Read Time:11 Minute, 34 Second

Branislav Balogh, Ján Rohár

Ladislav Sládek sa narodil 6. marca 1928 ako prvorodené dieťa Jánovi a Márii. Rodičia bývali pri železnici v „strážnom domku“, ako sa vtedy označovali domčeky, kde bývali pracovníci železníc (najčastejšie výhybkári, spúšťači rámp na priecestiach) v Senci. Tam začal v roku 1934 chodiť do slovenskej štátnej ľudovej školy. A skôr než dospel, zasiahla do jeho života II. sv. vojna…

Pamätáte si na Viedenskú arbitráž?

Mal som 10 rokov, také veci som nesledoval, mal som iné problémy primerané môjmu veku. Samozrejme, že pre Československo, či Slovensko bola Viedenská arbitráž zákerným úderom, ale pozrite sa na to z môjho vtedajšieho pohľadu: vedel som po maďarsky a zrazu som musel chodiť do maďarskej školy. Otec dostal rozkaz, že musím chodiť do maďarskej školy. Tak som chodil.

Čo to bolo za školu?

Bola to maďarská meštianska škola. Zaradili nás do nej všetkých povinne. Na Slovákov sa žiadny ohľad nebral. Zo dňa na deň sme sa museli učiť výlučne po maďarsky a prerieknutie v rodnej reči sa okamžite trestalo.  Za opakované takéto previnenia hrozilo oteckovi strata zamestnania u štátnej Maďarskej železnice – MÁV. Môjho otca v roku 1939 premiestnili do strážneho domčeka v Nových Zámkoch. Tak som školu dokončil tam.

A kam ste sa vybrali po jej absolvovaní?

Nikam. Samozrejme, že by som rád buď pokračoval, alebo sa venoval remeslu. Lenže to nešlo. V tom čase totiž maďarská armáda vytvorila z mladých mužov domobranu a keď sme ukončili školu, museli sme do nej vstúpiť. Bez výnimky, vyhnúť sa tejto službe nedalo. Organizácia sa volala Levente a bola to akási obdoba Hlinkovej mládeže, v ktorej sa mladí muži pripravovali na vojenské poslanie. Rýchlo som pochopil, akú budúcnosť by som mal, keby som sa podriadil vtedajšiemu režimu. Na prahu dospelosti nebolo ťažké už chápať nevinné deportácie ľudí nepohodlných režimu, o vojnových obetiach sme sa dozvedali denne.

Ladislav Sládek prevzal v septembri 2021 Cenu mesta Rimavská Sobota

Takže ste sa pokúsili službe v Levente vyhnúť?

Kdeže vyhnúť, ja som odtiaľ ušiel. Neoznámil som to ani rodičom, ani škole, ani príbuzným, nikomu. Nechcel som ich vystaviť perzekúciám a prenasledovaniu, keby vedeli, ako a najmä prečo som sa rozhodol. A keby som zostal v Nových Zámkoch, bohvie, čo by bolo so mnou.

Kam ste sa teda pustili, keďže ste vedeli, že musíte nadobro zmiznúť?

Nerobil som si plány, nezaťažoval som sa rozmýšľaním, čo potom, keď z domobrany ujdem. Rozhodol som sa takto, nebál som sa, lebo som nevedel, čo je to báť sa. Mal som jednu veľkú výhodu, že som mal legitimáciu na železnice. Otec bol železničiar a deti rodičov automaticky získali na ministerstve dráh legitimáciu na voľné lístky na železnici. Precestoval som pol sveta. Bol som v Juhoslávii, v Rumunsku, všade som sa takýmto spôsobom dostal.

V ako ste vlastne vtedy boli veku?

 Mal som 16 rokov.

Čo ste jedli, z čoho ste žili?

Jedol som, čo mi dali (zamyslí sa). Prihlásil som sa napríklad u sedliaka a išiel som s ním orať. Alebo som pracoval v maštali, kde som mal aj nocľah. Takýmto spôsobom som vyfasoval krásnu deku pre kone, na ktorej som oddychoval, bolo to v roku 1944.

Aké zmeny nastali v Maďarsku po zmene vlády?

Horthy nemusel odstúpiť, Horthyho ukradli tak, ako v Taliansku ukradli Mussoliniho. Horthy padol a k moci sa dostala ešte horšia a nebezpečnejšia vláda.

Ako prebiehalo nemecké obsadenie Maďarska?

Ťažko povedať, nedalo sa vedieť, kto je komunista, priateľ Rusov či Nemcov, všade to bolo pomiešané. Videli sme, ako maďarského chlapca vyfackal nemecký vojak za cigaretu. V električke bol iný sprievodca a cestou späť iný a nevideli ste im do duše, či je to váš človek alebo ich človek. Aj Maďari boli dobrí vojaci, slúžili ako sprostí. Treba povedať, že aj nemecký vojak bol dobrý vojak  a poslúchal. Čím viac trpela sovietska armáda stratou, tým viac sa rodila nenávisť ZSSR proti okupantom, to je logické.

Nemecký Tiger II v Budapešti 1944

Stretli ste tam červenoarmejcov. Čo ste vedeli o nich a o ZSSR?

Vedel som len toľko, že keď prechádzali železničné transporty, maďarská aj slovenská armáda smerovali do Ruska bojovať proti Rusom.

Ako ste sa teda vo veľmi mladom veku a v takejto životnej situácii vôbec dostali do Červenej armády?

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, stretol som sa so sovietmi. Ako Čechoslovák som sa prihlásil na komandatúre (dobový názov pre vojenské veliteľstvo, pozn. autorov) v Arade (vtedy súčasť Maďarského kráľovstva, dnes pohraničné župné mesto v Rumunsku ležiace 25 km od maďarských hraníc, pozn. autorov), prijali ma, kádrovali ma, a tak som sa nedostal do Svobodovej armády, ale do sovietskej armády. Všetko sa vyšetrovalo a robil sa nábor. Tak som sa tam dostal. Ja som si dával žiadosť do slovenskej armády, lenže sovietske velenie bolo jednoznačne proti tomu a rozhodli, že zostanem sovietskym vojakom. Prijali ma do sovietskej armády ako tlmočníka v roku 1944 (ovládal som maďarčinu a osvojil si ruštinu).

Mali ste ako tlmočník uniformu?

Uniformu som dostal až po výcviku. Veľmi dlho som uniformu nenosil. Ja som mal také zamestnanie v sovietskej armáde, že mi vždy dopredu povedali, čo ma čaká. Zavolal ma ruský komandant (veliteľ) a povedal: Zajtra odchádzate tam a tam a vrátite sa vtedy a vtedy.

Odlišovali vás Sovieti od Maďarov, uvedomovali si, že nie ste Maďar?

Od Maďarov áno, polovička tých Maďarov boli fašisti, bolo ľahké to rozoznať.

Boli ste v podstate cudzinec. Aký vzťah k vám mali radoví sovietski vojaci?

V sovietskej armáde, teda väčšinovo ruskej armáde, som sa necítil ako vojak (s úsmevom), ale ako generál, tak som sa mal! Mladí vojaci, Rusi a ostatní ma mali vo vážnosti a vtedy som v ich očiach povýšil. Vypuklo totiž SNP a sovietski vojaci vynaložili veľa úsilia, aby pomohli Povstaniu.

Tank IS – 2 v Maďarsku 1945

Vojaci pri priamom boji strieľajú a neraz zabijú. Vy ste pôsobili ako tlmočník – museli ste v takomto zaradení použiť zbraň, zabíjať?

Môžem povedať, že som nikoho nezastrelil, ale mal som veľa možností.

Čo vlastne bolo pracovnou náplňou tlmočníka Červenej armády, ak ste práve netlmočili?

Ako okresná vojenská správa sme pôsobili v pozícii poriadkových síl, preto sme vykonávali poriadkové hliadky. V komandatúre nás bolo deväť. Kontrolovali sme ulice a keď sme niekoho našli – myslím zbeha – tak sme ho udali. My sme ho nesúdili, mali sme jedine právo odovzdať ho ďalšej hliadke a tí si ho riešili, ako chceli. Maďarov sme museli uzemniť, inak by sa vyvyšovali, rozkazovali by nám.  

Takže ste boli akási poriadková polícia?

Bránili sme rabovaniu. Napríklad raz Maďari prezlečení v ruských uniformách chytali ryby na rieke Tisa. Vtom prišiel jeden civilný rybár požiadať nás o pomoc, pretože tí chlapi neboli ruskí vojaci, ale boli prezlečení a rabovali. Rabovali napr. kone, zbrane… My sme ich odzbrojili a odovzdali na vojenské veliteľstvo.

Mohli by ste nám popísať nejakú zaujímavú historku?

Dostali sme sa do jednej 5-poschodovej budovy v Budapešti – deväť ľudí vyzbrojených samopalmi, prišli sme na najvyššie poschodie, otvorili sme, natrafili sme na kuchyňu, na špajzu. Tam sme sa najedli, vybrali sme si, čo sme chceli, nikto tam nebol. Už sme tam boli hodinu, keď sme počuli vnútri výstrel. Výstrel išiel zdola. Kozácky veliteľ nám kázal: Nestrieľať, neodpovedať, nechajme, neodpovedajme! Potom tí, čo strieľali, odišli preč a nechali nás v tej prázdnej budove. Takže sme vlastne uspeli bez boja. Niekedy skôr ako zbrane vo vojne treba použiť zdravý rozum. A nehrať sa zbytočne na „hrdinov“.

Budapesť bola ťažko zasiahnutá bojmi – fotka kráľovského paláca

Pracovali ste v Maďarsku aj s tajnými informáciami?

Nakoniec som sa dostal znova do Budapešti, kde som dostal dôležitú úlohu. Veliteľ ma zavolal a oznámil mi, že pôjdeme traja alebo štyria nákladným autom smerom do Rumunska a donesieme spracované doklady pre sovietsku armádu. Skutočne tam bola pečiatka, vstupy, potvrdenky, všetko vytlačené, dopredu vypočítané, čo sa bude robiť a kto bude veliteľom v Komárne, v Nových Zámkoch. A toto všetko dopredu naplánované sa rozdalo jednotlivým okresom vo vojenských komandatúrach a takýmto spôsobom to pokračovalo ďalej.

Podľa záznamov ste boli ranený. Ako k tomu došlo?

Dostali sme úlohu zájsť po tie doklady, išli sme smerom na Erded v Rumunsku. Narazili sme autom na mínu. Kamarát Rus stratil oko, mne sa nestalo nič také vážne. Mal som len 4 – 5 cm ranu na nohe. Ošetrovali ma vo vojenskej nemocnici. Rýchlo, šikovne. Vo všeobecnosti platilo, že v týchto vojenských nemocniciach sa snažili, aby ranení vojaci boli čo najskôr preč. Nechceli ich tam dlhodobo zhromažďovať, najmä preto, lebo potom im nemali dať čo jesť. Takýmto spôsobom sme rýchlo riešili otázku uzdravenia. Aj ja som za 6 dní bol znova pri útvare aj s rozrezanou nohou. Doliečila sa postupne, ako sa vraví „za pochodu“.     

Ako si spomínate na váš prvý kontakt s vlasťou? A čo spôsobila vojna doma?

Keď sme sa vracali smerom k Slovensku, tak som išiel známou cestou, poznal som Nové Zámky, Komárno, Dunajskú Stredu. Nové Zámky boli najviac zasiahnuté, straty na ľudských životoch tam dosahovali 2 a pol až 3 tisíc.  

Aký bol osud vašich rodičov počas vojny?

Matka sa zbalila, išla k babke a tam čakala, dokiaľ nedôjde sovietska armáda a neoslobodí celé Nové Zámky. Otec musel odísť preč, za trest bol prevelený do Srbska, pracoval ako strážnik trate.

Spolubojovníci

Ako vyzeral váš návrat domov z vojny?

Vrátil som sa domov, moja služba v armáde bola tajná pre všetkých, aj pre moju dcéru. Tým, že som sa vrátil naspäť, tak som, samozrejme, všetkým spravil radosť. Z domu som odišiel bez ich súhlasu, ale vrátil som sa.

Spoznali Vás rodičia?

Našiel som babku a šiel som k nej. Otec sa naštval, došiel som k nemu totiž v sprievode mamy a otec ma nespoznal, pretože bol som v uniforme. Spýtal sa: Čo to máš za Rusa?! Čo chce? Potom sme sa zvítali, mama si aj poplakala. Aj ostatní ruskí vojaci, čo ma odprevádzali, boli zvedaví, akí sú moji rodičia. Vtedy som prehlásil, že už nikdy v živote ja dobrovoľne do žiadnej armády nevstúpim – tak som sa stal občianskym zamestnancom.  

Čo konkrétne ste robili na oslobodenom území?

Umiestnil som sa ako odbojár. Brali ma v Nových Zámkoch ako vyslúženého vojaka – odbojára a začal som pracovať vo vojenskej nemocnici. Sprvoti ako sanitár. Neskôr som sa dostal k mestskej polícii, vtedy nazývanej  milícia. Tam som sa najviac angažoval, robil som poriadok v meste, na tržnici.

 Takže ste napríklad zabraňovali bitkám?

Bitky neviem či boli. Maďari, ktorí zostali v Maďarsku, sa držali Maďarov. Slováci si povedali, toto bolo voľakedy naše a naše to aj bude a tak sa stalo, že z Nových Zámkov začali Maďarov deportovať. Robili sa rozdiely v majetku, niektorá garnitúra, ktorá odišla do Maďarska, nezobrala si so sebou nič,  ale niektorí brali všetko, aj mláťačku, ostali po nich len prázdne byty. A to bolo to najhoršie, že jedným pribudlo a druhým ubudlo. Ja som sa zamestnal, výborne som si žil, najväčšiu blbosť som spravil, keď som sa z dobroty oženil.

Sovietsky vojaci pochodujú oslobodenou Budapešťou, jedným z nich bol aj L. Sládek

Ťažký bol mladomanželský život po vojne?

To bola jedna facka za druhou. Nemal som silu na to, aby som mal deti. Bol som mladý ako ste vy, teraz si predstavte, že vám tu pribalím štyri deti. Musel som to nejako zmeniť, dal som výpoveď a išiel som pracovať do vojenskej nemocnice.  Prišiel rok 1951. Vo vojenskej nemocnici som sa ubytoval, to bolo v Bratislave. Raz som však došiel domov, manželka ma privítala, dala mi jesť a hovorí: Boli tu za tebou vojaci. Ani ma to nezaujímalo, ale oni sa vrátili. Ja som prekvapene zvolal: Čo? Ja nemám s vojnou nič spoločné! Oni na to: To sa uvidí, zajtra sa hlásite na okresnej vojenskej správe v Galante, súdruh Sládek. Tak som sa hlásil. Na okresnej vojenskej správe som vysvetľoval, že som bojoval v sovietskej armáde ako odbojár.

Uznali Vám službu v Červenej armáde?

Práveže neuznali. Oznámili mi totiž, že nemám odslúžené v armáde Československej republiky, takže služba v Červenej armáde sa neráta. Vravel som im: Akože nemám, mám uniformu, mám doklady. Napriek tomu som dostal povolávací rozkaz a nastúpil som na vojenskej komandatúre. Po odslúžení prezenčnej vojenskej služby som sa vrátil domov.

Rozprávame sa s plukovníkom vo výslužbe. Takže vaše skalopevné predsavzatie, že dobrovoľne do žiadnej armády nevstúpite vám napokon nevydržalo, však?

No, (odmlčí sa)… Robili sa politiky (ministrom národnej bezpečnosti bol vtedy gen. Karol Bacílek, pozn. autorov). Najprv išlo avízo manželke, či súhlasí, aby som odišiel do armády. Povedali: to bude dobré, tam hneď dostanete byt, ste vydatá a tak podobne. Takýmto spôsobom aj mňa vábili, potom odišli odo mňa k manželke a povedali jej, pani Sládeková, situácia je taká, že váš manžel súhlasil. Takže takýmto spôsobom som sa stal vojakom z povolania a začali so mnou manipulovať.  Nie ja som bol pánom situácie, oni boli nado mnou pánmi.

Kde ste pôsobili?

Prvým miestom môjho pôsobenia bolo vojenské učilište protilietadlové v Prahe, to som dokončil a zase ma zavolali do kancelárie so slovami: My vás potrebujeme ešte tu a tu. Nasledovalo chemické učilište v Olomouci a takto som postupne absolvoval sedem škôl. Nie vysoké civilné, ale vojenské. A po každom absolvovaní som bol povýšený. Napríklad som absolvoval delostrelecký pluk v Pezinku alebo motostrelecký pluk v Bratislave, autobusový a zdravotnícky prápor v Malackách, to bola ale jedna veľká výhoda, tie povýšenia.

Dokedy trvala vaša služba?

Do roku 1979. Odchádzal som do výslužby ako podplukovník.

Foto: archív L. Sládka a redakcie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.