Read Time:5 Minute, 51 Second

Pavel Chrapčiak s ocenením od mesta Liptovský Mikuláš

Mária Holušová, členka ZO SZPB v L. Mikuláši

Foto – archív P. Chrapčiaka

Prinášame Vám rozprávanie 96-ročného Pavla Chrapčiaka z Liptovského Mikuláša. Od vypuknutia Povstania do prvých aprílových dní roku 1945 pôsobil ako zásobovateľ v partizánskej jednotke Za oslobodenie Slovanov! Po vojne vyštudoval VŠE v odbore hospodárske plánovanie. Je vzorným príkladom človeka, ktorý protifašistické posolstvo a hodnoty SZPB vštepil svojim potomkom.

Narodil som sa 10. januára 1926 v Liptovskom Mikuláši rodičom Michalovi a Márii, rod. Bazelovej ako tretie zo štyroch detí. Otec bol vyučený garbiar, ktorý vlastnil konský záprah a málo pôdy.

Detstvo a učňovský začiatok

Zomrel mladý v roku 1936. Mama nebola schopná vykonávať prácu sama. Preto zobrala ku koňom sluhu, ktorý vykonával všetky roľnícke práce a chodil na furmanky. Aj my sme museli doma pomáhať. Postarať sa a nachovať dobytok, okopávať zemiaky, zbierať zelinu na prípravu sečky pre ošípané. Keď musel v 1938. sluha Adam pri mobilizácii narukovať, narobili sme sa najviac. Meštiansku školu som ukončil v roku 1940 a rozhodol som sa vyučiť za brašnára. Nastúpil som za učňa ku firme Jozef Filer a práca s kožou a jej spracovanie sa mi zapáčila.

 Od garbiara k partizánovi

Po prvom roku som bol pridelený k majstrovi, dobrému odborníkovi Samkovi Beňovi. Naše výrobky išli na odbyt. V roku 1943 som dostal výučný a tovarišský list a o rok som už robil vo firme Vojtecha Kohúta. Výroba sa špecializovala na odevy pre armádu. Nemecké vojská už obsadzovali naše územie. Dozvedali sme sa o prechode slovenských vojakov k ruským. Povrávalo sa, že majú narukovať jarní odvedenci a práve títo medzi prvými v auguste 1944 odchádzali do hôr na Magurku k partizánom, aby sa zapojili do boja proti fašistom. My, mladí, sme veľmi chceli pomáhať. Keď vyhlásili mobilizáciu spolu s vrstovníkmi som sa hlásil v kasárňach pod Hájom k partizánom.

Plnenie zásobovacích úloh

Tam mi funkcionári povedali, že pre mňa, brata Vlada  a ďalších majú dôležité úlohy. Mimo kasární, v humnách pri Váhu boli vybavovacie mobilizačné strediská, do ktorých sme na konských povozoch vozili vojenskú výstroj pre mobilizovaných záložníkov. Tiež sme vozili potraviny do Demänovskej doliny vojenskej jednotke určenej na jej obranu. Po vstupe Nemcov do Liptovského Mikuláša sme potraviny vozili poľnými cestami.

Prvý kontakt s Nemcami

Raz sme viezli mäso z kravy do Iľanovskej doliny. Tu boli umiestnení partizáni zo skupiny Kosatec, ale aj domáci účastníci SNP, ktorí sa museli skrývať pred gardistami. Pri spiatočnej ceste nás zastavila nemecká hliadka. Na saniach sme mali naložené drevo, aby sme neboli podozriví. Preukázali sme sa priepustkami, tzv. paseršajnmi a pustili nás. Ale podozrenie v nich ostalo, a tak sme vždy museli rozmýšľať, kade pôjdeme nabudúce a zisťovať, kde majú Nemci svoje nové hliadky.

Prestrelka

Nasledujúci deň sme sa dozvedeli, že Nemci idú brať všetkých mužov od 18 do 40 rokov. Tak sme sa spolu s ďalšími dedinčanmi usalašili v provizórnom prístrešku pri Vratnej. Tento pohyb museli Nemci spozorovať, lebo druhý deň vyslali do doliny prieskumnú hliadku. Tá narazila na vysunutú stráž partizánov. Došlo k prestrelke a bez obetí  sa nemecká hliadka dala na útek. V tom čase došla partizánska spojka od kapitána Kučeru z Brtkovice s rozkazom, že sa tam všetci majú presunúť.

Ja s  Karolom Sobolovským sme sa však museli vrátiť, aby sme mohli zásobovať partizánov. Prechádzali sme Javorovou dolinou a odtiaľ pod Poludnicu, kde sme narazili na zemlianku francúzskych partizánov, medzi ktorými bol aj ruský vojak Ríša. Spolu s ním nás poslali pre potraviny, ktorých mali nedostatok.

Pri schádzaní dolu svahom sa ozvala streľba. Zakrátko sme stretli do vrchu utekajúcich Židov, ktorí sa ukrývali v zemljankách nad cestou. Nemohli sme sa vrátiť späť. Noc sme prebdeli v horskej kolibe. Ráno sme zišli k vypálenej horárni, v ktorej boli partizáni brániaci prístup Nemcov z dediny do Jánskej doliny. Do okolia Podtúrne už padali delostrelecké granáty postupujúcich vojsk Sovietskej armády a príslušníkov 1. Čsl. arm. zboru.

Krutosť vojny

Cez kroviská popri Váhu sme prišli do mesta, aby sme nachystali potraviny a výstroj pre francúzskych  partizánov.  O naše mesto sa bojovalo dlhé dva mesiace, to by bolo na dlhé rozprávanie. Sloboda k nám  napokon zavítala 4. apríla 1945. Až neskôr sme sa dozvedeli, že počas streľby na tých utekajúcich Židov zajali niekoľkých mužov. Nemci ich v ružomberskej väznici mučili a nakoniec ich nad kúpeľmi Lúčky nechali roztrhať zúrivými psami. Spomínam si, že zatkli aj MUDr. Rajniaka, lebo zaobstaral peniaze od Kubovčíka pre majora Ďumbalu, ktorý bol tiež zatknutý.

Protifašistický bojovník a oprava po vojne

Keď vznikol predchodca SZPB, podal som si prihlášku a od roku 1946 som členom. Po skončení vojny nebol život pre nikoho ľahký. Ľudia stratili príbuzných, domovy… Aktívne som sa zapojil do pomoci pri opravách  domov, mostov,  spolu s dôstojníkom armády , dvomi záložníkmi, vojakmi, bratmi Rajníkovcami, Vladom Lenkom a Vladom Haviarom som pomáhal odstraňovať nášľapné míny a nevybuchnuté granáty z polí.

Civilné zamestnanie

Začal som pracovať u firmy ALBERT HÁZ a stal som sa podpredsedom závodného výboru. Na členských schôdzach sme vyjadrovali svoje požiadavky, pretože majiteľ nám sťahoval zo mzdy. To nás poburovalo. Tak sme sa 25. februára 1948 pripojili k hodinovému štrajku, ktorý vyhlásili odborári na celoštátnom zjazde v Prahe. My, mladí ľudia organizovaní v SZM, sme sa podieľali na organizovaní brigád v meste. V roku 1949 som bol vybratý na šesť týždňové politické školenie do Rajeckých Teplíc. V roku 1951 som sa oženil a o dva roky odišiel na 3-ročné štúdium na Vysokú politickú školu pri ÚV KSČ v Prahe. To už bol na svete syn Pavol, neskôr pribudli ešte tri dcéry. Po práci pre OV KSS som bol od roku 1972 riaditeľom Slovenskej štátnej sporiteľne v Mikuláši.  

Činnosť v SZPB

Dlhé roky som bol členom ZO SZPB, asi 10 rokov jej predsedom, robili sme prednášky a vysvetľovali históriu SNP. V tomto období sme zrekonštruovali a opravili partizánske bunkre na Lúčkach v doline Krčahovo v Demänovskej doline, kde boli partizáni pod velením kapitána Kučeru. Tieto miesta bojov a partizánskej činnosti sú pre mňa posvätné.

Povzdych veterána

Je mi len ľúto, že dnešná Hegerova a ani predošlá Matovičova vláda nemá pre nás, členov SZPB, pochopenie a nepodporuje nás. Spomeniem len zoškrtané dotácie, alebo cirkus okolo spolitizovania Múzea SNP.

Naopak, som šťastný vo vyše 70-ročnom manželstve s manželkou Máriou, s ktorou sme vychovali syna Pavla a dcéry Zdenku, Tatianu a Máriu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.