Read Time:6 Minute, 50 Second

Viera Kováčová, Múzeum SNP

Foto: archív Múzea SNP

Príslušníci 322. streleckej divízie Červenej armády oslobodili 27. januára 1945 Auschwitz-Birkenau. V tomto najväčšom koncentračnom tábore na okupovanom území Poľska našli iba 7 600 žijúcich väzňov. Pritom od jeho vzniku v roku 1941 popod bránu s cynickým nápisom Arbeit macht Frei prešlo okolo 2,5 milióna ľudí.

Nemeckí nacisti priamo tam zavraždili asi 1,1 milióna osôb, z toho cca 900-tisíc v plynových komorách a 200-tisíc zomrelo na následky hladu, chorôb či zločinných pokusov „anjela smrti“ Josefa Mengeleho. Zo Slovenska v roku 1942 len do Auschwitzu vypravili 19 železničných transportov s 18 746 Židmi.

S vervou prijímané protirasistické opatrenia

Hlinkova slovenská ľudová strana začala realizovať protidemokratické kroky hneď po nástupe k moci 6. októbra 1938. Súbežne s likvidovaním opozície horlivo plánovala protižidovskú politiku podľa vzoru Tretej ríše. Slúžili na to desiatky nariadení a zákonov publikovaných v Slovenskom zákonníku v rokoch 1939 až 1945.

V mocenskom boji vnútri HSĽS sa diferencovali dva tábory. Radikálny, ktorý reprezentovali Vojtech Tuka a Alexander Mach, sa snažil o nacifikáciu politického systému a výraznejšie rozšírenie spolupráce s Nemeckom. Predstavitelia umierneného krídla sa opierali o nespornú autoritu Jozefa Tisa, ktorý v záujme udržania si pozície často ustupoval radikálom až za hranice svojich predsavzatí a cieľov.

V Berlíne dobre prečítali osobnostný profil prezidenta a uvedomovali si, že bude dostatočne lojálny voči Ríši, preto po celú existenciu vtedajšej Slovenskej republiky nesiahli na jeho ambície.

Nestalo sa tak ani po salzburských rokovaniach, keď sa v rámci HSĽS posilnilo postavenie radikálov. Tisovu pozíciu však neoslabili natoľko, aby nemohol naďalej zvádzať vnútrostranícke súboje, ktoré jeho odporcovia viedli nevyberanými prostriedkami.

Uznanie Tisovej ústretovosti Berlínu

Popri vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR, zápase o Hlinkovu gardu a zákone o HSĽS sa najdôležitejším bojom stalo riešenie židovskej otázky. Tisov zmierlivý postoj voči požiadavkám Berlínu prekvapil samotného Adolfa Hitlera: „Je zaujímavé, ako nám ten katolícky farárik Tiso posiela Židov.“

V zložitej vnútrostraníckej situácii Tiso Židom neposkytol žiadnu reálnu možnosť záchrany. Ich likvidácia sa začala z Tukovej a Machovej iniciatívy za asistencie vedúceho Ústredného hospodárskeho úradu Augustína Morávka.

A. Morávek

Politika voči Židom dotvárala popri autoritatívnom a totalitnom obraze nacistické črty ľudáckeho režimu, poznačené nielen tlakom hitlerovského Nemecka na vysťahovanie Židov, ale i slovenskou ústretovosťou.

Slovenský snem ústavným zákonom z 3. septembra 1940 splnomocnil vládu, aby počas jedného roka urobila všetky potrebné opatrenia na dokončenie arizácie. Zákon jej umožnil realizovať politiku antisemitizmu prostredníctvom nariadení – bez kontroly parlamentu. Podpísal ho aj dr. Tiso.

Z poverenia premiéra rokoval Morávek už koncom mája 1941 s nacistickými poradcami Dieterom W. Wislicénym a Erichom Gebertom o možnosti vyviezť aspoň časť Židov do Generálneho gubernátu, časti obsadeného Poľska. Svoju úlohu najlepšie definoval sám: „Je jasné, že keď sa Židom vezmú obchody a majetok, musí sa pre nich v nejakom zmysle nájsť ventil. Takýmto ventilom je vysťahovanie vo veľkom formáte.“

Expertná skupina s nemeckými poradcami

SS-Hauptsturmführer Wislicény, samozrejme, rátal s tým, že na Slovensku nájde ochotných spolupracovníkov, ktorým rasistické riešenie židovskej otázky prinesie prospech. Nemýlil sa.

V polovici leta 1941 odišla do okupovaného Poľska skupina „odborníkov“, ktorú tvorili nemeckí beráteri Dieter Wislicény a Albert Smagon, a okrem Morávka i vedúci novo zriadeného 14. oddelenia ministerstva vnútra, ktoré malo na starosti židovskú otázku, Gejza Konka, prezidiálny šéf ministerstva vnútra Izidor Koso, vládny komisár židovských pracovných táborov a stredísk Július Pečúch a veliteľ koncentračného tábora v Ilave Štefan Krchniak.

Z tejto návštevy podal Wislicény do Berlína správu, v ktorej sa o. i. uvádzalo: „Na spiatočnej ceste ma župný veliteľ Krchniak požiadal, aby som ho zobral do svojho vozidla. Porozprával mi, že večer 9. júla Koso jeho a Morávka požiadal, aby prišli do jeho hotelovej izby a tam sa vyjadril, že systém pracovného nasadenia Židov je v tejto forme nekresťanský a nehumánny a že na Slovensku bude treba nájsť inú formu… Pri rozlúčke v Žiline sa Koso predo mnou vyjadril nanajvýš pochvalne o tom, čo videl a veľakrát sa poďakoval, že sme mu túto cestu umožnili.“

Už v deň vyhlásenia SR 14. marca 1939 snem svojím prvým zákonom splnomocnil vládu, aby prostredníctvom nariadení vykonávala všetko, čo bolo v prechodnom čase potrebné na udržanie poriadku a zabezpečenie záujmov Slovenského štátu. Tento zákon sa mohol použiť i proti Židom.

Výsledok protižidovských demonštrácii v Bratislave

Do leta 1941 vyšlo ešte niekoľko desiatok protižidovských nariadení a zákonov. Pronacisticky orientovaným ľudákom sa však videlo riešenie pomalé a nedôsledné. Bolo jasné, že sa onedlho skončí ročná platnosť splnomocňovacieho zákona. Radikáli z HSĽS stupňovali protižidovskú kampaň najmä prostredníctvom tlače. Umiernení sa od nich líšili iba tým, že chceli postupovať pomalšie, no s rovnakým výsledkom.

Nezaostával v tom ani prezident Tiso, keď po prijatí týchto vládnych nariadení zahraničným novinárom povedal: „Židia boli vždy rozkladným živlom. Tento sociálny a hospodársky nový poriadok možno uskutočniť len vtedy, keď židovstvo bude definitívne vylúčené, keďže toto bolo aj na Slovensku rozkladným živlom a najdôležitejším nositeľom marxistických a liberalistických ideí.“

Židovský kódex

Legislatívny zbor predsedníctva vlády 1. septembra 1941 prerokoval v prísne dôvernom režime osnovu zákona, ktorý 9. septembra vyšiel ako nariadenie O právnom postavení Židov pod číslom 198/1941 Slovenského zákonníka, v dejinách skôr známy ako Židovský kódex. Išlo o súhrn predošlých zákonov a nariadení. Najobsiahlejšia časť sa týkala arizácie.

Kódexom Židov oficiálne zbavili majetku, o ktorý prišli predchádzajúcou arizáciou. To sa stalo základom na neskoršie zdôvodňovanie transportov. Vznikla totiž vrstva ekonomicky málo efektívneho obyvateľstva, ktorej sa museli zbaviť. Napokon bol to aj jeden z cieľov, ktoré chcel pred začatím transportov dosiahnuť Wisliceny: „Pozbavím na Slovensku 90 000 ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť iba vysťahovaním.“

Po prijatí kódexu a relatívne ukončenej arizácii vznikla masa ľudí zbavená všetkých práv. Otázka jej odstránenia zo štátu sa pre organizátorov tohto procesu stala nanajvýš aktuálna. Ponuka zo slovenskej strany bola na svete a tak nacisti pritlačili.

„Pomocou Nemcov sa chceme zbaviť všetkých Židov,“ vyhlásil Mach. „Najväčší krok sme urobili vtedy, keď sme boli v Hlavnom stane u Führera. Mali sme možnosť hovoriť s Heinrichom Himmlerom a v prítomnosti pána ministra zahraničia sa odpovedalo na otázku, koľko máme Židov u nás, že 90 000. Povedali nám, že oni ich budú potrebovať.“

Na tajnej konferencii vo Wannsee 20. januára 1942 (bližšie v Bojovníku č. 2/2022) mohol Reinhardt Heydrich konštatovať, že sa na Slovensku problémy s deportáciami Židov neočakávajú.

Prísnejší ako norimberské zákony

Nemecký vyslanec v Bratislave Hanns E. Ludin v správe o prijatí Židovského kódexu uviedol: „Zákon sa opiera o rasovú myšlienku a v ostrosti z časti presahuje nemecké židovské zákony.“ Sami ľudáci ho považovali za najprísnejší protižidovský zákon. Jeho uplatňovanie v praxi to potvrdilo.

Tisova rétorika sa v ničom nelíšila od radikálov HSĽS. Ak aj mal na vec iný názor, verejnosti to nedal najavo. Ani keď proti kódexu vystúpili katolícki biskupi a diplomaticky protestoval pápež Pius XII.

Protižidovská kampaň pracovala naplno. Gardisti vyvolávali nenávisť voči Židom, na ospravedlnenie deportácií sa zneužívalo kresťanské cítenie Slovákov. V 19. bode uznesenia vlády z 24. marca 1942 sa lakonicky konštatovalo: „Vláda schválila návrh ústavného zákona o odstránení Židov z územia Slovenskej republiky.“

Na druhý deň vypravili prvý vlak, v ktorom bolo tisíc židovských dievčat a mladých žien. Územie republiky opustili nadránom 26. marca, aby o niekoľko hodín vstúpili do pekla Nemcami nazvanom Auschwitz. Tak sa odštartovala akcia David.

Zároveň ministerstvo vnútra doplnilo smernice tým, že určovalo, ktoré skupiny Židov môžu zatiaľ zostať na Slovensku. Od ministerstva dostali žlté legitimácie. Po schválení vysídľovacieho zákona jednotlivé rezorty vydávali biele legitimácie, ktorými chránili aj rodinných príslušníkov týchto zamestnancov. Zákon prijali až 15. mája, keď už odtransportovali 38 169 spoluobčanov.

Nútenému vysťahovaniu sa mohli vyhnúť tí, čo sa nechali pokrstiť najneskôr 14. marca 1939, ako aj tí, ktorých potrebovali jednotlivé ministerstvá, chránila ich prezidentská výnimka (Tiso ju udelil asi tisícke ľuďom) a tí, čo žili v zmiešaných manželstvách (okolo 8-tisíc). Ministerstvo hospodárstva protežovalo 6 135 osôb, rezort dopravy a verejných prác približne 2 500. Tak štát dokopy chránil 24 435 slovenských Židov z celkového počtu 89-tisíc. Do vypuknutia Povstania…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.