Read Time:5 Minute, 27 Second

Branislav Balogh

Foto – archív redakcie

Nedávno sme sa rozlúčili z jedným z posledných veliteľov rôt na Dukle, plukovníkom Michalom Vajnagim. Narodil sa 26. januára 1920 v Bedevli na Podkarpatskej Rusi. Život tam nebol ľahký: obyčajných ľudí ožobračovali páni, ale aj štát vysokými daňami a vôbec išlo o najzaostalejšiu časť vtedajšieho Československa.

No v porovnaní s predchádzajúcou vládou Maďarov to predsa bolo lepšie. Rozvíjala sa kultúra, pre negramotných dospelých zriaďovali večerné školy, pre deti zaviedli povinnú školskú dochádzku. Avšak najmä bohatší statkári nevedeli doceniť význam vzdelania a školy dokonca korumpovali: „Keď gazda dal škole 5 korún, čo tam boli v tej dobe veľké peniaze, tak dieťa mohlo ostať aj celý týždeň doma,“ spomína Michal Vajnagi.

Odsúdili ho do gulagu

Po rozpade ČSR Podkarpatskú Rus opäť obsadili Maďari. V roku 1940 odmietol 20-ročný mladík vstup do maďarskej armády a  radšej ušiel do ZSSR. Pre pakt Molotov-Ribentrop však Sovietsky zväz neuznával utečencov z krajín, ktoré boli Hitlerovými spojencami. Michala preto súdili ako zločinca a niekoľko mesiacov strávil v ťažkých podmienkach vo väzbe v Stanislavove a Charkove. Po odsúdení na tri roky nútených prác ho v „dobytčiaku“ previezli do pracovného tábora v oblasti Uchta – Pečora.

Po polroku driny v mrazoch na píle s fádnou stravou a plošticami sa dostal do Vodolachpuntu s dôstojným ubytovaním. A potom nacisti prepadli ZSSR. Naposledy pred nástupom do armády nakladal v tábore kapustu na člny, kde sa stretol s nemilosrdnými „vormi“ (násilníkmi, lupičmi, vrahmi), hladom a chorobami.  Nepociťoval to však ako krivdu: „Bola vojna, strašne veľa ľudí ilegálne prechádzalo hranice ZSSR, medzi nimi aj množstvo agentov, a preto nás ani nemali kde inde dať, ako do gulagov.“

Zverstvá na Ukrajine

V decembri 1942 s radosťou prijal možnosť vstupu do čs. armády a ocitol sa vo väčšinovo rusínskom zbernom tábore. Zocelení lágrami, ošatení a nasýtení prišli do Buzuluku a na výcvik do Novochapjorska. Po tvrdom výcviku odišiel v septembri 1943 na front. Rozlúčka s civilmi, deťmi a starenkami na železnici bola veľmi vrúcna.

Michal Vajnagi sa na Ukrajine dozvedal o zverstvách, ktoré tam napáchali nacisti, neraz za pomoci domácich prisluhovačov: „Šli sme na front ku Kyjevu hádam 60 km a v dedinách ten národ hovoril o zverstvách, to bolo niečo hrozné! Keď dnes počujete, že Ukrajinci Nemcov vítali, je to pravda, tí im totiž sľubovali hory-doly  a veľká časť dokonca spolupracovala s Nemcami. Ja osobne som videl počas pochodu ešte stojace slávobrány. Keď prišla Červená armáda mnohí ušli s Nemcami a časť sa schovala. Tých, čo pochytali, následne súdili.

Presun na Duklu

No sudcami a vykonávateľmi rozsudkov neboli etnickí Rusi, ale samotní Ukrajinci, ktorí bojovali v Červenej armáde.“ Po prvotných bojoch bol ranený a v januári 1944 prešiel k výsadkárom do Jefremova. Odtiaľ sa presunul na Volyň do Šepetovky, kde zažil dovtedy najstrašnejší nálet: „Pohľad to bol strašný: plač, stonanie, ľudské údy, mŕtve telá, holé ruiny tam, kde ešte ráno stáli domy. Po ďalších bojoch ma poslali do Vorošilovho pechotného učilišťa v Riazani. V septembri 1944 som bol menovaný do hodnosti podporučíka a odoslaný na Dukelský priesmyk.“

Stal sa veliteľom čaty protitankových 45 milimetrových kanónov. „Asi po dvoch týždňoch onemocnel veliteľ roty Protynker a mňa poverili velením. Po boji v Nižnom Komárniku som rotu odovzdal a prevzal som pešiu rotu, s ktorou som prenasledoval nepriateľa až k Stropkovu, kde sme utrpeli značné straty.“ V decembri 1944 sa stal veliteľom prieskumnej čaty pri 5. prápore 3. brigády.

Na život a na smrť

Boli sme v kontakte s nepriateľom, pri Bielej veži mi snajper zasiahol ľavé rameno, našťastie len pár stehov. V Komárove sme zajali vlasovcov, zažil som podpálenú Richnavu. Keď sme už na Slovensku zajali jedného nemeckého vojaka, odobral som mu samopal, ktorý som vzal do domu, kam som si šiel oddýchnuť. Len tak som ho hodil na posteľ a samopal zrazu vystrelil. Guľka mi „lízla“ líce a zhodila mi čiapku z hlavy. Až neskôr mi došlo, čo všetko sa  mohlo vďaka mojej nedbanlivosti stať,“ zhŕňal stretnutia s nepriateľom M. Vajnagi.

Zažil, keď sa vojaci po ťažkých bojoch potúžili alkoholom pri Spišskom Hrhove, kde ich zasiahla mínometná paľba a viacerí zomreli. Jeho ťažšie zranili 13. februára 1945 pri prieskume v metrovom snehu pri Liptovskom sv. Mikuláši. Po liečbe v Prešove od konca marca v Levoči cvičil vojakov, povolaných z oslobodených území.

Zostal v armáde

Po skončení vojny sa vzdelával v Prahe a absolvoval ročný kurz v Miloviciach. Potom sa stal veliteľom protibanderovskej jednotky Venuša. „Dnes mnohí rečnia, čože sme ich za týždeň neporazili, keď nás bolo viac. Lenže oni mali výcvik na partizánsky spôsob boja, poznali terén a nezabudnime na ochotu podstúpiť žertvu boja až na smrť. Preto boj s nimi bol náročný. V novembri ‘47 som boj s nimi ukončil, zakrátko som sa oženil a dostal byt v Levoči,“ uzatvára svoje bojové spomienky Michal Vajnagi.

V armáde však zostal, kde sa „po prevrate“, ako nazýva „víťazstvo pracujúceho ľudu“,  „museli pokonať s dôstojníkmi s nepriateľským postojom k novému zriadeniu a tiež s falošnými partizánmi, čo žiadali potvrdenie podľa § 8 zák. 255/1946 Sb., aby mali výhody.“ Od roku 1955 slúžil Michal Vajnagi na okresnej vojenskej správe v Giraltovciach, Revúcej a napokon Spišskej Novej Vsi, odkiaľ odišiel v roku 1977 do výslužby.

Držiteľ mnohých vyznamenaní

Potom ešte pracoval v tamojšej Jednote SD, Tatrasvite, v cementárni v Levočských Lúkach a krátko v hoteli Reduta. „Rád spomínam na národy ZSSR, zvlášť na ruský národ, a tiež na druhov z frontu: gen. Svobodu, mjr. Beleja, škpt. Schrabera, kpt. Kracira, podriadených ppor. Obuška, ppor. Fotula, ppor. Balanda. Ale aj na neskorších kolegov: pplk. Štepanka, škpt. Bešťaka, kpt. Fialu a ďalších spolupracovníkov,“ prízvukoval na sklonku života.

Vojnový hrdina Michal Vajnagi bol držiteľom vyše dvadsiatich vojenských ocenení, najvyššej medaily SZPB  „Za Vernosť“, no najviac si cenil Česko-slovenský vojnový kríž 1939. Zomrel krátko po svojej manželke 6. augusta 2021. Pochovaný bol v Spišskej Novej Vsi s vojenskými poctami.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *