Read Time:3 Minute, 42 Second

Braňo Ondruš

Foto — archív redakcie a Pamäť národa

Naši českí priatelia sa pred pár dňami rozlúčili s hrdinským partizánom. Plukovník v. v. Jan Maria Hronek sa do odboja proti fašistickým okupantom zapojil ako dieťa. Partizánskou spojkou sa stal vo veku, v ktorom dnes deti navštevujú základnú školu. Mal vtedy len 13 rokov.

Jan Maria Hronek sa narodil 7. júna 1931 v Uherskom Hradišti. Otec Ján aj jeho matka Emília pôsobili ako učitelia. Svojho syna viedli od narodenia k vlastenectvu: „Ja som nebol skaut, ale otec ma viedol v skautskom duchu. On bol úžasný turista. Začal v Harrachove, behal tam päťdesiatku.“

Partizáni prišli zo Slovenska

Nezmenilo sa to ani po britsko-francúzskej zrade: „Pätnásteho marca nemecké jednotky vtrhli do obchodu. Za pol hodiny ho vybrakovali a začalo sa zatýkanie. Otec a matka  sa zapojili do schovávania a prevádzania ľudí na Slovensko alebo do Poľska. Protektorátny četník Surovec to organizoval. A takých protektorátnych žandárov tam pomáhalo viac.“  

Na Valašsko sa zo Slovenska v septembri 1944 presunul partizánsky oddiel Jána Žižku. Vzišiel z 21-členného výsadku vycvičeného v ukrajinskom Svjatošine. Pri prechode hranice prijal pomenovanie po Jánovi Žižkovi. V novembri 1944 sa z neho začala formovať brigáda. „Neriešila len bojové akcie, ale zaoberala sa aj spravodajstvom. Úzko spolupracovala s parašutistami vysadenými na Moravu v rámci výsadku Clay-Eva. Tvorili ju aj mladí, ktorí boli totálne nasadení do fabrík alebo do Nemecka. Tam už sa však bombardovalo, a tak využili zmätky a utiekli. Lenže domov sa vrátiť nemohli, Nemci mali skvelú evidenciu.“

                  

Náš národ je zdravý pretože sa v nebezpečenstve vie zomknúť

Jan Maria Hronek

To už Jan Hronek pracoval pre partizánov: „Potrebovali niekoho, kto by sa dostal tam, kam dospelý nemôže. Žreb padol na mňa. Poradil som si s mapou, kompasom, v lese som sa orientoval. Ja sa smejem, to nepochopím, ako jediného chlapca – ďalšie dieťa mať nemohli, pôrod bol komplikovaný – dali na toto. Priznám sa, ja by som váhal.“

„U nás v škole si nemeckí vojaci urobili kasárne. Tak som ich spočítal, koľko majú zbraní, poddôstojníkov. Vedľa, pri vsetínskom zámku, zase bola panská záhrada. Tam zase chodili, tak som opäť zisťoval, čo cvičia, koľko ich je a či sa menia. A tak som mal prehľad o posádke.“

Okradol Hlinkovú gardu

Spolu s ďalšími sledovali aj pohyb na ceste, kolóny, čo vezú, a podobne: „Nebola to zábava. Musel som chodiť v noci, nesmel ma nikto vidieť. Nemci prišli do obce a postavili vždy hliadky, musel som si nájsť únikové trasy. Ja všetko poznal, stromy, cestičky, aj so zaviazanými očami.“ Občas ho nemecká hliadka zastavila, ale vedel sa vyhovoriť. Ako spojka fungoval až do apríla 1945, teda aj v zime, v snehu a mrazoch.

Zapojil sa dokonca aj do boja proti oddielu Hlinkovej gardy, ktorá na Morave na prelome marca a apríla 1945 viedla zajatých dôstojníkov. A tí plánovali útek. Rodičia Jana Hronka im mali pomôcť dostať sa na miesto, kde už ich viedli ďalej. Malý partizán im navyše pomohol ukradnúť gardistom zbrane, ktoré uskladnili v škole na prízemí. „Zamkli to, ale bolo tam malé okienko a to sa dalo otvoriť. Vliezol som tam, aj ponožky som si vyzul. Mal som malú baterku. Spustil som sa tam. Podával som otcovi dva guľomety, jeden samopal, k tomu zásobníky, ručné granáty, debničky. Všetko za tri minúty. A potom som ešte musel vyviesť tých slovenských dôstojníkov z dediny.“

Sklamaný komunista

Malý partizán pomáhal aj pri znefunkčnení železnice. Zisťoval početnosť hliadok, ako chodia po trati, či dvaja s rozostupom, či sa míňajú, striedajú a podobne: „Ak sme mali málo trhaviny, tak sme podrezávali stĺpy, pretože doprava na železnici sa riadila telegraficky alebo telefónom. A keď ste to podrezali a zničili drôty, tak najmenej na pol dňa trať bola zastavená.“

Neskôr sa stal profesionálnym vojakom a vstúpil do komunistickej strany, niekoľko krát bol na cvičeniach aj v Sovietskom zväze. Spomínal, že veril tomu, čo ako komunista hovoril. Ale po roku 1968 jeho sklamanie vyvrcholilo a z armády radšej odišiel. Až do dôchodku pôsobil v ostravsko-karvinských baniach, kde sa podieľal na vytváraní integrovaného záchranného systému. Od roku 2003 žil v Břeclavi.

Zomrel 13. februára 2022.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.