Read Time:11 Minute, 26 Second

Braňo Ondruš

Dnešný rozhovor je výnimočný. Respondentom je totiž človek, s ktorým sa už nik nemôže porozprávať, hoci by stále bolo o čom. Matej Andráš (19. septembra 1921, Ždiar – 5. marca 2012, Bratislava) by sa bol nedávno dožil storočnice. Ale aj vyše 80-ročný so záujmom sledoval aktuálne dianie, dokázal ho trefne glosovať a racionálne posudzovať i minulosť. Pár rokov jeho vlastnej bolo neoddeliteľne spojených s významnou osobnosťou (zahraničného) protifašistického odboja Vladom Clementisom. Rozhovor som pôvodne urobil v septembri 2006 pre týždenník Slovo.

Kedy ste po prvýkrát zaregistrovali, že nejaký Clementis existuje?

Prvýkrát som sa s ním stretol nepriamo, v rozhlasovom éteri, keď pod pseudonymom vysielal na vlnách BBC a vtedy to bol môj najväčší zážitok. Bolo to jasné, boli to presne tie názory, ktoré som vyznával aj ja.

O čom vtedy rozprával?

Glosoval situáciu na Slovensku, ale pamätám si najmä, ako hovoril o perspektíve, hovoril o oslobodení a obnove Česko-Slovenska, ktoré bude štátom dvoch rovnoprávnych národov.

Matej Andráš pri prezentácii svojich kníh na 19. knižnom veľtrhu Bibliotéka v bratislavskej Inchebe v novembri 2011, foto Peter Prochazka.

Toho Clementisa ako Hrona ste počúvali už na vysokej škole?

Kdeže, doma. Zmaturoval som v roku 1941 v Kežmarku a na jeseň som odišiel študovať právo do Bratislavy. Ale BBC sa mi najlepšie počúvalo doma, v Tatranskej Kotline u rodičov sme mali vynikajúci príjem.

Nebáli ste sa odhalenia?

Vôbec, my sme rádio počúvali tak, že sme mali otvorené okná a Clementisa bolo počuť až na ulicu. U nás nebola taká atmosféra, lebo veľkú časť tamojšieho obyvateľstva tvorili Česi, ktorí po rozdelení neodišli do protektorátu, ani Gorali nenadŕžali klérofašistickému režimu, báli sme sa iba miestnych Nemcov. Ale inak sme neboli opatrní.

Vedeli ste už vtedy, že ten, kto sa vám tak páčil, je Vladimír Clementis?

Veru nevedel, ale asi mi bolo súdené dostať sa k nemu. Na vysokej škole som našiel veľa ľudí, ktorí zmýšľali podobne ako ja: Ivan Téren, Miro Procházka, Miloš Krno. Medzi nich patril aj Miloš Ruppeldt, ktorý odišiel študovať do Španielska, aby sa odtiaľ dostal do Veľkej Británie.

Miloš Krno a Matej Andráš v Prahe 1952.

Kedy to bolo?

Začiatkom roku 1944. Po dramatických udalostiach sa mu to podarilo. V Británii musel najskôr narukovať, ale keďže priniesol množstvo dôležitých materiálov, zbavili ho vojenskej služby a zobrali na ministerstvo vnútra, odkiaľ prešiel ku Clementisovi do rozhlasu. A ten sa pre neho úplne typicky rozhodol ešte pred koncom vojny nastúpiť na prvú loď, ktorá zo Škótska plávala cez Stredozemné more do Rumunska, aby bol doma čo najskôr. Miloš sa pridal ku Clementisovcom a tak sa spoločne z rozhlasu ešte pred príchodom do Constance dozvedeli, že bola vymenovaná prvá česko-slovenská vláda s Clementisom ako štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí.

A kedy ste sa stretli s Clementisom osobne?

Po potlačení Povstania som u nás ukrýval niekoľkých ľudí. Miloš Krno mi vtedy poslal list, aby som prišiel k nemu. Šípil som, že to nebude len tak, tak som si vybavil doklady a odišiel som za ním do vtedy Nemeckej, dnes Partizánskej Ľupče. Skrýval tam Petra Karvaša. Horela mu však pôda pod nohami, tak ma Miloš požiadal, aby som ho ukryl v Tatrách. Zobral som ho k nám a hoci som musel dosť tvrdo presviedčať správcu sanatória, podarilo sa mi to a Peter tam vydržal až do príchodu frontu. Jeho prechod sme prečkali v horách a začiatkom februára 1945 sme spoločne odišli do Košíc. Karvaš robil v rozhlase a ja som robil v spravodajskej agentúre. Zachytával som nočné správy moskovského rozhlasu a pripravoval ich do našich vtedajších médií. No a jedného dňa som na ulici narazil na Clementisa s Ruppeldtom.

Vtedy ste dostali ponuku ísť pracovať ku Clementisovi?

Miloš bol s Clementisom dohodnutý, že mu bude robiť tajomníka. V auguste som nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí a v politickej sekcii mi pridelili poľský referát. Po voľbách v júni 1946 som bol preradený za osobného tajomníka Vlada Clementisa. Odvtedy som s ním bol takmer každý deň.

Čo bolo vašou prácou?

V prvom rade vybavovať poštu. Všetko bolo treba spracovať a s nejakým odporúčaním predložiť Clementisovi. On bol veľmi pracovitý človek a túto funkciu bral neobyčajne vážne. Aby ste to pochopili, musím sa vrátiť ku Košickému vládnemu programu. Ten predpokladal tri ministerstvá, na čele ktorých boli dvaja šéfovia: minister a štátny tajomník. Tí traja štátni tajomníci neboli zástupcovia ministra, ako je to dnes. Boli to plnoprávni členovia vlády, zúčastňovali sa na jej zasadaniach, aj keď tam boli ich ministri, a mali rovnocenné hlasovacie právo. Išlo o Clementisa, Lichnera na ministerstve zahraničného obchodu a generála Ferjenčíka na ministerstve obrany. A to platilo až do prijatia novej ústavy v máji 1948.

Aké boli vzťahy medzi Janom Masarykom a Vladom Clementisom?

Neobyčajne harmonické. Možno práve preto, že Masaryk bol iná letora než Clementis. Ja som sa s ním zblížil počas dvoch zahraničných služobných ciest. V júni 1946 v Moskve a neskôr na mierovej konferencii v Paríži. Masaryk bol ľudovejší, dnes by sme možno povedali populistický typ. Keď sme sa vracali osobitným vlakom z Paríža, v Chebe, na prvej stanici na našom území, sa zišlo mnoho ľudí, zväčša zamestnancov železníc, ktorí vedeli, že prídeme. Vlado Clementis pozeral z okna a bafkal a Jano Masaryk hneď vystúpil a išiel medzi ľudí, podával im ruky. Lenže na rozdiel od dnešných politikov to nehral, bolo to v ňom. Raz, keď bol Clementis kdesi odcestovaný, som si popoludní ľahol na pohovku v kancelárii. Naraz sa otvorili dvere a vošiel minister, ja som, samozrejme, hneď vstával, ale on ku mne prikročil, doslova ma vtlačil naspäť a pekne po slovensky povedal: Len lež.

Po slovensky?

On sa vždy so Slovákmi rozprával po slovensky, aj keď s chybičkami.

Aký bol v osobných vzťahoch Clementis?

V práci bol veľmi sústredený a vážny. A tiež veľmi prísny, ale aj na seba. Mali sme poradu, na ktorej boli len asi štyria ľudia, vrátane mňa, a ja som z nej robil záznam. Tesnospis neovládam, ale robil som si skratky a okamžite po zasadaní som to prepísal, kým som mal celý obsah zasadania ešte čerstvo v hlave. Clementis diktoval a Jano Masaryk ho v jednej chvíli zastavil so slovami: Pomalšie. Clementis bol vždy taký sústredený na prácu, že takéto veci nevnímal, Masaryk naopak.

Práve Clementis úspešne presadil pripojenie troch obcí na pravom brehu Dunaja pri Bratislave: Rusovce, Jarovce a Čunovo.

Netvrdím, že to bol len jeho úmysel, ale zostane historickým faktom, že Clementis presadil na mierovej konferencii v Paríži rozšírenie územia okolo Bratislavy na úkor porazeného Maďarska, teda za pravý breh Dunaja. Vehementne vysvetľoval, že naša metropola nemôže ležať nechránená na hraniciach, čo sa jej stalo osudným pred začiatkom druhej svetovej vojny. A bol úspešný.

Naopak, nebol úspešný s návrhom na podobné vysídlenie Maďarov, o akom rozhodla Postupimská konferencia v prípade Nemcov. Prečo podľa vás?

Pretože tento návrh nikto okrem Sovietskeho zväzu nepodporoval. Dodnes si pamätám na vystúpenie Vyšinského, ktorý ako člen sovietskej delegácie o tom veľmi zanietene hovoril v politickej sekcii mierovej konferencie. Bolo naozaj zaujímavé sledovať, ako vehementne obhajoval česko-slovenskú požiadavku. Ja som až na tej mierovej konferencii zistil, že Vyšinský je absolventom slávnej parížskej Sorbony, nie nejakej komunistickej politickej školy. Zistil som to vtedy, keď najskôr hovoril po rusky, ale keď videl, že mladý Francúz nestíha tlmočiť, zastavil ho a s ospravedlnením vyhlásil, že svoju reč dokončí vo francúzštine. A hovoril plynulo a bez chýb až do konca.

Doteraz sme si vykresľovali Clementisa ako kolegu, nadriadeného, ale ako ste sa naňho pozerali ako na štátneho tajomníka a po Masarykovej smrti na ministra zahraničných vecí z hľadiska odbornosti?

Už dávno predtým to bol erudovaný znalec medzinárodnej politiky a medzinárodných vzťahov s obrovským rozhľadom, historickými znalosťami a zmyslom pre pochopenie reálií, ale aj vývoja. Už v roku 1937 po smrti prezidenta T. G. Masaryka publikoval, že budúcnosť Česko-Slovenska nezachráni zotrvávanie na pozícii národa československého, ale národ český a národ slovenský musia byť v spoločnej republike rovnocennými partnermi a musia úzko spolupracovať. Myšlienku, na ktorej bol prijatý ústavný zákon o federácii v roku 1968, on nosil v sebe už v druhej polovici tridsiatych rokov.

Nazvali by ste z dnešného pohľadu Clementisa workoholikom?

Ale áno. Prácu na ministerstve považoval za svoju povinnosť voči slovenskému národu, práve pre tie myšlienky, o ktorých som pred chvíľou hovoril. A domnievam sa, že práve na to doplatil aj životom.

Na workoholizmus?

Nie, na svoje intenzívne angažovanie sa v otázke maďarsko-slovenskej. Na presadené územné návrhy i nepresadený návrh na odsun Maďarov. Dodnes si pamätám – to som už pôsobil ako konzul v Katoviciach – ako tvrdo a iniciatívne vystupoval na rokovaniach s maďarskou delegáciou v Tatrách. Napokon sme o mnoho rokov neskôr zistili, že to bol Mátyás Rákosi – vtedajší maďarský komunistický vodca – kto neustále opakoval Stalinovi, že aj v Česko-Slovensku treba zlikvidovať „zradcovské“ živly, ako to urobil v Maďarsku. A práve Rákosi predložil Stalinovi zoznam s menami niekoľkých slovenských komunistov a Clementis bol na prvom mieste. Veď si spomeňte, že toto besnenie sa u nás rozpútalo až po podobných udalostiach v Maďarsku. Nikto z našich „nedonášal“ na Maďarov.

Usiloval sa Clementis dostať Slovákov do Prahy, obsadzovať nimi miesta na „svojom“ ministerstve?

Pokiaľ sa to dalo, Clementis na to myslel. Pritom mu nešlo len o ministerstvo, ale celú diplomaciu. Preto odišiel Juraj Slávik za veľvyslanca do Washingtonu, Paulíny-Tóth zasa do Vatikánu a to bola aj Clementisova zásluha.

A čo jeho príslušnosť ku komunistickej strane? Je známe, že nikdy nebol ortodoxným straníkom, ale správal sa tak aj v štátnej funkcii, v ktorej reprezentoval práve komunistickú stranu?

Svoju stranícku príslušnosť nikdy na ministerstve nedával najavo, nerobil z nej zbraň ani pracovný nástroj. Práve naopak. Vôbec sa nezúčastňoval na straníckom živote na ministerstve zahraničných vecí, tamojšej straníckej bunke sa radšej vyhýbal.

To bolo neskôr súčasťou jeho kritiky a dokonca aj obžaloby…

A nielen neskôr. Miloš Ruppeldt mi raz hovoril, ako ich pri stretnutí Viliam Široký ironicky slovami: Tak čo, páni – súdruhovia. Lebo my sme sa ani na ministerstve ako komunisti medzi sebou neoslovovali „súdruh“. Clementis to nikdy nechcel a my sme to brali ako samozrejmosť. Pamätám si, ako som ho aj s manželkou sprevádzal po Poľsku v roku 1948, keď už bol ministrom a ja konzulom. Boli sme vo Varšave, potom v Gdyni, Gdaňsku, odtiaľ sme išli loďou do Štetína, odkiaľ sa on vrátil do Prahy, ja do Katovíc. Bol to veľmi príjemný zážitok, veľa sme sa spolu zhovárali, ale ani vtedy sme sa „nesúdruhovali“.

Čs. konzul Matej Andráš sprevádza ministra zahraničným vecí Vladimíra Clementisa a jeho manželku Lídu na ceste po Poľsku, na lodi v Baltickom mori.

Najneskôr od konca roku 1949 sa už začali nad Clementisom sťahovať mraky a v roku 1950 ho odvolali z postu ministra zahraničných vecí. Ako sa to dotklo vás ako jeho blízkeho spolupracovníka?

Krátko po tom, v septembri 1950 som sa musel vrátiť z Poľska. Nastúpil som síce znovu na ministerstvo, ale dlho tam so mnou nikto nehovoril.

Z Vlada Clementisa bol v tom čase už len bankový úradník. Stretli ste sa po návrate aj s ním?

Nie hneď, ale stretol. Bolo to v decembri 1950 a bolo to moje posledné stretnutie s ním. Tesne pred Vianocami mi brat pani Lídy, inžinier Pátek, zariadil pozvanie k nim na večeru. Vlado akoby cítil, a možno aj naozaj cítil, že to je jeho rozlúčka nielen so mnou, ale s priateľmi a rodinou. Celý čas bol mĺkvy a zamyslený, myslím si, že sa neusmial ani pri zvítaní. Pani Lída zasa mala starosti, či ten Theo Florin, ktorý bol šéfom Clementisovho kabinetu a v tom čase už bol takmer rok – od januára – zatknutý, niečo nenatáral proti Vladovi. Bola to naozaj smutná večera a mala byť aj prečo. Oboch Clementisovcov bez výstrahy zavreli hneď v januári, dokonca aj ich psa Brocka.

Ako ste to prežívali?

Bolo to neznesiteľné. Ja som v decembri absolvoval previerku pred plenárnou schôdzou straníckej organizácie na ministerstve. Hoci tí, ktorí stáli na jej čele – to boli takí narýchlo „kvasení“ absolventi politickej školy – ma preveriť nechceli, väčšina členov sa postavila za mňa, takže som previerkou úspešne prešiel. Ale ďalšie štyri roky mi odmietali vystaviť členskú legitimáciu a až v roku 1954 mi z ústredného výboru oznámili, že politický sekretariát moju previerku neschválil, ale to som už pôsobil vo výrobe.

Dozvedali ste sa niečo o Vladovi Clementisovi aj po jeho zatknutí?

V lete som nútene odišiel z ministerstva tak, že som si vybral dovolenku. Nastúpil som k fréze do ČKD Sokolovo, tri mesiace som sa zaúčal, potom som robil v dielni. Rok 1951 bol dramatický, nielen v Prahe, ale aj v Bratislave, veď za mreže sa dostal aj Gustáv Husák, Laco Novomeský v rámci ťaženia proti „buržoáznym nacionalistom“. Neveril som vlastným očiam a ušiam.

Matej Andráš (tretí zľava) pri podpise čs.-poľskej zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci vo Varšave 10. marca 1947, sediaci zľava Jan Masaryk, Klement Gottwald a Józef Cyrankiewicz. 2

Mali ste o Clementisovi aj neoficiálne informácie?

V podstate len oficiálne. Viete, ja som sa cítil ako na púšti v miliónovom meste. Stýkal som sa len s Bohušom Černým a Milošom Ruppeldtom. Vo fabrike bol kolektív rôznorodý. Musím sa priznať, že tí starší boli ohľaduplnejší a veľmi ma prekvapila vysoká kultúrna úroveň českých robotníkov. Akí boli sčítaní, rozhľadení, ale je pravda, že v tých politických veciach mali všelijaké názory.

Sledovali ste aj proces „s protištátnym sprisahaneckým centrom“ na čele s Rudolfom Slánskym?

Samozrejme, každú minútu, každú sekundu, v každej chvíli som tým žil a verte mi, že som to veľmi hlboko a veľmi tragicky prežíval. Naživo to vtedy vysielal rozhlas, ale s nikým som sa o tom nemohol rozprávať a nič som s tým nemohol robiť. Tie lavíny rezolúcií, schôdzí, vyhlásení, žiadostí o trest smrti pre „zradcov“, to bolo čosi strašné najmä pre mňa, keďže som tých ľudí, aspoň niektorých z nich, poznal.

A pamätáte si na oznam o Clementisovej poprave?

Áno, ale o tej chvíli nedokážem ani po rokoch hovoriť bez rozrušenia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *