Ján Nálepka, ilustrácia Júliusa Nemčíka v knihe Vrátim sa živý (1958).

Martin Krno

„Fantázia! Vo vašej doline som rozlíšil osemnásť odtieňov zelenej!“ referoval nadšený Július Nemčík (1909 – 1986) môjmu otcovi, ktorý mu na týždeň prepožičal chatu pri riečke Revúca, aby mohol na plátnach zvečniť krásy dolného Liptova. Koľko odtieňov by sme dokázali rozoznať my laici? Tri? štyri? S „Julom“ otca spájalo dlhoročné priateľstvo, ktoré sa začalo spoločným záujmom oboch umelcov o hrdinu Jána Nálepku. V roku 1959 ilustroval otcov román Vrátim sa živý.

Akademickému maliarovi sme venovali pozornosť v tejto rubrike už v apríli v súvislosti so 100. výročím Krompašskej vzbury. Narodil 12. novembra 1909 v osade Šarišskej Poruby Lipníky pri Prešove. V prvej svetovej vojne stratil otca, ktorý zanechal 24-ročnú vdovu s troma drobnými deťmi bez existenčného zabezpečenia.

Vyrastal v biede, hoci bol talentovaný, nemal finančné prostriedky na štúdium a tak bol nútený vyučiť sa za tesára. Napriek tomu sa venoval maľovaniu ako záľube na vojenskej prezenčnej službe i po nej. Prvé poučenie dostal od Ernesta Rákosiho a Mikuláša Jordána v Prešove, kde sa podieľal na reštaurovaní obrazov v kostoloch a tak sa bližšie zoznámil s tvorbou a technikou starých majstrov. Vďaka podpore priateľov v rokoch 1936 až 1942 študoval na Akadémii výtvarného umenia v Prahe u profesora Josefa Loukotu.

Až do konca vojny žil striedavo v Prešove a Prahe. Potom sa usadil v Košiciach, kde aj so svojou nastávajúcou manželkou, uznávanou portrétistkou Editou Spanerovou (1919 – 1990) vyvinuli čulú organizačnú činnosť a iniciovali založenie spolku východoslovenských výtvarníkov Svojina. V roku 1948 študoval umenie v Paríži, v roku 1954 sa obaja natrvalo presťahovali do Bratislavy.

Podobizeň Kukorelliho, olej, 1951, SNG.

Július Nemčík patril do voľnej skupiny vynikajúcich slovenských maliarov Generácia 1909, ktorí študovali a začas pôsobili v Prahe, resp. v Budapešti (Cyprián Majerník, Ján Želibský, Evžen Nevan, Bedrich Hoffstädter, st., Ester Šimerová-Martinčeková, Dezider Milly, Ján Mudroch, Peter Matejka, Július Szabó, Štefan Bednár, Július Lörincz, Ladislav Čemický a ďalší). Spájala ich generačná príslušnosť, detstvo ovplyvnené zážitkami z 2. svetovej vojny, dospievanie v ťažkých podmienkach hospodárskej krízy a nastupujúci fašizmus. Umelci vyjadrovali vlastný postoj k meniacej sa spoločenskej situácii a vyslúžili si prívlastok„svedomie doby“.

Partizáni z Kántora schádzajú, olej, 1954 SNG.

V 50. rokoch venoval Nemčík série obrazov partizánskym veliteľom Ľudovítovi Kukorellimu a Jánovi Nálepkovi, navštevoval miesta, kde žili, bojovali a hrdinsky zahynuli. Hoci štúdium absolvoval prevažne vo figurálnom zameraní, čím ďalej tým viac inklinoval ku krajinomaľbe. Vo svojej rozsiahlej tvorbe zobrazoval život dediny a malomesta, prírodné scenérie, slnečné i pochmúrne, aj na obrazoch s protivojnovou tematikou. Zachytil tiež výrazné premeny svojho rodného kraja.

Máloktorý slovenský umelec mal také množstvo samostatných výstav nielen nielen vo svojej vlasti, ale aj v zahraničí ako on. V roku 1973 mu prezident Ludvík Svoboda udelili titul národný umelec. Zomrel 7. januára 1986 v Bratislave.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *