Hitler si podáva na Mníchovskej konferencii ruku s britským premiérom Chamberlainom.

Martin Krno

Fotky – archív Národní osvobození

Nazývať mníchovský diktát dohodou si vyžaduje istú dávku cynizmu. Z hľadiska práva totiž dohoda predpokladá účasť všetkých zainteresovaných strán a ich súhlas na konečnom texte. Najvyšší činitelia vtedajšieho Nemecka, Talianska, Francúzska a Veľkej Británie rokovali o nútenom odstúpení československého územia Nemecku, Poľsku a Maďarsku bez účasti zvrchovaného štátu, spojeného s veľmocami radom spojeneckých dohôd.

Výsledok stretnutia v bavorskej metropole nemožno označiť inými slovami ako mníchovský komplot. Navyše, v prípade Francúzska a Británie išlo o zradu spojencov. Diktát voči Československej republike sa uskutočnil oficiálne na základe talianskeho návrhu, ktorý ale Benitovi Mussolinimu dodal Adolf Hitler 29. septembra 1938 práve v Mníchove. Vo všetkých jazykových verziách ho podpísali po polnoci, teda 30. septembra. Naň nadviazala 2. novembra tzv. prvá viedenská arbitráž, ktorou stratilo Slovensko južné oblasti.

Dôsledky znamenali pre ČSR obrovské ekonomické straty, vnútornú emigráciu Čechov, Slovákov, ale aj nemeckých antifašistov a Židov, následnú dezintegráciu celého štátu. Ústupky nacistickému agresorovi. Predstavitelia západných veľmocí reprezentovali širokej verejnosti mníchovský diktát ako cestu k mieru v Európe, ku ktorej sú údajne potrebné len malé nekrvavé obete. Nemecké nároky voči ČSR vysvetľovali ako čiastočnú nápravu versailleského systému, ktorý nastavil Berlínu príliš tvrdé podmienky po 1. svetovej vojne, a tiež ako naplnenie „prirodzeného práva“ etnických Nemcov nasebaurčenie. Britská vláda na čele s Nevillom Chamberlainom podnikala viaceré opatrenia, aby donútila čs. vládu k povoľnosti voči Hitlerovi a jeho sudetských kamarile. Politika appeasementu, t. j. udržanie mieru vďaka ústupkom agresorovi, sa tak naplno rozbehla.

Zrútil sa bezpečnostný systém

Napokon pod ťarchou nátlaku čs. vláda prijala požiadavky Hitlera, ktorý získal súčasne pre spoločný postup proti ČSR ďalšie dve krajiny: Poľsko a Maďarsko. Poľské vojská sa ihneď začali presúvať k našim hraniciam, v nóte varšavskej vlády sa žiadalo pripojenie územia s poľskou menšinou k Poľsku. Nóta maďarskej vlády z 22. septembra obdobne požadovala pripojenie okresov s maďarskou menšinou. Pri rokovaniach s Chamberlainom v nemeckých kúpeľoch Bad Godesberg Hitler 24. septembra vydal memorandum s novými, ešte rozsiahlejšími požiadavkami. Ich súčasťou sa stalo rýchle odstúpenie území na severe a juhu Slovenska aj podstatnej časti Podkarpatskej Rusi a stiahnutie brannej moci, polície, žandárov, úradníctva a pohraničnej stráže už do 1. októbra z týchto oblastí, do ktorých spadali všetky najdôležitejšie vojenské opevnenia. Cieľ zlikvidovať ČSR bol v memorande jasný, veď z neho vypustil aj záruku garancií pre zvyšok našej krajiny.

Eduard Beneš 25. septembra napriek veľkému nátlak britského premiéra godesberské memorandum odmietol a žiadal o riešenie celého problému buď arbitrážou prezidenta USA Franklina D. Roosevelta alebo zvolaním medzinárodnej konferencie, samozrejme s účasťou ČSR. V týchto chvíľach sa celý prácne budovaný bezpečnostný systém v strednej Európe nenávratne rúcal a naša republika sa ocitala v medzinárodnej izolácii. Z Malej dohody nám zostalo verné iba Rumunsko. Hlavný spojenec, Francúzsko, nútil Beneša, aby sa podrobil Nemecku, a netajil sa, že vojenskú pomoc nemieni poskytnúť. Pritom pomoc Sovietskeho zväzu na základe zmluvy zo 16. mája 1935 bola podmienená postojom Paríža. Československo, ktoré sa dlhé roky snažilo udržať versaillský systém, stálo pred svojím koncom.

Konferencia o nás bez nás

Mníchovská konferencia za účasti Hitlera, Mussoliniho, Chamberlaina a Daladiera prebiehala neorganizovane, bez predsedu, bez rokovacieho poriadku. Všetkých zúčastnených spájal spoločný zámer: prijať návrhy godesberského memoranda a zlikvidovať československý odpor. O znení ich dohody informovali v noci zástupcov ČSR, ktorých nepustili na miesto rokovania, a potom ho oficiálne odovzdal nemecký chargé affaires Andor Hencke ministrovi zahraničných vecí Kamilovi Kroftovi v Prahe 30. septembra pri osobnej audiencii v skorých ranných hodinách. V ten istý deň o 13,15 sa dostavili na ministerstvo zahraničných ČSR veľvyslanci Británie a Francúzska, aby zistili, či Praha prijala nejaké rozhodnutia ohľadom uznesenia konferencie. Krofta im oznámil, že jeho vláda si je vedomá, že v takejto vyostrenej európskej a svetovej situácii sa nemôže postaviť na odpor proti ultimátu z Mníchova. Nemecko 15. marca 1939 svojvoľne okupovalo zvyšok českých krajín, ktoré začlenilo do Tretej ríše ako Protektorat Böhmen und Mähren. Z okliešteného Slovenska sa stal vazalský štát. Skončila sa tak dvadsaťročná dejinná etapa demokratického Československa a jeho oficiálnej zahraničnej politiky. Jej funkciu prevzala exilová vláda vytvorená v Londýne okolo bývalého prezidenta Beneša. Prvého septembra, ani nie rok po Mníchove, vypukla 2. svetová vojna.

Právne aspekty diktátu štyroch veľmocí

Medzinárodné právo Mníchovskú dohodu radí pod inštitút medzinárodnej zmluvy, ktorého typickým znakom je súhlasný prejav vôle všetkých strán. Tú v Mníchove uzavrela Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Nemecko, o ich súhlasnom prejave niet pochybností. Mali však zainteresovať ešte aj piaty subjekt – Československú republiku, ktorej v roku 1938 ako suverénnemu štátu tiež patrili práva člena medzinárodného spoločenstva. Tie táto dohoda flagrantne porušila. Za neúčasti predstaviteľov ČSR a bez kvalifikovaného prijatia tejto zmluvy došlo k jej prijatiu na ťarchu tretieho. Štáty však nemôžu vnútiť inému štátu svoju vôľu bez jeho súhlasu.

Ďalšie prejavy bezprávia

Išlo o československo-nemeckú hranicu, pritom jej zmena bola možná len dohodou medzi ČSR a Nemeckom, k čomu ale nedošlo. Politickí lídri štyroch veľmocí považovali za dôvod pre odstúpenie pohraničných území tzv. sudetonemeckú otázku, ktorá však bola vnútorným problémom suverénnej ČSR. Ďalšou porušenou zásadou bola pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať), ktorá súvisí s garančným sľubom proti každému nevyprovokovanému útoku. Túto garanciu Británia a Francúzsko vyslovili 19. septembra v spoločnom návrhu, z ktorého vychádzala Mníchovská dohoda. Podľa nej mali poskytnúť zvyšku Československa rovnakú záruku aj Taliansko a Nemecko. Porušenie zásady sa teda nedopustilo iba nacistické Nemecko a fašistické Taliansko, ale i zvyšné dve západné mocnosti. Dokumenty získané po 2. svetovej vojne dokazujú, že sa Berlín vojensky pripravoval na útočnú vojnu prinajmenšom od začiatku novembra 1937. Hitler na porade najvyšších vojenských činiteľov na jeseň toho roku vyhlásil, že nemecká otázka sa môže vyriešiť iba silou a za prvý cieľ útoku označil práve Československo.

Protiústavne obišli parlament

Vtedy platná čs. ústava z roku 1920 určovala štátny orgán oprávnený uzavrieť medzinárodnú zmluvu, ktorou sa menia štátne hranice. Podľa jej ustanovení to bol prezident, ale iba so súhlasom Národného zhromaždenia a to formou ústavného zákona, ktorý musela schváliť kvalifikovaná väčšina poslancov.

Dokument však nikdy nepredložili parlamentu, a tak prijatie prezidentom a vládou nemôžeme považovať za platné uzavretie a ratifikáciu. Jej vykonávanie čs. orgánmi bolo teda porušením tretieho paragrafu ústavnej listiny. Takže tvrdenie o neplatnosti Mníchovskej dohody od samého počiatku nie je len slovná ekvilibristika, ale je neotrasiteľne právne podložené. Zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a NSR z roku 1973 uznala, že dohoda z 30. septembra 1938 Československu vnútil nacistický režim pod hrozbou sily a konštatovala, že „táto zmluva sa nedotýka právnych účinkov, ktoré vyplývajú voči fyzickým alebo právnickým osobám z práva použitého v čase od 30. septembra 1938 do 9. mája 1945“. Súčasne potvrdila existujúce spoločné hranice.

Britská politika a sudetonemecké požiadavky

V novembri 1937 pricestoval do Nemecka britský emisár lord Halifax a vymenoval slobodné mesto Gdansk, Rakúsko a Československo ako prípady, kde môže dôjsť v najbližšom čase k zmenám. To dalo Hitlerovi signál, že Londýn bude na východe „elastický a zhovievavý“. Na začiatku nasledujúceho roka sa nacistické plány dostali do štádia realizácie. Bolo to viditeľné najmä potom, čo Hitler 20. februára 1938 v prejave pred ríšskym snemom vyzval na prevzatie zodpovednosti za desať miliónov Nemcov žijúcich v okolitých krajinách. Po anschluse, teda násilnom pripojení Rakúska k Tretej ríši 13. marca, Británia a Francúzsko otvorene presadzovali politiku appeasementu. Koordinovane s Berlínom stúpali nároky nemeckej iredenty v ČSR. Vyjadril ich tzv. karlovarský program, pozostávajúci z ultimatívnych požiadaviek, ktorý vyhlásil Konrad Henlein na zjazde Sudetonemeckej strany (SdP) 24. apríla.

Nevydarená Runcimanova misia

Priebeh júna 1938 poznamenala ďalšia premena československo- britských vzťahoch. Nový minister zahraničných vecí, niekdajší indický vicekráľ, konzervatívec Edward Wood, prvý barón z Halifaxu, inštruoval veľvyslanca Basila Newtona, že požiadavky SdP považuje britská vláda za podklad na rokovanie. Tie čs. vláda pod tlakom udalostí 5. septembra v podstate prijala, keď predložila Návrh o postupe rokovaní ohľadom úpravy národnostných otázok. V piatok 2. septembra Beneš hovoril s poverenými vyjednávačmi SdP, poslancami Ernstom Kundtom a Wilhelmom Sebekowským, o možnostiach riešenia krízy. Potom prijal lorda Waltera Runciman, aby ho oboznámil s aktuálnym priebehom všetkých rokovaní. Runcimanov postoj k ČSR neveštil nič dobré:

Mám veľké sympatie voči sudetskej otázke. Je ťažké, keď vám vládne cudzia rasa a ja som získal dojem, že československá vláda bola v tomto ohľade v posledných dvadsiatich rokoch poznamenaná netaktnosťou, nedostatkom porozumenia, malichernou netoleranciou a diskrimináciou až do takej miery, že nenávisť nemeckého obyvateľstva musela nevyhnutne smerovať k revolte… Pohraničné okresy medzi Československom a Nemeckom, kde sudetonemecké obyvateľstvo tvorí výraznú väčšinu, by mali ihneď dostať právo na sebaurčenie.“

Ozbrojené provokácie v pohraničí

Cieľom Hitlera ani Henleina však nebolo tzv. riešenie sudetonemeckej národnostnej otázky, ale rozbitie ČSR a jej úplné ovládnutie. Preto už 7. septembra došlo k vyprovokovanému incidentu v Moravskej Ostrave, keď sa po demonštrácii za prepustenie zadržaných sudetských Nemcov obvinených z pašovania zbraní z Nemecka jeden poslanec za SdP sťažoval, že ho strážnik zasiahol po chrbte bičíkom. Henleinovci dopredu pripravenú akciu farbisto vykreslili ako brutálne krviprelievanie. Následne Karl Hermann Frank oznámil premiérovi Milanovi Hodžovi, že jeho strana s vládou odmieta ďalej rokovať. Pokračovali ozbrojené provokácie. V noci z 12. na 13. septembra sa v českom pohraničí rozhorel pokus o puč pod taktovkou Henleina, ktorý svedomito plnil inštrukcie z Berlína. Čs. vláda proti jeho stúpencom bezprostredne zakročila a o dva dni bolo po nepokojoch.

Neustály nátlak veľvyslanca Newtona a lorda Runcimana prinútil Beneša vypracovať tzv. štvrtý plán. Obaja britskí predstavitelia v jednom z rozhovorov prezidentovi pripomenuli, že ak by sa Briti mali rozhodnúť medzi vojnou a splneným karlovarských požiadaviek, niet pochybností, akú cestu by zvolili.

Prezident pod tvrdým nátlakom

Beneš vyšiel Nemcom v ústrety. Jeho plán priznával národnostnej územnej samospráve rozsiahle kompetencie, v rámci republiky sa mali vytvoriť oblasti, ktoré by neboli riadené podľa demokratickej legislatívy, ale pod taktovkou totalitnej vlády. De facto napĺňal šesť z ôsmich karlovarských požiadaviek. Hitlerov rozhlasový prejav z 12. septembra v podstate nepriniesol nič nové až na ostrú osobnú argumentáciu proti Benešovi. Führer naďalej obviňoval ČSR z utláčania Nemcov, pričom sa neostýchal obviniť demokratické štáty z podpory boľševizmu. Sprostredkovateľská misia lorda Runciman sa začala rúcať. K úplnému zastaveniu rokovaní došlo o polnoci 14. septembra.

Britská vláda podnikala opatrenia, aby donútila Prahu k povoľnosti voči Hitlerovi. Kým situácia liberálneho premiéra Édouarda Daladiera na francúzskej politickej scéne bola zložitá, Chamberlain pevne držal v rukách opraty Spojného kráľovstva i jeho zahraničnej politiky. Posledný rozhovor Runcimana s Benešom sa odohral v deň lordovho odletu do Londýna 16. septembra. Prezident poukázal na politickú nemožnosť usporiadať plebiscit. Odovzdanie územia priamo nemeckej správe by sa podľa neho nikdy nepresadilo. Po Runcimanovi poslal britskému ministerskému predsedovi dôležitý odkaz, že „keby Francúzsko a Británia niečo rozhodli o našich veciach bez dohody s nami, ani vláda ani prezident nebude schopný to vykonať“. Mimochodom, už niekoľko dní predtým čs. vyslanec v Londýne Jan Masaryk vo svojom telegrame vyslovil obavu, že „starecká ambícia byť mierotvorcom Európy poženie Chamberlaina k úspechu za každú cenu a to je možné len na náš účet“.

Posledné dni pred zradou

Po tom ako Beneš niekoľkonásobne diplomaticky odrazil Hitlerove útoky, sa v Londýne 18. a 19. septembra konali dramatické rokovania medzi Britániou a Francúzskom. Hľadali spôsob ako prinútiť ČSR, aby prijala nemecké požiadavky. Vychádzali zo základného predpokladu, že hlavným vinníkom za kritickú situáciu je Československo a najmä jeho prezident! Našej vláde predložili spoločné ultimátum ešte v deň skončenia týchto porád. Praha ho odmietla, čo, samozrejme, vyvolalo v Londýne a Paríži hlboké rozladenie. V noci z 20. na 21. septembra došlo k novému, v diplomacii neslýchanému britsko-francúzskemu nátlaku. Obaja veľvyslanci neváhali vyžiadať si audiencii u prezidenta o druhej hodine v noci a prečítali mu inštrukcie svojich vlád.

V anglickej demarši sa uvádzalo, že keby ČSR trvala na odmietavom stanovisku k spoločnej „rade“ britskej a francúzskej strany, „viedlo by to po jej uverejnení… k okamžitému nemeckému vpádu. Vláda Jeho veličenstva nabáda preto československú vládu, aby vzala svoju odpoveď späť a urýchlene uvažovala o alternatíve, ktorá počíta s realitami“.

Hodžov kabinet 22. septembra podal demisiu, Beneš vymenoval poloúradnícku vládu na čele s legionárskym hrdinom generálom Janom Surovým. Pretože Godesbergské memorandum na tzv. vyriešenie menšinových problémov ČSR bolo aj pre ňu neprijateľné, 23. septembra vyhlásila čiastočnú mobilizáciu. Jej úspešný priebeh posilňoval odhodlanie Čechov a Slovákov brániť si republiku. Ukázalo sa to však ako márne, na 29. septembra zvolali do Mníchova konferenciu predstaviteľov štyroch veľmocí, ktorí rozhodli o osude Československa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *