Read Time:3 Minute, 45 Second

Pamätník SNP v Kremničke pred obnovou.

PhDr. Ladislav Skrak

Foto – archív autora

Z hľadiska pokrokových, antifašistických tradícií nášho výtvarného umenia vyzdvihli sme už Jána Koniarka, Martina Benku a mienime sa zhostiť aj mena DUŠANA JURKOVIČA.

Tak ako opozične namietali voči rizikám vznikajúceho „szlovákštátu“ napríklad Janko Jesenský, Rudolf Viest či Ján Golian, tak dôrazne varovali pred ľudáctvom a slovenským variantom fašizmu sily, ktoré dobre rozumeli pojmom kultúra, ľudskosť, antimilitarizmus.

O Dušanovi Jurkovičovi už veľa toho vieme. Vydali o ňom monografie v čase vzniku Mohyly M. R. Štefánika na Bradle (František Žákavec), jeho dielom sa v súčasnosti zaoberá docentka Dana Bořutová, resp. profesor Matúš Dulla.

Narodil sa na v Turej Lúke pri Myjave 23. augusta 1868 ako syn notára. V Brezovej navštevoval evanjelickú cirkevnú školu, v Šamoríne maďarskú meštianku a v Šoproni nižšie gymnázium. V rokoch 1884 až 1889 študoval staviteľský odbor na Štátnej škole remesiel vo Viedni. Od roku 1887 sa intenzívne zaujímal o ľudové umelecké prejavy (výšivky). Pôsobil u architekta Blažeja Bullu v Martine a vo Vsetíne u Michala Urbánka. Skúma základy ľudového staviteľstva Valašska a západného Slovenska. Na Národopisnej výstave v Prahe v roku 1895 sa zoznámil s Mikolášom Alešom a Jožom Úprkom.

Jurkoviča považujeme za slovenský ekvivalent viedenskej, budapeštianskej aj bratislavskej secesie. Pripomeňme Pustevny pod Radhoštěm, kúpeľnú architektúru Luhačovíc, obnovu moravských hradov, projektovanie atraktívnych víl a skvost – Spoločenský dom v Skalici. Secesia na moravsko-slovenskom pomedzí má svoj ornament, drevo ako výtvarný materiál, farebnosť, interiérovú originalitu.

Počas 1. svetovej vojny pôsobil na Oddelení pre výstavbu vojnových cintorínov v Krakove. Vytvoril mimoriadny súbor memoriálnej architektúry v Žmigródskom okrsku, na poľskom území medzi Jaslom a Duklou. Po vzniku ČSR viedol Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku. Zachraňuje Vlkolínec, Oravský a Zvolenský zámok… Rieši zároveň koncepciu nových obytných štvrtí a stavebných technológií. Pripomeňme ďalšie dôkazy Jurkovičovej geniality: Mohyla M. R. Štefánika, stanice lanovky v Tatrách, elektrárenské stavby, Kochovo sanatórium v Bratislave atď.

Nás zaujíma aj ako autor Pamätníka – cintorína v Kremničke z rokov 1947 a 1948. Vybudovali ho na mieste beštiálneho popraviska. Aj tie tri kríže sú tu na mieste. Nedávno pomník rekonštruovali a nepriznali mu znak vtedajšieho investora – SĽUB-u. Dnes je tu krížov dajako priveľa. Nemožno o týchto veciach špekulovať, má ísť o principiálnu odbornú obnovu.

Tento komplikujúci jav naozaj mrzí. Ide už o druhý „šuter“. V Bořutovej monografii nájdeme ďalší: fotografiu z osláv „oslobodenia“ Banskej Bystrice z konca októbra 1944. Prečo a načo? Aby sa blokovali iniciatívy na ocenenie umelcovho diela ako svetového kultúrneho dedičstva UNESCO?

Rodák z Turej Lúky bol zrejmý antifašista. V roku 1946 jeho kolega Emil Beluš uverejnil v Smrekovej revue Elán Jurkovičove architektonické návrhy z čias vojny a tesne po nej: spomienku na krvavý zánik Lidíc, Mauzóleum na pamiatku bitky pri Stalingrade či Kamennú apoteózu slovenského povstania.

Tak jednoznačne završoval svoje geniálne dielo Dušan Jurkovič. Zomrel v Bratislave 21. decembra 1947 ako národný umelec.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *