Miro Procházka s Máriou Kráľovičovou.

Martin Krno

Foto archív rodiny M. Procházku

Významný publicista, spisovateľ, básnik, dramatik, prekladateľ, vydavateľ a organizátor kultúrneho života na Slovensku Miro Procházka bol aj jedným z prvých šéfredaktorov odbojárskeho časopisu Bojovník. Pripomíname si storočnicu jeho narodenia.

Narodil sa 1. augusta 1921 v Žiline v rodine českého staviteľa. Nevlastný brat Vladimír skončil v roku 1941 ako francúzsky špión na Abwehrministeriu v Berlíne pred popravčou čatou. Po matke, ktorá mala po celý život zanietenie pre hudbu a poéziu, zdedil i zmysel pre životný optimizmus a vášeň milovať reči cudzích národov. Aktívne ovládal sedem svetových jazykov. Po otcovi prevzal zase zmysel pre presné kombinácie a organizáciu práce.

S umením si potykal na ľudovej škole

Ako sedemročný založil doma na Hviezdoslavovej ulici bábkové divadlo, pre ktoré písal hry a redigoval ručne časopis. Počas gymnaziálnych štúdií reprezentoval rodné mesto a neskôr i Slovensko v ľahkoatletických disciplínach, cyklistike a šachu, v Žiline hral v simultánke s majstrom sveta Alexandrom Alechinom.

V škole režíroval scénky, kabarety, hrával divadlo, písal šansóny, muzicíroval v kapele. Ako recitátor vyhrával preteky na miestnej i celoslovenskej úrovni. Už pred maturitou mu zverejnili prvé preklady francúzskych a nemeckých básnikov, recenzie z kultúrnych podujatí a jeho prvé verše namierené proti vojne.

Od jesene 1940 študoval na Vysokej škole obchodnej v Bratislave. Pritom sa venoval literatúre a umeleckej kritike, pravidelne sa stretával s umeleckými tvorcami svojho pokolenia. Začali mu uverejňovať básne v Smrekov Eláne a v Lukáčovej Tvorbe, vydal prvú zbierku Vejárom tvojich mihalníc s humanistickým, protifašisticky ladeným záverom.

Mladí literáti pred kaviarňou Savoy na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave v roku 1942. Zľava I. Teren, J. Minárik, XY, M. Krno, M. Procházka, C. Štítnický a L. Kostolný.

Mladá generácia aktívnych antifašistov

Procházka so svojimi rovesníkmi Milošom Krnom a Ctiborom Štítnickým založili v roku 1942 Edíciu mladej generácie, pričom línia bola jasná: dôsledný odpor proti vojne, militaristom a germanizácii v kultúre.

Do tejto skupiny patrila tiež poetka Kristína Bendová, ale aj Ivan Teren, Ján Brocko, Boris Kocúr, Milan Kraus a ďalší budúci účastníci SNP. Procházka ostro odsudzoval záplavu pseudohodnôt importovaných z nacistického Nemecka a Talianska a na ich úkor vyzdvihoval pokrokové slovenské a české hodnoty (Novomeský, Poničan, Nezval, Halas, Seifert). V roku 1942 napísal básne Stalingrad a Sevastopol, ktoré sa recitovali ilegálne a vysielal ich zahraničný rozhlas.

Od roku 1943 sa množili útoky proti predstaviteľom Mladej generácie. Osobitne sa vyznamenával časopis Gardista na čele s Milom Urbanom, ktorý Procházku verejne označil za vedúceho „kliky, ktorá v časoch najťažších sa usiluje dokazovať česko-slovenskú kultúrnu jednotu“. Na obranu kamaráta môj otec napísal článok do denníka Slovenská politika, kompromitoval spisovateľa Urbana jeho vlastnými argumentmi zaradiac ho medzi tých, „čo za mastnú varešku zapreli svoj slovenský pôvod“.

V ľudáckom štáte to páchlo stuchlinou

Gardistickí predstavitelia náhle zmenili taktiku. Tido J. Gašpar ponúkal Krnovi, Štítnickému a Procházkovi významné posty v aparáte Hlinkovej mládeže s podmienkou, že zverejnia v tlači pozitívne politické vyhlásenie a sériu básní o „hrdinskom“ boji slovenských vojakov na východnom fronte. Na to Krno odpovedal básňou Šialené predstavenie a Procházka staťou o zglajchšaltovaní divadla.

Gardisti stratili nervy, reagovali dovtedy neslýchane hrubými výpadmi. Úrad propagandy zakázal o. i. uverejňovať Procházkove články, neskôr aj básne a napokon všetko s poznámkou „živel štátu nespoľahlivý“.

Keď Úrad propagandy zakázal publikovať Procházkové príspevky, písal pod rozličnými pseudonymami do slovensky vydávaných plátkov v Budapešti a Berlíne. Práve tam, v sídle führera vyšli jeho verše: „Páchne tu stuchlinou a čpie ozónom strachu,/ pirátska korveta blíži sa ku skalisku./ Potkani tušia smrť…“ Procházkove básne, ktoré zneli z vysielania Volá Londýn, sa po vojne stali základom súboru Storočie malomocných.

Miro Porcházka s Marínou v Čiernej nad Tisou cestou na VI. Svetový festival mládeže v Moskve (1957).

Riaditeľ vydavateľstva odbojárov

Po oslobodení pôsobil dva roky ako profesor na Strednej obchodnej škole v Žiline, neskôr sa natrvalo presťahoval do Bratislavy. V rokoch 1948 až 1950 bol tlačovým tajomníkom predsedu SNR Karola Šmidkeho,potomnastúpil do dramaturgie Čs. štátneho filmu, odkiaľ odišiel do redakcie Bojovník, tlačového orgánu Zväzu protifašistických bojovníkov a odtiaľ zase do paralelného podniku odbojárov – vydavateľstva Dukla, kde pracoval ako šéfredaktora a potom ako riaditeľ.

Z vydavateľstva, ktoré malo pri jeho príchode iba päť zamestnancov, vyrástol za tri roky podnik s vyše 30 pracovníkmi. Namiesto 2-3 kníh ročne vychádzalo päť desiatok! V roku 1950 vydalo toľko pôvodnej literatúry ako všetky ostatné vydavateľstvá dokopy. Tu prvýkrát v Československu vytlačili aj Polevojov Príbeh ozajstného človeka o sovietskom vojakovi Meresjevovi.

Procházkova zbierka básní Povstanie vyšla v troch vydaniach. Od roku 1955 pôsobil na povereníctve kultúry, jeho zásluhou dostala Magda Lokvencová-Husáková príležitosť opäť režírovať v košickom divadle.

Miro Procházka (uprostred) doma s Marínou, režisérom Georgiom Tovstonogovom (vľavo), hercom a režisérom Kirillom Lavrovom a herečkou Valentinou Kovaľovou (1982).

Publicistom do posledného dychu

Bol členom redakčných rád viacerých časopisov. Prispieval aj do zahraničných médií (Komsomoľskaja Pravda, moskovská Pravda, Mainiči Šimbun, Film Polski, L’Humanité, la Stampa, Züricher Zeitung, Die Welt). Ako prvým spisovateľ na Slovensku umeleckou formou spracoval tému olympijských hier (Arrivederci Roma, Most cez rieku Inn, Biela spiaca žena).

Režisér Jozef Medveď v roku 1980 nakrútil podľa jeho scenára film Živá voda o českom lekárovi Ivanovi Hálkovi pôsobiacom na Kysuciach. Od toho roku až do dôchodku desať rokov pracoval na poste šéfredaktora obľúbeného časopisu Film a divadlo, pre ktorý z pôvodných 4-tisíc výtlačkov vyboxoval papier na 20-tisíc exemplárov. Publikovať neprestal ani po odchode na penziu (Smena, Práca, Pravda, Nové slovo, Mladá fronta Dnes atď.). Chrlil články, reportáže a rozhovory najmä na stránkach ľavicového týždenníka Slovo, ktorého súčasťou bol prakticky až do posledného dychu.

Miro Procházka skonal v ranných hodinách 18. októbra 2005 doma, medzi svojimi najbližšími.

Mária Kráľovičová s manželom Mirom Procházkom, v pozadí ich portréty vľavo Čemického obraz, vpravo L. Mrázovej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *