Read Time:6 Minute, 8 Second

Martin Krno

Foto: archív autora a KVH Svoboda

Vďaka Klubu vojenskej histórie Svoboda sme sa dozvedeli, že nedávno oslávila Zoe Klusáková-Svobodová narodeniny. Na svet prišla 4. decembra 1925 v Užhorode, jej otec Ludvík Svoboda (1895 – 1979) vtedy slúžil ako štábny kapitán na Podkarpatskej Rusi.

S profesorkou Klusákovou-Svobodovou som sa osobne stretol na oslavách 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie. Sprevádzal ju vysoký, štíhly vnuk Miroslav Klusák, ktorý nakrúcal dokumentárny film venovaný urputným bojom na poľsko-slovenskom pomedzí na jeseň 1944. Hlásili sa k nej odbojári, najmä ženy, chceli jej stisnúť ruku, prehodiť slovko-dve. Nielen preto, že bola dcérou prezidenta Svobodu.

Dáma s osobitným fluidom

Poznali ju dlhé roky, lebo pravidelne chodievala na východné Slovensko, pritom šírila okolo seba osobné kúzlo dobrosrdečnosti a porozumenia. Viac času na rozhovor so mnou (predtým sme boli v písomnom kontakte) mala až pri pomníkoch Čs. armádnemu zboru na poľskej strane Duklianskeho priesmyku. Vtedy som musel uznať, je to skutočná dáma.

Netradičné krstné meno jej vylosovali z desiatich lístkov z otcovej vojenskej lodičky. Išlo o hrdinku trojdielneho románu Mladosť, Vyhnanstvo, Návrat od ruského prozaika a dramatika Jevgenija N. Čirikova, ktorý emigroval po Októbrovej revolúcii do ČSR a mamička Irena si jeho dielo veľmi obľúbila.

Svoboda počas vojny zakladal zahraničné vojsko v Sovietskom zväze, aby ho po krutých bojoch proti nemeckým okupantom víťazne doviedol až do Prahy. Zatiaľ jeho rozvetvená rodina spolupracovala s prvým čs. parašutistickým výsadkom vyslaným z Moskvy do Protektorátu. Za to ich prenasledovalo gestapo.

Prežila vďaka statočným ľuďom

Zoe sa s matkou podarilo uniknúť pred zatknutím. Tri a pol roka sa ukrývali na rozličných miestach Moravy u dobrých, obetavých ľudí. Až po skončení vojny sa dozvedela, že jej o rok staršieho brata Miroslava aj strýkov Jaroslava a Eduarda nacisti chytili a popravili v koncentračnom tábore Mauthausen, babička Anežka Stratilová zahynula v plynovej komore v Ravensbrücku.

Po vojne dodatočne zmaturovala na gymnáziu v Kroměříži a študovala ekonomiku v Prahe. Prednášala na viacerých vysokých školách najmä problematiku poľnohospodárstva. A sprevádzala manželka Milana Klusáka, ktorý dva o pol roka prežil v nacistických väzniciach, na jeho diplomatických misiách. Neskôr pôsobil ako minister kultúry ČSR.

Vydala otcove pamäti

Po odchode do penzie pripravila vydanie niekoľkých kníh pamätí svojho otca. Ako ma s nadšením informovali na ústredí SZPB, v knižnici majú publikáciu Cestami života z roku 2009 s jej venovaním. Je čestnou predsedníčkou Spoločnosti L. Svobodu, dlhoročnou členkou Českého zväzu bojovníkov za slobodu a Čs. obce legionárskej.

V roku 2004 napísala spomienkovú publikáciu O tom, čo bolo (v roku 2017 vyšla v rozšírenom vydaní s podtitulom Životopis Svobodovej rodiny). Prekvapene sa nám ozvala mailom po smrti nášho otca v lete 2007. V kondolencii podotkla, že Miloša Krnu v dobrom spomína vo svojich memoároch, ktoré nám vzápätí poslala.

Odmietli haniť Clementisa

Môj otec po vojne pracoval u štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa na ministerstve zahraničných vecí, v lete 1946 prešiel na veľvyslanectvo ČSR v Moskve. Milan Klusák sa po dvoch rokoch zamestnal na sekretariáte vtedy už ministra Clementisa. Tiež sa stal jeho osobným tajomníkom. Slávny rodák z Tisovca mu šiel v septembri 1949 za svedka na svadbe. Po kádrových zmenách v Černínskom paláci ho v roku 1950 preložili na ambasádu v Moskve, kde už študovala Zoe a kde sa obaja zoznámili s mojimi rodičmi.

Prípravy monsterprocesu s tzv. sprisahaneckým centrom pod údajným vedením Rudolfa Slánskeho sa však rozšírili aj do zahraničia. Zoe v knihe spomína, ako veľvyslanec Karel Kreibich vyzval jej manžela, Krnu a Bohuša Černého, ktorí predtým tiež pôsobil ako Clementisov tajomník, aby napísali správu o tom, čo vedia o kontaktoch odvolaného ministra Clementisa so západnou rozviedkou. Všetci traja uviedli, že nič také nezaznamenali. Neskôr ich nový šéf diplomacie Viliam Široký z Moskvy odvolal.

Mraky sa zbierajú nad Prahou

Mraky sa začali sťahovať aj nad Ludvíkom Svobodom. V novembri 1952 ho zatkli. „Veľmi nám vtedy vyšiel v ústrety manželov kolega dr. Miloš Krno, ktorý sa v rámci svojej pracovnej náplne tiež stýkal s predstaviteľmi Sovietskej armády. Sľúbil nám, že ich bude informovať a tlmočiť náš komentár,“ píše Klusáková-Svobodová vo svojich pamätiach.

Môj otec pôsobil v Moskve už šesť rokov a mal kontakty aj na vplyvných sovietskych veliteľov a partizánov, ktorí bojovali na Slovensku. Prostredníctvom nich sa napokon podarilo dosiahnuť, aby na intervenciu maršalov Ivana S. Koneva a Georgija K. Žukova a Kirilla S. Moskalenka u Josifa V. Stalina generála Svobodu prepustili z väzby na slobodu. Otec sa nám s tým nikdy nepochválil.

Moskva ho rehabilitovala

To však nič nezmenilo na tom, že Svobodu penzionovali. Pomáhal ako účtovník JRD, ktoré v rodnej obci Hroznatín pomáhal zakladať. Situácia sa obrátila až v júni 1954, keď Nikita Chruščov pricestoval do Prahy na 10. zjazd KSČ a hneď na letisku sa spýtal na svojho bojového druha zo 4. ukrajinského frontu. Po „tovarišča“ Svobodu hneď poslali na Českomoravskú vysočinu.

Nový sovietsky líder na zjazde generála demonštratívne objal a celú rodinu pozval na dovolenku do vládneho zariadenia na Kryme, kde sa Svoboda stretol aj s maršalmi. Moskva ho takýmto spôsobom rehabilitovala. Môže sa niekto čudovať, že pani Zoe ostro protestovala proti tomu, keď 3. apríla 2020 mestská časť Praha 6 zlikvidovala Konevovu sochu?

Michail Veršinin, posol dobrých správ

So Svobodovcami našu rodinu ešte čosi spájalo: ruský spisovateľ a publicista Michail M. Veršinin. Ako mladý dôstojník pôsobil v rozviedke 2. ukrajinského frontu. Bojoval v prvých vojoch, ba často aj pred nimi, pri oslobodzovaní Levíc, Pezinka a Bratislavy, z Viedne prešiel na južnú Moravu, vtedy ešte okupovanú Nemcami. Zúčastnil sa na hĺbkovom prieskume v oblasti Ivančíc. Od tamojších partizánov sa dozvedel, že manželka a dcéra hlavného veliteľa Čs. armádneho zboru sa ukrývajú v obci Džbánice blízko Moravského Krumlova.

S touto správou ho Sovieti odvelili do Košíc, kam pricestoval Ludvík Svoboda, aby sa 4. mája ujal funkcie ministra národnej obrany v novej vláde Národného frontu Čechov a Slovákov. Svoboda sa počas bitky na Dukle dozvedel o tom, že jeho ani nie 18-ročného syna Mirka pravdepodobne zavraždili nacisti, ale o osude zvyšku najbližšej rodiny nemal potuchy. Až pokiaľ pred ním nezasalutoval Michail Maksimovič. Ten generála ubezpečil, že jeho manželka a dcéra žijú, pod ochranou českých partizánov.

Do svojho frontového zápisníka Veršinin vtedy poznamenal: „Nikdy nezabudnem na slzy radosti v očiach sivovlasého, statočného človeka, keď sa dozvedel, že jeho žena Irena a dcéra Zoe sú nažive a túžobne čakajú, keď sa s ním konečne stretnú.“ Svobodovi navrhol, aby napísal list, ktorý im doručí. Tak sa aj stalo. O pár dní už držala pani Irena v rukách papier s textom, ktorý sa začínal slovami: „Moje najdrahšie, Iruška a Zoenka! Ďakujem všetkým odvážnym ľuďom, ktorí Vám pomohli uniknúť gestapáckym zločincom a ktorí Vás pred nimi po celý čas s nasadením vlastného života prechovávali…“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.