvliekli na Kežmarský hrad.
Podľa očitých svedkov pre zranenia nebol schopný zísť sám z nákladného auta, tak ho nacistický vojak stiahol dole za vlasy. Brutálne mučenie zajatca viedol osobne nacistický veliteľ Kežmarku, sudeťák z Chebu, hauptmann Spindler. Kaprálovi sľúbil slobodu, ak prezradí mená povstalcov z Ľubice. Neprezradil a tak ho polomŕtveho dobili ešte v tento deň. Mal len 19 rokov…
… a páni hrali karty
Veliteľ práve zmobilizovanej povstaleckej jednotky v Tisovci riešil kurióznu situáciu. Do armády sa prihlásili miestni chlapi s takým nadšením, až za ním prišiel vedúci inžinier miestnych železiarní so sťažnosťou, že mu chýbajú pri vysokej peci. Tak sa niektorí museli s veľkou nevôľou z uniformy vyzliecť a vrátiť do prevádzky.
Pre tú dobu typická scéna sa odohrala v bratislavskom Slovenskom klube. Karty tu napriek všetkým udalostiam posledných dní pokojne za jedným stolom spolu hrali dvaja inžinieri – Kornel Filo z ilegálnej skupiny Flora, budúci povereník SNR za Demokratickú stranu, a ľudácky minister dopravy a verejných prác Július Stano. Na konci večera mu Filo oznámil, že sa dlhšie neuvidia, lebo odchádza na zdravotnú dovolenku. Ale Stano sa nenechal zmiasť: „Kornel, ty ideš do Povstania, nie na dovolenku. Prosím ťa, robte to lepšie, ako sme to robili my.“
História v Bardejove sa zopakovala
V júli 1493 napísali zbojníci mestu Bardejov list s výčitkou: „Vy zly a nespravedlivy lvde Bardiowcy, vi ste naszych bratow daly zveszaty, lvdy dobrich a nevinnich, iako mordere necnotlyvy, ktory any vam, ani zadnomv nicz nebili vinni.“
V auguste 1944 veliteľ partizánskej brigády Čapajev poslal na žandársku stanicu v Kurime (okres Bardejov) list tohto znenia: „Vo vašom rajóne nachádza sa ranený partizán Jurkanin Ján z Kožian, o ktorom ste upovedomení. Nariaďujem Vám nenájsť menovaného partizána a nejak pomôcť pri jeho záchrane. Je to skutok, na základe ktorého Vám odpustíme to, že ste nám na našu výzvu neodpovedali. Keď v tomto prípade nezariadite všetko, čo je vo Vašej možnosti, zakročíme proti Vám, ako proti priamym nepriateľom.“
Išlo o muža raneného pri prepade nemeckej autokolóny vezúcej muníciu, míny, plameňomety a iný materiál na budovanie obrany v Duklianskom priesmyku. Jedno osobné a desať nákladných áut sa stali ľahkým terčom streľby na ceste medzi dedinami Šarišský Štiavnik a Beňadikovce. Kým nacisti mali 6 zabitých, 6 ranených a 10 nezvestných, u partizánov na to životom doplatil veliteľ akcie Novikov a zraneným bol práve Jurkanin.
List na záchranu partizána sa však minul účinkom, lebo nie kurimskí, ale žandári v Štiavniku vypátrali jeho úkryt v obci. Odvliekli ho na žandársku stanicu. Pri vyšetrovaní podľahol mučeniu, no to už bolo zrejme v réžii nacistov. Čapajevovci potom jeho rodine poslali ako „bolestné“ 500 korún…
Urputná bitka o Strečniansku tiesňavu
Nemci sa pri Strečne pokúsili obísť postavenia povstalcov obchvatom cez zalesnené svahy výšiny Grúň, kde ich ale zastavili roty práporu stotníka Karola Repašského. Obranu tu držali tri povstalecké tanky a jedno samohybné delo pod velením poručíka Štefana Bodnára. Podľa jeho spomienok čakali na nástup okupantov od rána až pol dňa. Keď sa vodič jeho tanku z východného Slovenska žiadal von, len čo otvoril vežu a vystrčil hlavu, zasiahla ho strela z bezprostrednej blízkosti. Padol na dno tanku.
„Sám som si sadol za riadiace páky,“ napísal Bodnár po rokoch, „obrátil tank na mieste a celej jednotke som vydal rozkaz stiahnuť sa do priestoru Dubnej skaly. Tam sme zaujali nové postavenie výhodné pre obranu.“
Cesta popri Váhu sa pre nacistov stala dočasne nepriechodnou, lebo partizáni z mínerského oddielu vyhodili tunel pod ňou. Výsledným kráterom sa prepadol postupujúci tank nepriateľa. Nemci sem na nákladných autách doviezli 55 mužov z obce Strečno na odstraňovanie prekážok a stromových zásekov, ale tí sa pod paľbou rozutekali.
Povstalci prichádzali o ťažké zbrane aj celkom zbytočne. Prvého septembra už od rána Nemci ostreľovali z pravého brehu Váhu guľometnou paľbou povstaleckú batériu kanónov kalibru 8 centimetrov umiestnenú pri hradskej Vrútky – Dubná Skala. Bola taká intenzívna, že sa obsluha nevedela k nim dostať. Jej veliteľ prišiel na veliteľstvo úseku hlásiť, že delá nevie zamaskovať, ani zakopať.
Spolu s veliteľom delostrelectva sa nocou snažili dostať k batérii, len aby zistili, že prudká paľba neustáva a obnovuje sa pri každom pohybe v priestore batérie: „Len čo prišli do palebného postavenia ťahače, batériu zasypala prudká paľba a nedalo sa pohybovať. S nasadením života sa nám podarilo kanóny zneschopniť tak, že sme vybrali závery z hlavní a zničili ich mimo palebného postavenia.“
Zložitá realita bojov na začiatku SNP
Ostáva záhadou, prečo sa nepokúsili delá obrátiť pancierovými štítmi proti paľbe, čím by chránili obsluhu a v súboji dela proti guľometu by predsa nemohli ťahať za kratší koniec. Riešením tiež mohol byť prísun tankov, ktorých ešte bolo dosť a paľba guľometov z diaľky by im sotva ublížila, pred batériu a pod ich ochranou ju odtiahnuť. V realite prvých bojov však bolo všetko inak.
K jednému z Nemcami vyradených povstaleckých tankov sa s nasadením života doplazil slovenský tankista, aby z neho vybral dôležitú súčiastku. Obrancov Strečna posilnila čata poručík Píseckého, ktorá bojovala tri dni v tyle nepriateľa a bez väčších strát sa prebojovala k vlastným.
V tiesňave sa proti okupantom postavili aj železničiari: „V dvojkoľajnom tuneli rozobrali koľajnice, a potom nechali do neho plnou rýchlosťou vtlačiť naložený vlak, ktorý sa v tuneli vykoľajil a zatarasil ho. Následne tam veľkou rýchlosťou vtlačili vlak s prázdnymi vagónmi a nakoniec ešte dva rušne.“