Read Time:6 Minute, 9 Second

Generál Ján Golian

Gustáv Murín

Foto – archív redakcie

Spisovateľ, esejista a prírodovedec Gustáv Murín, chystá do tlače knihu Povstanie – 60 DNÍ NÁRODA. Prinášame Vám z nej momentky z utorka 29. augusta 1944.

Prefíkaný rotmajster Cyprich

Velenie Povstania potrebovalo súrne vedieť, z ktorých smerov Nemci obsadzujú Slovensko. Štábny rotmajster František Cyprich vzlietol na školnom dvojplošníku He-72 na prieskum južného smeru. Zameral sa na Lučenec, kde obletel všetky príjazdové cesty do mesta. Nezaznamenal podozrivý pohyb, keď ho zrazu prekvapila paľba.

Školské lietadlo nemalo pancierovanie a bolo ľahko zraniteľné. Preto sa rozhodol pre úskok. Stiahol plyn a pristál na lúke pri železničnej stanici. Protilietadloví delostrelci sa potešili z úspešného poškodenia stroja a prerušili paľbu. Cyprich sedel trpezlivo v mašine, ktorej vrtuľa sa pretáčala na prázdno. Ak by motor vysadil, doplatil by na to. Takto mal čas všimnúť si vojenský transport, ktorý stál na stanici – počet vagónov a vezenú bojovú techniku.

To už z vozňov vyskákali nemeckí a maďarskí vojaci a hnali sa k jeho dvojplošníku. Keď boli blízko, Cyprich pridal plyn, hladko sa vzniesol a odletel priamo na Tri Duby s hlásením, čo zistil.

Zatýkanie na bystrickom veliteľstve

Ani v Povstaní nebolo všetko čierno-biele. Kapitán generálneho štábu Ján Straka sa 29. augusta podieľal na obsadzovaní veliteľskej budovy v Banskej Bystrici. Spomínal si: „Spolu s podplukovníkom Mirkom Veselom som vošiel do miestnosti spravodajského oddelenia. Plukovník Ondrej Zverin (predtým veliteľ motorizovaných peších plukov Rýchlej divízie na východnom fronte, ktorý sa nepridal k SNP – pozn. red.) ležal na poľnom lehátku. Spýtal sa Vesela, čo s ním bude. Ten odpovedal: Nič sa neboj! Po ošetrení a vyzdravení ťa postavíme pred súd. Ak si sa neprevinil proti Československej republike, tak nič. Ak dôjde súd k inému presvedčeniu, tak ťa obesia. Plukovník Viliam Kanák sa ma smutne a vyčítavo spýtal, prečo som ho o ničom neinformoval. Nesmel som, odvetil som. Potom sa poobzeral okolo seba a povedal: Vidím, že ste všetci mladí. Keď ste sa už raz do toho dali, musíte vytrvať! Želám vám mnoho úspechov! Prosím vás však, aby ste si zachovali slovenský ráz! Kanák ma neskôr požiadal, aby som kľúče od jeho písacieho stola odovzdal jeho manželke. Mal v ňom vkladnú knižku. Vraj nevie, ako dlho bude zaistený, tak aby mala z čoho žiť.“

To ešte nevedel, že on ani Zverina už svoje rodiny neuvidia a skončia na cintoríne aj bez súdu… Spolu s ďalšími štyrmi dôstojníkmi ich 14. októbra v Ľubietovej zastrelili guľometnou paľbou.

O 19.30 v budove Hlavného veliteľstva povstaleckí vojaci zatýkali nemeckú vojenskú misiu a príslušníkov Gestapa. Išlo o jednu z kurióznych situácií SNP. Chodba k ich kanceláriám bola vždy zamknutá, ale v pravej chvíli ju otvorili kvôli Kanákovi, ako – podľa majora delostrelectva Jozefa Dobrovodského – prezradili sami Nemci: „Dostali sme telefonicky príkaz zachrániť pred partizánmi vysokého slovenského dôstojníka a bleskovo ho spojiť s nemeckým generálom v Bratislave.“ Viac ich však zaujal rozhlasový prejav ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša z Bratislavy, ktorý vítal príchod nemeckých vojsk, takže nezaregistrovali dramatické udalosti v budove a skončili v zajatí.

Pre niektorých už bolo neskoro

O 20:00 odišiel z Trenčína autom na vlastnú päsť pplk. Jozef Zadžora, veliteľ protilietadlového delostrelectva na Slovensku. Hoci ho do príprav Povstania zasvätil sám Ján Golian a deň pred tým dostal písomné rozkazy, odmietol ich splniť napriek telefonickému naliehaniu náčelníka povstaleckej armády Júliusa Noska.

Tvrdil, že jeho aj tak nik neposlúcha a už je neskoro. V Banskej Bystrici ho zatkli, ale namiesto súdu ho poverili velením delostrelectva IV. taktickej skupiny. Tá bránila údolie Hornej Nitry a mestá Nováky, Prievidza a Kremnica.

Na spomínané smrtonosné Ju-87 nezabudol veliteľ povstaleckej Kombinovanej letky kpt. Jozef Tóth. Zavolal na piešťanské letisko mjr. Pavlovi Dargovovi, aby ako zástupca pluku zorganizoval odlet vojenských lietadiel na povstalecké územie. Ten sa vyhováral na odchod mjr. Ivana Haluzického s väčšinou letcov a pozemného personálu, ako i na prítomnosť Nemcov.

Tóth však vedel, že ide o hodiny, keď sa dá ešte využiť nejasná situácia (veď telefonovať sa dalo bez obmedzení po celom Slovensku). Na jeho naliehanie Dargov prisľúbil, že urobí „všetko, čo bude v jeho silách“.

Nielenže nič neurobil, no využil aj svoju jedinú „silu“ – manželku, ktorú poslal na špehovanie, čo sa to v Bystrici vlastne deje. Prišla za kpt. Tóthom a ten ju hneď odovzdal k dispozícii spravodajskému oddeleniu armády: „Keď sa ale ukázalo, že z povstaleckého územia viac správ vynáša ako donáša, spravodajské oddelenie ju z povstaleckého územia vykázalo.“

Do Povstania sa zapojilo množstvo žien

Podľa právničky a historičky Maríny Zavackej: „Turčianska rodáčka Viera Štetková bola pod neustálym politickým dohľadom. Bola totiž demokratka, z ľudáckeho hľadiska teda Čechoslovenka a navyše neter Milana Hodžu. Do Povstania sa zapojila krátko pred jeho oficiálnym vyhlásením, a to spôsobom nadmieru praktickým. Osvojila si radu lekárky z miestnej nemocnice, ktorá prešla praxou v lazarete španielskej občianskej vojny, že v prvom rade treba nachystať vojenskú práčovňu, aby nezavšivaveli a nestali sa nositeľmi všelijakých infekcií. So sestrou Zorou sa teda vydali do miestnej tehelne, kde im prisľúbili zohnať kotly a postaviť dve pece na vyváranie bielizne. Zorganizovali v meste zbierku pracích práškov a mydla, pričom rýchlo zistili, že na recitovanie vlasteneckých básničiek sa dobrovoľníčky hľadajú oveľa ľahšie než na takúto špinavú, no reálnu záchranu životov.“

Hlavní nepriateľa: Nemci a vši

A že to bola iniciatíva viac než potrebná, dokumentuje svedectvo partizána Ladislava Horáka: „Človek sa zobliekol do pol pása, zobral košeľu, zahrabal ju do snehu, nechal v snehu trčať kus rukáva. Tie vši z košele vybehli spod toho snehu až na ten kúštik rukáva. Odstrihli sme to. Obliekli sme košeľu, a o hodinu tam boli zas. Lebo ony ukladali svoje vajíčka v švoch bielizne.“

Takže totálne odvšivenie nastalo len vtedy, keď sa to urobilo komplexne, a preto ich po mesiaci, už keď boli skoro zničení od vší, stiahli do obce Baláže, kde bol jeden veľký dom prerobený na saunu.

„Zobliekli z nás všetko oblečenie,“ pokračoval Horák, „všetko sa spálilo, dostali sme čisté šaty a v saune nás poriadne poumývali mydlom a s nejakými dezinfekčnými práškami nás posýpali. No a po dvoj-trojdňovej kúre, kde nás trošku aj nakŕmili, tak sme sa zase vrátili na svoju základňu.“

Lenže to vydržalo dva či tri dni a zase sa vši objavili. Nuž, bunker. Napríklad v tom, kde Horák prežil celé Povstanie, to bola jama medzi listnatými stromami. A v tom priestore sa uložilo vedľa seba desať ľudí. Lôžko pozostávalo z drevenej prične, pod hlavu si človek dával kabát, plášť si zložil ako záhlavok. Neprikrýval sa ničím, bol obutý, zbraň mal pri sebe a tak sa pokúšal spať.

(Voľné pokračovanie, medzititulky Bojovník)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *