Read Time:6 Minute, 36 Second

Martin Krno

Foto archív redakcie

Doktora teológie Jozefa Tisu v ľudáckej tlači, na agentúrnych fotografiách či v dokumentárnym filmoch predstavovali ako ideálneho lídra, rodoľuba, kňaza solidárneho s každodennými starosťami jednoduchých ľudí. Napriek tomu sa jeho závratná kariéra skončila návratom do vlasti v putách a po rozsudku Národného súdu na šibenici.

Vojtech Ihriský modeluje bustu prezidenta Tisa

Tragédia človeka? Tak však zvykneme označovať osudy tých, ktorých unášali nepriaznivé vonkajšie okolnosti, a hoci sa im usilovali čeliť, skončili smutne. Aj okolo Tisu, pokrstenom v polovici októbra 1887 v rodine mäsiara vo Veľkej Bytči ako Jozef Gašpar, sa prehnali dramatické dejiny. Nemal síl tým negatívnym vplyvom vzdorovať? Alebo sa im, hoci niekedy s pritisnutými perami, rád prispôsoboval? V každom prípade nasadol do nesprávneho, diabolského koča a už sa bál z neho vyskočiť, aj keď neraz mohol.

HSĽS plagát prvý prezident Tiso, autor Vincek Hochštetský

Eufória v Novom kancelárstve

Ako sa asi Tiso cítil na bánovskej fare, kde sa utiahol 9. marca 1939 po tzv. Homolovom puči, keď české vojsko a četníctvo obsadzovalo Slovensko a prezident druhej ČSR Emil Hácha ho zosadili z postu predsedu autonómnej vlády? A v tom na jeho dvere zaklopali emisári vyslaní ríšskym kancelárom, ktorého vtedy obdivovala polovica sveta.

Otvorenie vodcovských škôl Hlinkovej mládeže v Chtelnici. 1941

Veď vraj vyriešil v Nemeckú nezamestnanosť a spoločenský chaos, usporiadal v Berlíne Olympijské hry, Židov a ľavicových „extrémistov“ poslal do kúta, mierovými aktmi zabezpečil vstup nemeckých entít do náručia veľkej vlasti. Chýrne britské noviny Times priniesli na titulnej strane Hitlerovu fotografiu ako Muža roku 1938… Nebolo to nič, čo by malo byť Tisovi proti srsti.

Vydanie ľudáckeho denníka Slovák z 15. marca 1939.

Pondelok 13. marca ho prijali v Berlíne s poctami ako hlavu štátu, viedli ho majestátnymi sálami Nového ríšskeho kancelárstva a potom mu sám Führer srdečne stíska ruku: Zachránim slovenský národ z pazúrov českého imperializmu, pred krahulcami z Maďarska a Poľska, ktorí už napínajú zrak na ľahkú korisť pod Tatrami… A do toho pribiehajú poslovia zlých správ: „Miklós Horthy presúva k slovenskej hranici svoje batalióny.“

Hlasovali hymnou Hej Slováci

Nuž, kto by v takej napätej situácii obdivovanému i obávanému hostiteľovi neurobil radosť? Mal byť výnimkou Tiso, ktorý sa dovtedy tváril, že autonómiou v ČSR sa naplnili programové ciele Hlinkovej slovenskej ľudovej strany? Ale aby politik, ktorý vyrastal v prostredí prvej republiky, zachoval dekórum demokracie, odmietol vyhlásiť nezávislosť Slovenska z Hitlerovho sídla. Telefonoval Háchovi a svojmu dočasnému nástupcovi Karolovi Sidorovi, aby urýchlene zvolali Slovenský snem…

Jozef Tiso na oslave štátneho sviatku v Bratislave 14. marca 1941

Potom udalosti nabrali spád. Pretože budova parlamentu na Župnom námestí ešte nezrekonštruovali, do auly Slovenskej univerzity (meno českého protestanta Jána Amosa Komenského už nevyhovovalo) sa 14. marca zbiehali poslanci na neverejné rokovanie. Po vysvetľovacích prejavoch Sidora a Tisu predložili návrh na vyhlásenie Slovenského štátu. Nehlasovalo sa o tom, ako ukladal zákon, prítomní povstali a zaspievali pieseň Hej Slováci, ktorú vzápätí povýšili za štátnu hymnu.

A to už do Nového kancelárstva dokrivkal Hácha, aby po Hitlerových a Göringových vyhrážkach, že Luftwaffe zbombarduje Prahu, a po prekonaní srdcového kolapsu „odovzdal osud českého národa a štátu s plnou dôverou vodcovi nemeckého národa“. Ten sa s vojskami ponáhľal do stovežatej matky českých miest takou rýchlosťou, aby bol na Pražskom hrade skôr ako Hácha.

Jozef Tiso pri vojenskej prehliadke.

V ten istý deň, 15. marca, v Chuste vyhlásili na zvyšku územia Podkarpatskej Rusi tiež nezávislý štát. Ihneď ho však začali obsadzovať maďarské vojská. Ale kto by sa v Európe zaujímal o biedny kraj v horách osídlený Rusínmi a tiež neuveriteľne chudobnými Židmi… S jedlom rastie chuť, suchozemský admirál Horthy sa vrhol aj na východné Slovensko a rozpútal tzv. malú vojnu.

Nezávislosť odtiaľ potiaľ

Ktovie či Hitler vtedy stihol Tisovi navravieť, čo všetko ho čaká. Skôr to jeho poradcovia sortírovali dekanovi z Bánoviec nad Bebravou po kvapkách. V každom prípade sa o niekoľko dní v Bratislave objavila na podpis spojenecká dohoda s tajnými dodatkami. O tom, komu do rúk prejdú strategické podniky, o nevýhodnom menovom kurze rodiacej sa slovenskej koruny, o ochranného pásma – Schutzzone od západných hraníc štátu po pravý breh Váhu, o „koordinácii“ zahraničnej politiky, o barateroch vo sfére ekonomiky, armády, tajných služieb a na riešenie tzv. židovskej otázky.

Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský počas rokovania s ríškym kancelárom Adolfom Hitlerom 13. marca 1939 v Berlíne

Prvého septembra Slovensko ako jediný Hilerov satelit poskytlo Wehrmachtu svoje železničné, cestné, ba aj vodné cesty na vojenskú agresiu proti Poľsku. Dokonca samo tam poslalo tri pešie divízie. Vrátilo sa nám síce 32 obcí na hornej Orave a severnom Spiši, no k sľúbeným korekciám na nových maďarských hraniciach nedošlo. O necelé dva roky zaútočili spoločne Nemci, Slováci, Maďari, Taliani a Rumuni proti Sovietskemu zväzu. Tak ako každá vojenská agresia, aj táto si vyžiadala obrovské obete. Na tom mal Tiso neodškriepiteľný podiel viny.

Zľava minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, prezident Jozef Tiso a šéf Úradu propagandyTido Gašpar s nemeckými dôstojníkmi počas vojny v Kyjeve.

Po porážke Poľska sa dal 26. októbra 1939 zvoliť za prezidenta. Naplnil tak heslo, ktoré deklaroval na VII. zjazde HSĽS v septembri 1936 v Piešťanoch: „Jeden národ, jedna strana, jeden vodca.“ Veľmi to pripomínalo Hitlerovo krédo z knihy Mein Kampf: „Ein Volk, ein Reich, ein Führer!“ Žeby by ju Tiso, inak sčítaný človek, už vtedy poznal?

Slávnostné otvorenie slovenského autonómneho snemu v univerzitnej aule v Bratislave 18. januára1 1939

Osobný rast za prvej ČSR

Na politickej scéne sa Tiso výraznejšie objavil až po 1. svetovej vojne. Ako tuhý katolík a konzervatívec, ktorý si dodatočne prisvojil národný program, inklinoval k Slovenskej ľudovej strane. Po období nečinnosti v období vojny pookriala a od roku 1923 sa u nás stala najsilnejšou politickou silou. V parlamentných voľbách roku 1925 získala 34,31 percenta hlasov odovzdaných na Slovensku (vtedy dostala nový prívlastok: Hlinkova). To bolo však jej maximum, potom už jej popularita mierne klesala.

Jozef Tiso po zvolení za prezidenta pred Slovenskou univerzitou

Po Mníchove vo voľbách do autonómneho snemu zaznamenala podobne ako KSČ za čias budovania socializmu až 97,5 percenta hlasov. To však už pohltila ostatné neľavicové strany pod názvom HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty. Na tento prídavok sa rýchlo zabudlo.

Tiso bol nepretržite poslancom Národného zhromaždenia ČSR od roku 1925. Andrejovi Hlinkovi, ktorý nedosiahol vysokoškolské vzdelanie, nieto doktorát, imponovali učenejší páni, napr. profesor práv, hoci maďarón, Vojtech Tuka či Tiso, absolvent uznávanej viedenskej univerzity Pázmaneum, určenej pre talentovaných adeptov kňazskej dráhy.

V januári 1927 HSĽS na necelé dva roky vstúpila do tzv. Panskej koalície (bez sociálnych demokratov), v ktorej práve Tiso zastával post ministra zdravotníctva a telovýchovy. Až v roku 1930 sa stal členom predsedníctva strany. Po Hlinkovej smrti 16. augusta 1938 plne prevzal jej vedenie, hoci v rámci pietnej úcty k otcovi zakladateľovi dočasne len ako podpredseda.

Jozef Tiso pred Národným súdom

Moc vychádza od Boha, ale…

Preambula Ústava SR z 21. júla 1939 síce uvádza, že všetka moc a právo vychádza od Boha, no z ďalšieho text vyplýva, že interpretovať Božie zákony na Slovensku prislúcha iba HSĽS. Tá nastolila autoritársky, postupne fašizujúci režim. Otvorene odmietala demokratické zásady, na aké si občania zvykli v medzivojnovom období.

Prezident a pán dekan Jozef Tiso na dni Hlinkovej mládeže v Bánovciach nad Bebravou

Už predtým predtým rozpustila soiálnodemokratickú a komunistickú stranu, zrušila väčšinu mládežníckych, odborárskych, športových a iných združení. V marci 1939 poslala politických oponentov do väzníc a „sústreďovacích“ táborov. Genocíde Židov sme sa venovali v iných číslach Bojovníka, no hádam treba dodať, že Tiso už za prvej ČSR viedol výpady proti tejto náboženskej a etnickej časti spoločnosti.

Prílet lietadla s Tisom na letisko Tri doby 29. októbra 1945.

V roku 1939 dostal ThDr. Jozef Tiso do rúk také množstvo mocenských pák na riadenie prinajmenšom vnútorných záležitostí štátu, že mu ich môžu mnohí súčasní politici s autoritatívnymi chúťkami závidieť. Ako ich bytčiansky rodák využil, či zneužil, dobre vieme.

Tiso v putách pri návrate do vlasti 29. októbra 1945

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.