Read Time:3 Minute, 3 Second

Branislav Balogh

Foto – archív redakcie, Múzeum SNP

Anna Bergerová, priama účastníčka SNP, v ktorom pracovala ako ošetrovateľka a spojka v tyle nepriateľa. V SZPB je od roku 1945, v Slovenskom zväze žien tiež od jeho vzniku. Pracovala v straníckom aparáte ako politická pracovníčka v oblasti školstva. Prešla na úsek obvodných národných výborov, kde pôsobila na rôznych postoch. Je nositeľkou mnohých vyznamenaní, štátnych i zväzových, napr. Za zásluhy o výstavbu, Za vynikajúcu prácu a najvyššej medaile SZPB „Za vernosť“.

Čo pre Vás znamená MDŽ?

Veľmi veľa. Je zosobnením boja žien za emancipáciu za množstvo vymožeností, ktoré by mali byť samozrejmé. Dúfam, že moje pravnúčatá nebudú musieť bojovať o rovnoprávnosť a spoločnosť si nebude musieť samostatne pripomínať kategóriu žien, keďže vtedy snáď bude rovnoprávnosť pohlaví. Duch sviatku MDŽ v takej spoločnosti bude mať étos boja minulosti, podobného, aký má dnes SNP.

Aké je postavenie žien v SZPB?

Rovnaké ako postavenie mužov. Z vlastnej skúsenosti mám dojem, že pri plnení úloh v SZPB, podobne ako v živote, sme oduševnenejšie, než mnohí muži. S odhodlaním a vervou hľadáme spôsoby, ako úlohu splniť, nie dôvody, prečo ju nesplniť.

 Ste priama účastníčka protifašistického boja, aké bolo postavenie ženy vo vojnovej spoločnosti?

Medzi partizánmi sa nerobili rozdiely, dokonca postavenie žien bolo v porovnaní s dedinskou spoločnosťou idealistické. Pre mňa, ako dievčinu s patriarchálneho prostredia, zvyknutú na prepiatu úctu k mužom bolo úžasné sledovať, že ranení vojaci sa podriadili žene. Na vidieku sa vtedy úcta k mužom odvíjala od ich sily pri plnení poľnohospodárskych prác. Najvhodnejší ženích bol ten, čo bol vojakom, lebo zosobňoval ideál silného a schopného muža. Ja ako ošetrovateľka som rozhodovala a muži si ma ctili. Bola som rovnocennou členkou kolektívu ako ktorýkoľvek iný druh v zbrani.

Ako ste oslávili MDŽ tento rok?

Zvykli sme si na oslavy s kyticami, no v čase stále doznievajúcej pandémie prežívame ťažké časy. Počas dvoch rokov pandémie, ktorá nás uzavrela do izolácie, museli ženy – matky nielen pracovať a starať sa o rodinu, ale často sa aj učiť doma s deťmi počas ich online výučby. Veľmi ťažko sme to prežívali my, seniori: zostali sme dva roky zatvorení doma bez osobného kontaktu so svojimi deťmi, vnúčatami, členmi SZPB a priateľmi. Ešte ťažšie to mali osamotené seniorky a seniori. Všetkých nás to poznačilo. Stratili sme fyzické a psychické sily, cítime sa odcudzení voči iným ľudom. Žijeme v obavách a neistote. Do toho prišla vojna. Strach a obavy zosilneli, veď mnoho z nás, ktorí sme ju zažili na vlastnej koži, žije spomienkami na 2. sv. vojnu.

 Čo si želáte k MDŽ?

 Práve preto, čo som povedala, si želám nasledovné: Mier, pokoj, zdravie a slobodu. Nech sa rýchlo ukončí toto zabíjanie nevinných ľudí. Nech sa zlepšia medziľudské vzťahy a čo najskôr sa vráti život do normálu, kde sa budeme navzájom rešpektovať a nie urážať a diskriminovať. Potom aj ženy v spoločnosti (hoci ja pre svoj vek už nie) môžu presadzovať svoje práva a bojovať za rodovú rovnosť. Mám na mysli rovnaké platové ohodnotenie pre všetkých, viac žien na vysokých školách všetkých smerov. A tiež v politickom živote. Zastúpenie žien v parlamente, vo verejnej sfére sa musí zvýšiť a vyrovnať mužom. Ženy by tak mohli presadzovať zákony na zlepšenie ich postavenia, aby sa nerozhodovalo o nich bez nich. Počnúc materskými školami by sa mala do školského curricula zaviesť lepšia komunikácia argumentácia, spoločenské správanie, čím by sa zlepšila úcta k človeku, rodičom, slobode a mieru, ktorá neraz v spoločnosti úplne chýba. Technické vzdelanie nie je všetko, potrebujeme viac humanizmu!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.