Read Time:6 Minute, 18 Second

Niekdajší veliteľ partizánskej skupiny Vtáčnik Jozef Hagara so svojimi deťmi v Malinovej pred pamätníkom partizánov, august 1959.

Gustáv Murín

Foto – archív redakcie

Spisovateľ, esejista, publicista a prírodovedec Gustáv Murín (62) pripravuje do tlače zaujímavú knihu Povstanie – 60 DNÍ NÁRODA. Autor chce čitateľom, najmä mladším, priblížiť túto významnú historickú udalosť netradične – menej známymi krátkymi povstaleckými príbehmi, neraz momentmi, ktoré rozhodovali o ďalšom spoločenskom vývoji našej vlasti. Prinášame prvé ukážky z jeho rukopisu.

Utorok 29. augusta 1944. Zatknutie generála Turanca

Na letisko Tri Duby priletel novovymenovaný veliteľ Slovenskej armády generál Jozef Turanec. Povstalecký veliteľ tamojšej Kombinovanej letky vtedajší kapitán Jozef Tóth si spomína: „Asi poldruha hodiny po odlete gen. J. Turanca z Trenčianskych Biskupíc mi telefonovala jeho manželka, či už manžel priletel do Banskej Bystrice, lebo jej sľúbil, že sa okamžite po pristátí na Troch Duboch ozve.“

Tóth, zapojený do príprav Povstania, ju upokojoval mylným tvrdením, že na generála čakal Ján Golian a spolu v poriadku odišli. To ju neuspokojilo a celá rozrušená volala ešte trikrát. Mala neblahé tušenie a to sa naplnilo.

Turancova prítomnosť na Hlavnom veliteľstve v Banskej Bystrici by len zdramatizovala už rozbehnutú povstaleckú akciu a tak ho dal Golian zatknúť. Turanec sa autom dostal iba asi kilometer za letisko, kde na neho čakal kapitán Štefan Hanus s vojenskou hliadkou. Generála v tichosti odviezli do Jegerovho partizánskeho tábora, aby jeho „zmiznutie“ išlo na účet partizánov. Pre tie dni bolo typické, že Turanec sa do Bystrice vôbec neponáhľal. Veď po ceste z Bratislavy strávil noc u rodiny v Trenčíne…

Rozhodla odvaha jediného človeka

Poobede prišli do Popradu z Ružomberka dve čaty partizánov pod velením komisára oddielu Jaroslava Šolca. Postupne pribudli skupiny dobrovoľníkov z Okoličného, Bodíc, Važca, zo Svitu, ako aj vojaci železničného strážneho oddielu. Prečíslili tak miestnych Nemcov, ktorým nepomohla ani posila FS (Freiwillige Schutzstaffel), polovojenského oddiel nacistickej strany z Kežmarku. Poprad ovládli povstalci.

Partizán Tibor Donoval spomína: „Prvý raz sme zažili naozajstnú akciu, keď sme pochodovali na Poprad. V jednej zo zákrut sa oproti nám z ničoho nič vyrútili dva nepriateľské pancieráky. Všetci okolo mňa sa rozutekali. Ako keď strelíš do vrabcov. Ostal som sám, skrytý za dvoma maličkými stromami pri ceste. V jednom momente som začal sám od seba páliť z guľometu…

Pamätám si, že som sa snažil modliť, no nevedel som si spomenúť na celý Zdravas. Tak som si dookola opakoval iba Svätá Mária, Svätá Mária… Mal som horúcu hlavu, vypálil som asi jedenásť zásobníkov. Vytrhol ma z toho až krik nadporučíka: Donovale, přestaňte střílet! Až vtedy som si uvedomil, že môj guľomet zahnal tie dva pancieráky. Pochopil som, že sa to dá, keď aspoň jeden človek nájde odvahu. Ak by boli všetci utiekli, tak nás tam do jedného pobijú.“

Ako Nemci vítali povstalecké tanky

Padol aj prvý smrteľný výstrel. Jeden zo žilinských Nemcov namieril pištoľou na práve zmobilizovaného vojaka, neďaleko stojaci sovietsky výsadkár však vystrelil prvý… Situáciu tu okrem výraznej nemeckej menšiny komplikovala i prítomnosť nemeckého vojska v meste. Nemci sa zabarikádovali v budove dievčenského gymnázia, pošty a v celulózke.

Bola tu spojovacia jednotka posilnená žilinskými občanmi nemeckej národnosti a evakuantmi zo Spiša, Turca a ďalších oblastí. Čakali na pomoc spoza hraníc a ostreľovali presúvajúce sa jednotky, ktoré prešli na stranu SNP.

Na blokovanie nepriateľa povstalci vyčlenili údernú skupinu poručíka letectva Štefana Filipa. Posilnila ju čata ľahkých tankov z Martina, ktorých príchod však zbrzdila skupina asi 40 Nemcov vyzbrojených protitankovými zbraňami, ktorá z lesíka severovýchodne od obce Stráňavy blokovala cestu Strečno – Mojšova Lúčka. Túto prekážku zlikvidovala časť roty nadporučíka Jána Zubríka s podporou zmienených tankov a partizánov.

Štefan Bodnár, veliteľ tankovej čaty, v rozhovore pre médiá povedal: „Tankisti smerovali do kasární ulicou a netušili, aké nebezpečenstvo tam je, keď sedeli na tanku a Nemci v každom okne s guľometmi. Pravdepodobne však boli zle informovaní, dali sa pomýliť kombinézami a pieskovou farbou tankov, a tak namiesto toho, aby strieľali do vystrčených tankistov, začali mávať a jasať. Takto sa dostali tanky až do kasární.“

Ide o ďalšiu kuriozitu Povstania – kamufláž týchto tankov bola africká, lebo Rommelove jednotky Deutsches Afrika Korps nacvičovali púštny spôsob boja v oblasti naviatych pieskov na slovenskom Záhorí. Teda tam, kde neskôr po ďalšie desaťročia mala ČSĽA vojenský výcvikový priestor. Tieto slovenské tanky sa na akože exotických cvičeniach zrejme tiež zúčastnili alebo ich Nemcom zapožičali.

Krátke, no neúprosné boje v Žiline

Nemci usadení v dievčenskom gymnáziu počas bojov v Žiline vyradili dva povstalecké tanky výbušninami zhodenými z vyšších poschodí. Očitý svedok nemenovaný školník po rokoch tvrdil:

„Krátko potom sa spoza rohu toho domu vynoril človek s puškou v ruke, ale okamžite dostal dávku zo samopalu a bolo po ňom… Bolo asi o desiatej hodiny večer, keď naraz oproti mne padol výstrel a strela sa zabodla do múru oproti. Vtom popri múre Legionárskej ulice blízko Štátnej banky sa začali približovať dvaja slovenskí vojaci s ľahkým guľometom a jeden civil. Hneď som ich upozornil, aby ďalej nešli, že ich postrieľajú. Bleskove prebehli na stranu, kde som mal byt a prešli cez môj byt do dvora dievčenského gymnázia a chceli tam zaujať palebné postavenie, aby mohli paľbou ovládať križovatku pred poštou.

Len čo som vyšiel hore na poschodie, počul som hučať motory nemeckých obrnených transportérov od Bratislavskej cesty, ktoré išli na pomoc zabarikádovaným Nemcom. Hneď som na to upozornil troch našich bojovníkov, aby ušli. Len čo preskočili cez ohradu, Nemci vtrhli do gymnázia.“

Úderná skupina poručíka Filipa plnila svoju úlohu až večer 30. augusta, keď povstalecké jednotky ustúpili na obrannú čiaru Strečno – Varín. Na železničnej stanici Nová Žilina sa ešte podarilo odzbrojiť 80 nemeckých vojakov z vojenského transportu.

Aj žandári sa pridali k Povstaniu

Svedectvo žandára troch režimov v Prievidzi Gustáva Polčíka: „Dívam sa cez okno a vidím – voľajaký Mikuš z Cigľa, čo bol potom v Ninisovom oddiele, a ešte jeden, meno som už zabudol, vyťahujú z domov Nemcov. Tých, čo tu žili, obchodníkov, úradníkov a tak. S pištoľami išli na nich: Ruky hore! A hovorím si: Však už je to Povstanie! Potom k nám na stanicu prišiel Svitok, akurát som mal službu. Tak skromne sa pýta: Tak čo, žandári, zapojíte sa do Povstania? Ja mu na to: Čo vy reku neviete, my už dávno spolupracujeme! A išiel ďalej.

Povstaleckú výzvu podpísal Lexmann. Lebo keby tam dali Svitka, tak by to nebol nik rešpektoval. Ale jeho považovali za váženého človeka, právnika. Mňa pridelili k Jožovi Hagarovi, ktorý mal na starosti bezpečnosť. Určoval nám, kde a ako máme zasiahnuť. Zvlášť potreboval vedieť, keby sa chystala nejaká kontrarevolúcia. Každú chvíľu sa objavila hláška, že ktosi je proti. Prišla správa, že mlynár v Opatovciach robí akciu proti Povstaniu. To bolo ešte nejako v začiatkoch, keď sme sa držali pokope. Podvečer mi Hagara volal, aby som tam šiel a spravili poriadok. Dal mi k dispozícii dve autá s vojakmi. Prišiel som tam, však ma poznali, lebo to bol môj obvod. Pýtam sa, čo sa tu robí. Vraj nič…

Mlynár bol len taký rozumkár, iba voľačo trepol. Nič vážne, ani sa nič nechystalo. Keď som to objasnil, vojakov som zobral späť do Prievidze a telefonoval som Hagarovi, že sa nič nedeje.“

(Voľné pokračovanie, medzititulky redakcia Bojovník)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *