Busta Eugena Gudernu pred Základnou školou na Nevädzovej ulici v Bratislave, autor akademický sochár Rastislav Miklánek
Artur Bekmatov, Nitra
Foto – autor
Detva sa dočkala 13. februára 1945 oslobodenia. Červená armáda sa pomaly, ale isto prebíjala stredným Slovenskom. Politických väzňov na západnom Slovensku si prebrali Nemci a v transportoch ich odvážali na územie tisícročnej ríše. V jednom takomto transporte bol aj Eugen Guderna.
Narodil sa 31. marca 1921 v Nitre. Ako politického väzňa ho 19. februára 1945 nemeckí nacisti naložili s ďalšími spolubojovníkmi do transportu pozostávajúceho z piatich nákladných áut. Smer: obávaný koncentračný tábor v Hornom Rakúsku – Mauthausen. Domov sa už živý nevrátil. Na mladého antifašistu, ktorý zahynul na sklonku vojny, sme však v meste pod Zoborom na viac ako 30 rokov zabudli. Nie je čas to napraviť?
Tlačil Mor ho! Zhromažďoval zbrane
Eugen Guderna odišiel z Nitry do Bratislavy, kde pracoval ako úradník v káblovke. Od roku 1939 organizoval ilegálne mládežnícke hnutie v hlavnom meste a jeho okolí. Mal len 20 rokov, keď sa v jeho byte tlačili ilegálne noviny Mor ho! Po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom orientoval svoju ilegálnu prácu na sabotáže, zhromažďovanie zbraní a zakladanie ozbrojených oddielov.
V januári 1942 ho zatkli príslušníci ÚŠB a v roku 1943 odsúdili na päť rokov väzenia. Tam bol až do februára 1945, keď ho ľudáci odovzdali spolu s ďalšími politickými väzňami Nemcom. V takomto prvom transporte z Brstidslavy boli napríklad syn predsedu ilegálnej SNR Karola Šmidkeho Dragutin, otec Alexandra Dubčeka Štefan, partizánski velitelia Ladislav Exnár a Alexander Markuš, člen prvých troch ilegálnych ústredí KSS Ján Osoha, či prvý hlásateľ Slobodného slovenského vysielača prof. Ladislav Sára.
O Gudernovej smrti existujú dve verzie. Podľa prvej zomrel už 19. februára 1945, keď sa transport pri Melku stal terčom chybného útoku anglo-amerického letectva. Podľa druhej až neskôr, keď v Mauthausene podľahol zraneniam. Jeho telesné pozostatky boli krátko po vojne pre vezená na Slovensko, pochovaný je v bratislavskom Slávičom údolí.
V Bratislave ostal pomník s bustou
Po vojne sa na Gudernu nezabudlo. Tak ako na ďalších mladých antifašistov, ako bol Janko Bačík či Mirko Nešpor, ktorí sa konca vojny nedožili. Eugena Gudernu v roku 1945 vyznamenali Radom SNP II. triedy in memoriam. V Bratislave po ňom pomenovali základnú školu na Nevädzovej ulici.
V roku 1975 tam na jeho počesť otvorili pamätnú izbu, ktorá mala žiakom pripomínať mladého človeka obetujúceho život v boji proti fašistom. Táto miestnosť slúžila na skladanie pionierskych sľubov a slávnostné príležitosti. Po nežnej revolúcii bola zrušená. Aj školu s takýmto názvom by ste dnes už darmo hľadali.
Pri škole sa však akoby zázrakom zachovala bronzová busta na členenom kamennom pylóne, ktorú odhalili 2. apríla 1981. Autormi sú akademický sochár Rastislav Miklánek a architektka Barbora Beisetzerová. Dom na Štefánikovej, v ktorom náš hrdina býval, však asanovali a zrejme s ním aj reliéf sochára Rudolfa Horňáka z roku 1964.
Aj v Nitre si ho najprv ctili, potom zavrhli
Mnohí Nitrania si meno Eugena Gudernu spájajú najmä s gymnáziom, ktoré nieslo jeho meno a sídlilo na dnešnej Piaristickej ulici. Vtedy sa volala Gudernova a na budove strednej školy bola umiestnená veľká pamätná tabuľa s bustou mladého antifašistu. Lenže prišiel november 1989 a s ním nová doba. Tých, ktorých sme si dovtedy ctili, sme museli zavrhnúť. A to bol, žiaľ, aj tento prípad.
Budovu, v ktorej sídlilo Gymnázium E. Gudernu, v rámci reštitúcií vrátili piaristom. V júni 1991 pomník z jej priečelia zmizol. Gymnázium sa muselo presťahovať a ulica sa premenovala.
Eugena Gudernu od tých čias v Nitre nič nepripomína.
Napravme to!
V roku 2015 sa mi ako redaktorovi regionálneho periodika podarilo vypátrať, že pamätník doputoval v lete 1991 do depozitára Ponitrianskeho múzea. Samozrejme, pri jeho odstraňovaní z budovy sa piaristi veľmi ponáhľali, a preto ho mierne poškodili. Nie je to však
nič nenapraviteľné a pamätná tabuľa leží v depozitári dodnes.
Často chodím po Piaristickej ulici a je mi úprimne ľúto, že mladý antifašista musel upadnúť do zabudnutia, a to napriek tomu, že zahynul v roku 1945 a s vývojom po februári 1948 nemal nič spoločné. Ako chceme mladých ľudí viesť k hodnotám antifašizmu, ak nie v prvom rade cez pozitívne príklady spomedzi ich rodákov a rovesníkov?
Mesto pod Zoborom a ďalšie generácie Nitranov by si zaslúžili vedieť, kto to bol Eugen Guderna. A naopak, aj on by si zaslúžil, aby neupadol vo svojom rodnom meste do úplného zabudnutia. Boli by ste ochotní pomôcť s návratom pamätníka Eugena Gudernu do centra Nitry?