Read Time:4 Minute, 16 Second

Pomník obetiam masakry v Ostrom Grúni. Dielo sochárky Jarmily Podzimkovej-Mráčkovej z roku 1965.

Jaroslav Burjaniv, Tlmače

Foto – archív autora a radakcie

Nedávno sa mi na sociálnej sieti objavil výtvor istej internetovej televízie, ktorá v seriáli o slovenských dejinách znevažuje a skresľuje skutočnosti z obdobia SNP. Partizánov vykresľuje ako zločincov, ktorí údajne zavraždili 1 500 nevinných ľudí, zväčša nemeckej národnosti. Povstanie vraj viac poškodilo, ako pomohlo Slovensku.

Priamych účastníkov odboja je z roka na rok menej. Tí, čo ešte žijú, zostarli a sú chorľaví. Naše školstvo tejto časti histórie nevenuje náležitú pozornosť. To všetko sa snažia zneužiť tí, ktorí by radi mladej generácii vymyli mozgy.

Strýka zabili nacisti

V čase vypuknutia SNP som len osem mesiacov, ale udalosti tvrdo poznačili našu rodinu a to, čo moja pamäť ešte nezaznamenala, mi neskôr viackrát porozprávali. Bývali sme u starých rodičov v Hornej Ždani, dedinke pod Vtáčnikom. Starý otec Jozef Harach tam bol starostom. Nemci mu zrekvírovali kone, na nové sa už nikdy nezmohol. Po vojne polia obrábal iba s kravičkami. Pred smrťou si ešte povzdychol, čo by som robil, keby nebolo družstva…

Strýka krátko po tom, ako narukoval v Novom Meste nad Váhom, nacisti odvliekli do Nemecka. Domov ho po skončení vojny priniesli aktivisti z Červeného kríža na nosidlách, po niekoľkých dňoch zomrel.

Nemecké prepady pod Vtáčnikom

Nadránom 5. marca 1945 Nemci vtrhli do dediny. Vyhnali nás z postelí len s tým, čo sme si stihli vziať na seba, a dom podpálili. Mama ma vzala do náručia a v strachu vbehla do potoka, kde sa ukryla medzi kríkmi.

Prežívala hrozivé pocity, veď iba pred poldruha mesiacom (21. januára) protipartizánske jednotky Edelweiss a Heimatschutzprepadli obce v blízkej Kľakovskej doline. V Ostrom Grúni povraždili 64 mužov, žien a detí, pričom 182 domov ľahlo popolom. V Kľaku zahynulo 84 osôb, z toho 36 detí! Mnohí zhoreli zaživa, keď nacisti vyrabovali a podpálili všetkých 132 chalúp a hospodárskych budov. V Hornej Ždani našťastie nevraždili, ostali len pri podpaľačstve, plus odviedli všetko dobytok.

Podľahli hitlerovskej propagande

Starého otca ako starostu odviedli na gestapo do Kremnice. Nič mu však nevedeli dokázať a tak ho zanedlho prepustili. Vari aj preto, že Rusi už boli za Hronom. Viacerí z Nemcov, ktorí ho vypočúvali, hovorili po slovensky, veď sa na Slovensku narodili a ich rodiny tu žili niekoľko storočí. Podľahli však hitlerovskej propagande, cítili sa byť nadľuďmi a Slovákov považovali za podradnú rasu.

Vždy keď sa hovorí o „nevinných karpatských Nemcoch“, v mysli sa mi vybaví, ako sme boli sme so školou na pietnom zhromaždení pri príležitosti 10. výročia krvavých udalostí v Kľakovskej doline. Jeden pán nám priblížil, ako nacisti dedinčanov zavreli do jedného z domov a tam ich postrieľali. Aj on jeho zranili, ale tváril sa, že je mŕtvy. Ležal pod mŕtvolami až do večera, kým prepadový oddiel neodišiel, potom za noci ušiel.

A čo tzv. partizánske rabovačky?

Spomínal si aj na to, ako miestni Nemci z neďalekej obce Píla utekajúcich Slovákov hnali späť pred nemecké guľomety. Po vojne mnohých deportovali do Nemecka. Možno, že sa v tom chaose niekoľkým ukrivdilo, no veľmi veľa sa ich podieľalo na zverstvách okupantov. Žiaľ, pridali sa k nim aj viacerí Slováci.

Starý otec mi vysvetľoval, že pod Vtáčnikom operoval jeden oddiel pod vedení ruských veliteľov. Boli to slušní, priateľskí ľudia. Dedinčania ich zásobovali potravinami i šatstvom. V okolí sa však pohybovala ďalšia skupina, ktorá sa vydávala za partizánov, no boli to zlodeji a lupiči. Keď sa blížila Červená armáda, stratili sa. Vrátane jedného muža zo susednej obce. Po čase posielal z USA balíčky svojej manželke, ktorá ma neskôr učila na hudobnej škole. Všetci to o ňom vedeli.

Hrôzy sa dlho vracali

Po odchode komanda sme mali v tej zime na sebe iba ľahké oblečenie. Neostalo nám nič. Všetko zničil oheň. Neďaleko stál opustený dom, ktorého majitelia odišli za prácou do zahraničia. Tam sme sa utiahli a až do oslobodenia sme v ňom prežívali len vďaka solidarity ľudí z dediny.

Otec pracoval ako zememerač vo Zvolene. Vtedy náhodou jeho fotoaparát nechal v robote, a tak sa mu zišiel. Zachytil ním zhorenisko domu mojich starých rodičov. Po vojne sa rodina pustila do jeho opravy. S niečím pomohla armáda i štát. Moje spomienky sa začínajú vo chvíli, keď na vynovenú budovu kládli strechu.

Starí rodičia i rodičia sa ešte dlho spamätávali z hrôz vojny. Mama sa mi často priznávala, že sa jej v noci premietajú zábery z toho strašného rána. Aj preto pokladám relácie spomínanej internetovej televízie za hrubú urážku tých, čo trpeli, priniesli obete a bojovali za slobodné Československo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.