Read Time:6 Minute, 38 Second

Branislav Balogh

Foto – autor a archív redakcie.

Pochádzala z rodiny železničiara, no zďaleka necestovala. V  rozprávaní tejto dlhoročnej členky SZPB si človek naplno uvedomuje krutosť a nezmyselnosť rasového prenasledovania. V čase keď sa bežne desaťročné deti zabávajú s kamarátmi alebo trávia čas rôznymi hrami a radosťami, ona musela byť doma. Rodáčka z Lučenca,  prežila celý život v Čadci.

„Z detstva pred rokom 1939 si pamätám, že som s mamou prala v potoku bielizeň. No neskôr spomienky blednú, keďže som sa nemohla hrať s kamarátkami a ani len chodiť na nákup s mamou, spomínam na to, že som bola doma. Pranie, varenie a kocúr boli denná rutina.

Pomohli Vrbovi a Wetzelovi

Židovský pôvod priniesol príkoria aj otcovi: Prepustili ho zo železníc a preto sa zamestnal na Hydrocentrále v Ilave. Keďže bol hospodársky dôležitý Žid, mohol ostať, no domov prišiel len raz za týždeň. Život rodiny len z príjmu otca bol ťažký, nehladovali sme, no bol fádny pre nemožnosť normálneho života.

O existencii koncentračných táborov sa dozvedeli osobne od známej dvojice Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzela. „Kurič ich navigoval k nám domov, keďže sme spolu so zubárom Weissom boli dve židovské rodiny. Pamätám si, že moja mama im dala šaty. Prišli k nám totiž vo väzenských mundúroch.“

Do Auschwitzu

Cyklicky sa opakujúce týždne rozčerili Hlinkoví gardisti. Ich príchod bol v auguste 1944pre rodinu pohromou. Prišli k nim domov do bytu dvaja gardisti v čiernych uniformách a esesák v šedozelenej rovnošate a prikázali, aby išli s nimi. „Bolo to hrozné, práve sme sa vrátili z kúpania v Kysuci a ja som mala len letné šaty a sandále, v nich som prešla tábormi.“ Následne prišli do budovy miestneho súdu a odtiaľ nákladiakom do Auschwitzu-Birkenau.

Privítali ich slovenské ženy z prvých transportov. Nikto sa ich na nič nespýtal, už neboli ľuďmi. Jej jedinou identifikáciou bolo anonymné číslo. Z pani sa Dagmar sa stalo číslo 24983. Nasledovalo triedenie, kde sa stretla aj s neslávnym lekárom Mengelem. O živote a smrti rozhodoval gombík. Ak si lekár s dlaňou položenou na hrudi, nechal ukazovák na gombíku, prežili ste. V prípade, že ním ukázal pred seba, znamenalo to rozsudok smrti. 

Stretnutie s Mengelem

Dagmar Dvorská na to spomína takto: „Rozdelili mužov a ženy, museli sme sa vyzliecť a ísť na triedenie. Mengele sa pri mne zastavil a spýtal sa, či viem pracovať. Nemecky som odpovedala, že viem. Prst nechal na gombíku a prežila som triedenie.“ Nasledovala fádna realita života v lágri. V rovnakom oblečení v bloku A strávili v kójach čakaním na smrť celé dni. Občas im doniesli polievku alebo kus chleba.

Iní väzni rozprávali, že niektorí s červeno-bielymi šatkami chodia pracovať do akejsi fabriky a kameňolomu. „Jedinou zmenou v režime dňa bolo, keď prišiel esesák so psom a ukázal na, povedzme, tri kóje. A tri ženy odišli na smrť.“ Spomína tiež na pre nás nepredstaviteľnú zimu, keď v letných šatách tri krát denne stávala v chlade, či v zlom počasí na „apeloch“. To, že väzňov neobchádzali choroby ilustruje aj týfus jej matky: „Keď mama dostala týfus musela som ju podoprieť, aby nespadla, inak by ju odniesli na Schonungsblok (nemocničný blok). V ňom ležali polomŕtvi, ktorým ešte zaživa sťahovali oblečenie. Tak sa niektorí dostali k inému oblečeniu, než v akom prišli.“  

Neobutí, bez jedla, v treskúcej zime

Zlom v táborovom  živote nastal v decembri 1944. Vtedy ich presunuli do Bergen-Belsenu. Spomína si na najmarkantnejšie rozdiely: „To bol celkom iný tábor. Mali tam pre nás miesto budov stany a keďže nebol ďaleko od mora (vzdialený cca 150 km od Severného mora, pozn. red.), prudký prímorský vietor nám ich vzal. Ostali sme učupení triasť sa od zimy až do druhého dňa, keď nám doniesli náhradné stany“, spomína mrzuto obeť antisemitského besnenia.

Po vyše týždni nasledoval presun do iného tábora, Gelenau. Odtiaľ má opäť trpký zážitok: „Znova sme stáli, tentoraz neobutí, bez jedla, v treskúcej zime približne 12 hodín!“  No mráz a choroby neboli jedinými súženiami v koncentrákoch.  Väzňov mučil aj hlad, stravu v Gelenau tvoril malý kúsok chleba večer a listy šťavelu, ktoré jej natrhala mama.

Na pochode na smrť

Z Gelenau, kde prežili Nový rok 1945 ich transportovali cez Protektorát Čechy a Morava, kde mali prestávku. „Tam nám doniesli polievku, no mama sa zranila. Spadla a rozrazila si priehlavok,“ rozpráva a siaha si na čelo. Jej matka bola vysilená, keď sa stretla s ľudskosťou, tak málo vídanou v agónii a besnení koncentračných táborov.

 Pochodujúc z vlaku do Mauthausenu jej mame prišlo zle spadla na zem a nevládala kráčať ďalej. Na to ju dozorkyňa šla biť. „Bolo to pred vilkou, z ktorej vyšiel pán v uniforme a zahriakol ju! Spýtal sa jej, či vari väzni nie sú ľudia a rozkázal pod hrozbou sťažnosti, aby nevládnych vzal voz ťahaný koňom,“ rozochveným hlasom opisuje pani Dvorská situáciu, ktorá jej mame zachránila život. Skutočne prišiel voz, na ktorý nevládnych naložili. Všetko to utrpenie si však vyžiadalo svoju daň na váhe, ktorá sa po príchode do Mauthausenu znížila na 25 kilogramov.

Oslobodenie je ako biele periny

Kontakt s osloboditeľmi z tretej armády USA bol pre pani Dvorskú aj prvý kontakt so živým černochom. Role sa vymenili a ubytovanie dozorcov sa stalo miestom, kam prišli väzni. Jeden z vojakov takto vzal aj dievčinu z Čadce.

Čistota priestoru po špine tábora bola šokom: „Zdalo sa mi, že snívam, všetko tam totiž bolo biele,“ nostalgicky na pekný moment spomína obeť koncentráku. Po oslobodení sa loďou po Dunaji preplavili do Bratislavy, kde starostlivosť o podvyživených pacientov prevzal Červený kríž. Následne sa s tetou dostala na Myjavu. Bola neduživá a primár z Rumunska povedal, že má tak dva-tri dni života.

Dlhé liečenie

Druhý dych jej vlialo stretnutie s otcom: „Keď mama zvolala apko, ako ho nazývala, mne sa v momente vrátila sila, vyskočila som na nohy a šla ho objať.“ No chvíľa radosti trvala len krátko a pre vnútorné zápaly ju museli hospitalizovať v nemocnici v Žiline. „Krv sa mi obracala na hnis, tak nás vzali do Tatier,“ spomína si na prvý kontakt so sanatóriom Jana Opatrného v Hornom Smokovci, kde strávila dva roky.

Po nich strávila čas doma, pre chybu lekárov sa znova vrátila na liečbu, kým nezačala začiatkom 50. rokov navštevovať strednú školu. So zdravým poznačeným koncentračným táborom nastúpila v roku 1956 do zamestnania v Oblastnom hostiteľsko-hospodárskom kombináte. Istý čas pracovala v reštaurácii v Žiline a následne v Čadci.

Vyše polstoročie vo zväze

Obete koncentračných táborov mali nárok na vydanie preukazu, že boli politickými väzňami, vďaka čomu sa dostala aj do ČSZPB. Na základe aktívnej činnosti od začiatku členstva sa stala v roku 1970  tajomníčkou Okresnej organizácie ČSZPB Čadca. Následne pôsobila v jej revíznej komisii a od roku 2005 – po zániku okresnej organizácie Čadca – ako predsedníčka ZO SZPB Čadca. V týchto dňoch sa naša dlhoročná členka a živý príklad krutosti nacistického plánu na úplné vyhladenie Židov len kvôli zvrátenému antisemitizmu Adolfa Hitlera a jeho prívržencov aj u nás, na Slovensku, dožíva priam neuveriteľného životného jubilea. K nádherným 90. narodeninám Dagmar Dvorskej aj naša redakcia srdečne gratuluje.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.