Read Time:12 Minute, 44 Second

Dubček v parlamentných voľbách 8. a 9. júna 1990 kandidoval za VPN.

Martin Krno

Prvú časť rozhovoru s profesorom IVANOM LALUHOM sme skončili jeho návratom zo štúdií histórie v Sovietskom zväze. Porozprával nám aj o prvých kontaktoch s Alexandrom Dubčekom, o ktorom neskôr napísal viacero politologických kníh a publikácií.

V rokoch 1958 sa Laluha stal pedagógom na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, postgraduálne štúdium sociológie absolvoval v Belehrade. Pritom rok pracoval ako vedúci oddelenia ÚV KSS pre politický systém. Počas previerok ho v roku 1970 vylúčili zo strany i školy, zakázali mu publikovať. Potom pôsobil na Výskumnom ústave životnej úrovne a Výskumnom ústave sociálneho rozvoja a práce. V roku 2002 mu prezident Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra II. stupňa za celoživotný prínos v oblasti politiky a za rozvoj demokracie v Slovenskej republike.

Nastúpila tvrdá normalizácia. Dubčeka z vysokej politiky odstránili, aj vy ste museli odísť z Bieleho domu na Hlbokej ulici, kde sídlil ÚV KSS. Vaše cesty ľavicovo orientovaných disidentov sa zákonite raz museli skrížiť…

Aj sa skrížili a potom viedli súbežne. Vytvorili sme skupinku intelektuálov, v rámci ktorej sme zabezpečovali príjem a distribúciu disidentskej literatúry. Prinášal ju z Prahy historik, signatár Charty 77 Milan Hübl. Tu v tomto kresle sedával, strašný fajčiar, až sme ho museli nechávať v tom kumbálku vpredu. Na mimoriadnom zjazde KSS koncom augusta 1968 sme v prvej časti rokovania v Dimitrovke odsúhlasili závery vysočianskeho zjazdu KSČ, no na druhý deň priletel z Moskvy Gustáv Husák a začal sa krútiť. To sme už rokovali v PKO. Vtedy sme si viacerí povedali: „Chlapci, tak toto sa nám nepáči.“ Hanbili sme sa najmä pred delegáciou z Prahy, ktorá nám deň predtým ďakovala za podporu.

Husák vtedy vyhlásil: „S Dubčekom stojím a s Dubčekom padám!“ Dajako rýchlo na to zabudol…

Veru. Na zjazde som sa zoznámil s Vladimírom Krajčí z Trenčína, vzdialeným Dubčekovým príbuzným. Niekedy začiatkom 70. rokov prišiel za mnou, či by som vraj nevedel zohnať pár ľudí, čo by robili nútene izolovanému Dubčekovi politický servis. Tak sme sa dohodli a posielali mu disidentskú literatúru. Neskôr to skrachovalo. Hübla, ktorý bol inak v minulosti Husákov kamarát, dali do basy. A pán z leteckej dopravy, ktorý nám pravidelne nosil zakázané texty, zahynul pri zrútení Iljušina do jazera na Zlatých Pieskoch v júli 1976.

Takže ste sa vtedy osobne s Dubčekom nestretávali?

Časom sme sa znovu zorganizovali. Mohlo to byť roku 1984. Netušil som, že si treba tento dátum presne zapamätať, ani sme sa pritom nefotili. Na základe inštrukcií som sa dostavil do ateliéru Dubčekovho priateľa majstra Teodora Baníka. V baraku pri parku na Račianskom mýte. Nemal som cengať, len privreté dvere trocha potlačiť. Bola tam veľká miestnosť, v suteréne kuchynka so spálňou. Podľa dohovorených pravidiel hralo rádio, ktoré pôsobilo ako rušička odpočúvacieho zariadenia. Zrazu som zbadal, ako spoza rozrobenej veľkej sochy trčal nos.

Samozrejme, ten charakteristický…

… Dubčekov. Tak sme sa v susednej izbičke dohodli na konšpirácii, ako, kde a kedy sa budeme schádzať. Systematicky v určité dni. Keby ktosi nemohol, tak zatelefonuje alebo napíše: „Stretneme sa o týždeň.“ To znamenalo o dva dni. Dávali sme si rande najprv na dunajskom nábreží, občas i so Zdeňkom Mlynářom, predtým, ako ho donútili k emigrácii. Inak, na jeho pohrebe v apríli 1997 sa v Prahe zúčastnil aj Michail Gorbačov. Ďalej to boli slovenskí ekonomickí reformátori Viktor Pavlenda, Jozef Zrak a ďalší, ktorých tiež v roku 1970 vytlačili z oficiálneho politického života.

A tie schôdzky perzekvovaných osobností prebiehali bez problémov?

Spočiatku áno, až kým susedka, manželka policajného funkcionára, mojej žene zubárke v ordinácii len tak medzi rečou nezašvitorila: „Pani doktorka, ten pán, čo k vám pravidelne chodieva, sa mi vidí dajaký známy.“ Radšej sme sa začali schádzať na návrší Horského parku, odkiaľ to Dubček nemal ďaleko domov na Mišíkovu ulicu. To už bola voľnejšia doba spojená s Gorbačov. Prechádzali sme sa alebo sedeli na lavičke vždy v trojici: Profesor Hvezdoň Kočtúch, ja a Dubček . Samozrejme, že sa stretával aj s inými, ale osve. Hovoril: „Naraz veľa ľudí nie je dobré. A s kým všetkým ešte komunikujem, tým vás nebudem zaťažovať.“

V tejto trojčlennej zostave ste pripravovali aj Dubčekovo vystúpenie pri preberaní čestného doktorátu Bolonskej univerzity v novembri 1988.

Presne tak. Pripravovali sme aj ilegálny časopis Rosa, s ktorým nám pomáhal filozof a publicista Július Strinka. Na tlačenie sme sa skladali. Dubček totiž na rozdiel od pražských disidentov nemal finančné zdroje zo Západu. Aj tajná cirkev na Slovensku bola na tom lepšie. Kresťania zo zahraničia získali dokonca tlačiareň. Po novembri 1989 sa situácia zásadne zmenila. Do Federálneho zhromaždenia a SNR kooptovali poslancov. Dubček dostal právo navrhnúť za seba niekoľkých, napríklad bývalého šéfa zväzu mládeže na Slovensku Róberta Harenčára, Kočtúcha, mňa a ešte niekoľkých.

Ako vznikla myšlienka ísť v parlamentných voľbách začiatkom júna 1990 na kandidátke Verejnosti proti násiliu?

My sme ešte začiatkom predchádzajúceho roka založili Klub obroda Slovenska, nesprávne označovaný za Klub obrody socializmu. V Čechách existovala opozičná iniciatíva bývalých členov KSČ – Klub za socialistickú prestavbu Obroda. Čestmír Čísař navrhoval Dubčekovi, aby sme sa dali dokopy. On bolo však k Čechom od uverejnenia Charty opatrný. Mnohí, ktorí predtým s ním spolupracovali, ju podpísali, no Šaňovi nič nepovedali. Prišli aj za mnou. „A Dubček už podpísal?“ reagoval som. „Nie? Tak ani ja nepodpíšem.“

Čím ste si vysvetľovali, že ho neoslovili medzi prvými signatármi?

Dubček v tom videli politiku Václava Havla, ktorý si usmerňovaný Západom neprial bývalého lídra KSČ na čele spoločenských zmien. V tomto duchu sa z Paríža otvorene angažoval napríklad spisovateľ Pavel Tigrid.

Kde vás zastihli novembrové udalosti?

Na liečení v Bardejovských Kúpeľoch. Keď som sa dva týždne po tom vrátil, v Bratislave už prebehli dve schôdze Obrody v podniku, ktorý distribuoval zeleninu. Tam sa mimoriadne iniciatívne prejavoval istý Viliam Ciklamini (pôsobil v kontrarozviedke – pozn. red.). So mnou sa zoznámil tak, že si prišiel dať opraviť zuby k mojej manželke. Sťažoval sa jej, že ho vylúčili zo strany a tým úplne odstavili. Žena zareagovala, veď i môjho muža. A bola ruka v rukáve. Chcel, aby som ho skontaktoval s Dubčekom. Uňho však zapracovala intuícia: „Vaňa, keď je taký dotieravý, že ide za tebou do roboty i domov, tak sa s ním nechcem vídať. Spýtaj sa ho, čo vlastne chce.“

Na prvej schôdzi v tej Zelenine predostrel Ciklamini návrh na založenie samostatnej politickej strany pod vedením Dubčeka. Ten prišiel až na druhé stretnutie a nesúhlasil. Väčšina však bola za a nový subjekt nazvali Strana demokratického socializmu. Šaňo mi poradil: „Choď tam ty, rob im predsedu.“ Ciklamini bažil po postoch v Prahe, tak sme boli radi, keď tam odišiel robiť námestníka ministra vnútra.

A okrem zlého pocitu z Ciklaminiho čo sa Dubčekovi nepáčilo na SDS?

Mal zrejme obavy, že sa tam napchajú aj takí, čo po auguste 1968 zostali v strane a až teraz napochytro prevracajú kabát. Mal na nich ťažké srdce. Pôvodne predpokladal, že vnútri KSČ vznikne proreformná opozícia. Aj v poslednom liste adresovanom pred novembrom 1989 ústrednému výboru písal o potrebe podporiť ľudí, ktorí by za postavili za gorbačovskú perestrojku u nás. V tom duchu zareagovali iba Peter Weiss s Pavlom Kanisom, inak sa v strane nič neudialo. V decembri 1991 ho pozvali na 1.zjazd SDĽ v Trenčíne, ale naň nešiel. Tvrdil mi: „Nech si urobia svoje a potom môžeme spolupracovať.“ My sme členom Obrody odporúčali, aby sa angažovali v regiónoch – vo vtedajších národných výboroch. Dúfali sme, že rehabilitačný zákon vytvorí pre nich priestor na určité historické i personálne zadosťučinenie. To bol hlavný smer našej činnosti: samospráva a satisfakcia, no dožili sme sa sklamania.

S Klubom Obroda Slovenska ste na jar 1990 išli na volebnú kandidátku VPN a Dubček ako osobnosť. Prečo?

Často mi opakoval: „Vieš, Vaňa, politik sa musí držať tam, kde je Duma.“ Teda do parlamentu. Nechcel stáť na čele sektárskej organizácie, ale ho to ťahalo tam, kde sú ľudia nepoznačení ideológiou. Získaval najvyššie preferencie medzi sympatizantmi takmer všetkých strán, najmenej v KSČ. Napokon rozhodol prieskum predvolebných preferencií, podľa ktorého malo na Slovensku zvíťaziť KDH, KSS mala dosiahnuť viac hlasov ako VPN. Tá totiž naštartovala kádrovanie na úradoch, v podnikoch i školách, plus bola vlažná k národnostným otázkam. Vo vedení hnutia nastal chaos, až sa rozhodli nominovať na čelo kandidátky bývalých komunistov: Alexandra Dubčeka, Milana Čiča, Rudolfa Filkusa, Vladimíra Mečiara, Vladimíra Ondruša a ďalších.

Keď sa po voľbách opäť stal predsedom Federálneho zhromaždenia Dubček, odpískala proti nemu pravica frontálny útok. Ako to bral?

Niekedy to bolo naozaj nechutné. Napríklad osobné invektívy ventilované cez časopis Rudá krávo. Dubčeka to mrzelo, no dúfal, že to zmenia ďalšie voľby. V júni 1992 ich vyhrali v Česku klausovci, na Slovensku HZDS. Tí, čo sa už videli ako víťazi protisocialitického hnutia VPN a ODA, nepochodili.

Vtedy mu Mečiar neponúkal čelné miesto na kandidátke HZDS?

Sondoval, veď Dubček predstavoval isté voličské zázemie. Mečiar by ho aj chcel mať pri seba, ale Dubček by ho musel počúvať. Ten Mečiara uznával iba dovtedy, kým nezačal presadzovať konfederáciu s Čechmi. V lete 1991 sa VNP začala trieštiť. Obroda prešla do HZDS, ktorá mala silný sociálny i národný program. Mečiar sa vyjadroval za sociálno-demokratickú orientáciu. Vtedy mi uložil, aby som sa pobral za rektorom Univerzity Komenského, aby sme prešpekulovali ako založiť školu na výchovu mladých kádrov sociálnej demokracie pre strednú Európu. Vraj už s ním o tom hovoril. Ukázalo sa, že aj v tomto blafoval.

Pri príležitosti 48. výročia SNP 30. augusta 1992 Dubček vystúpil so sympatickým, spontánnym prejavom neďaleko svojho rodiska – na Jankovom vŕšku. Bol v pohode, taký uvoľnený, akého som ho predtým nepoznal. Na druhý deň sa prudko zhoršilo počasie a 1. septembra došlo k osudovej autonehode na diaľnici D1 pri Humpolci. Zomrel na následky zranenia 7. novembra. Bolo od začiatku jasné, že to neprežije?

Myslím si, že nie. Najmä keby ho čím skôr previezli do bližšieho Brna, kde disponovali traumatológiou na vysokej úrovni. V pražskej nemocnici Na Homolce ho umiestnili na oddelení, kde dávajú beznádejné prípady. Mimochodom, Filkus sa mi raz priznal, že sa čudoval, keď Dubčekovi pridelili riskantného šoféra, s ktorým ako vicepremiér odmietal jazdiť. Dubček to vedel, no bol skromný a nechcel Jánovi Rezníkovi spôsobiť problémy. Zdá sa, že na svoju dobrotu doplatil.

Mečiar nezniesol konkurenciu ani protirečenie

Na jeseň 1968 sa konal aktív zväzáckych funkcionárov, na ktorom sa zúčastnil aj vedúci tajomník ÚV KSS Gustáv Husák. Vystúpil tam dovtedy neznámy predseda Okresného výboru ČSM zo Žiaru nad Hronom, ktorý plamennými prejavom vyzýval sovietskych okupantov, aby sa pobrali domov. Išlo o Vladimíra Mečiara. Ako ste sa s ním zoznámili?

Áno, Husák sa vtedy tak rozčúlil, že pri hlasnej reakcii slinami ofŕkal všetkých, ktorí okolo neho sedeli. V tom čase som na požiadavku Jozefa Zraka nastúpil na ročnú prax na Oddelení pre politický systém ÚV KSS. Vtedy ma vyhľadal môj niekdajší študent a zväzácky funkcionár Vlado Borodovčák, ktorý mi o Mečiarovom maléri porozprával. Požiadal ma, aby som inak šikovnému mládencovi pomohol, aby ho prijali na miesto v Trenčianskom okrese. Tak som napísal odporúčanie.

Aj ste sa vtedy s Mečiarom osobne stretli?

Oveľa neskôr. Vrátim sa k Dubčekovmu príbuznému Krajčímu z Trenčína. Mečiar s ním komunikoval, veď roky pracoval ako podnikový právnik Skloobalu v susednej Nemšovej. V rámci disidentských aktivít som sa s Krajčím zišiel v Bratislave pod Mostom SNP. Hovorí mi, že sa mi chce jeden chlap poďakovať za pomoc spred rokov. A tak som stretol i s Mečiarom, ktorý mi položil náročnú otázku: „Prečo zvíťazila socialistická revolúcia v najzaostalejšej krajine Európy, keď Karol Marx tvrdil, že sa tak stane v tej najvyspelejšej?“

Keď sa koncom roka 1989 kreovala slovenská vlády národného porozumenia, tak mi volali z úradu predsedníctva vlády a vzápätí ma prepojili na kabinet premiéra. „Tu je Milan, servus,“ ozvalo sa zo slúchadla „A kde si sa tam v čerty nabral?“ pýtam sa, lebo som si myslel, že je to brat Milan. „Ja som Čič,“ ozvalo. Keď som sa mu ospravedlnil, hovorí: „Už máme vládu zostavenú, akurát bez ministra vnútra. Neprijal by si to na krátky čas, kým nájdeme nejakého poloprofesionála?“ „Milan,“ odmietam ponuku, „ja na to nemám, vždy sa pozerám rovno, no taký človek sa musí dívať aj za roh.“

Vtom som si spomenul, ako deň predtým bol za mnou Borodovčákom s Mečiarom. Dramaticky sa mi vystatovali, ako v Trenčíne zakrútili s eštebákmi, obsadili ich budovu vyviedli ich von. Na to mi Mečiar začal kresliť na tabuľu s patričným komentárom, ako by mala vyzerať miestna a regionálna správa na Slovensku. Zamrmlal som, veď to vyzerá ako džamahírija u Mummara Kaddáfiho. Ale Čičovi som poradil, aby sa spojil s Borodovčákom, možno má preňho jeden typ – bývalého zväzáka Mečiara. Akurát pri dezignovanom premiérovi sedel Harenčár a ten mu Mečiara tiež odobril. Stále som si však myslel, že má ísť iba o dočasne povereného ministra, no o dva-tri dni otvorím noviny a čítam, že šéfom rezortu vnútra sa stáva Vladimír Mečiar.

Nuž, takto sa na Slovensku robí kádrová politika… Po vyše dvoch rokoch zase Mečiar prekádroval Dubčeka. Schyľovalo k vytvoreniu samostatnej Slovenskej republiky a logicky sa uvažovalo, že jej prezidentom by sa mal stať Dubček. Vtedy však o ňom Mečiar vyhlásil, že pre Slovensko urobil viac zla ako dobra.

Mečiar sa postupne dopracoval do stavu, že vo svojom okolí nezniesol nijakú konkurenciu ani iný názor. Keď sa HZDS začalo názorovo štiepiť, tak na otázku novinárov, koľko je v hnutí platforiem, odvetil, že iba jedna – LEN ON. Ale v politike pôsobia aj takého typy mužov… Napokon som z jeho hnutia odišiel aj ja, vo voľbách v roku 1994 som už nekandidoval. Vrátil som sa na Národohospodársku fakultu Ekonomickej univerzity, k vedeckej a pedagogickej práci. Vôbec som to neľutoval.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *