Fotografia Ľubomíra Škrovinu z masakru v Miropole. foto Archív bezpečnostných zložiek ČR

Jan Adamec, český historik a politológ

Foto – archív BZ ČR, archív redakcie a Múzea SNP, KVH Golian, VHÚ

Americká historička Wendy Lowerová sa vo svojej najnovšej knihe Odhalená roklina: Rodina, fotografia, masaker holokaustu vydalapo stope desivého vizuálneho svedectva vraždenia na východnom fronte pred 80 rokmi. Ide o fotografiu z masakru v ukrajinskej obci Miropoľ 13. októbra 1941.

Vojenské komando na nej zabíja ženu a dieťa. Lowerovú pátranie zaviedlo do Archívu bezpečnostných zložiek (ŠtB) v Prahe. Dospela k záveru, že autorom fotografie je slovenský vojak Ľubomír Škrovina. Podľa výpovede zo septembra1958 jeho rota vykonávala strážnu službu na železničných mostoch a stanici.

Fotografie z masakru v Miropole

Na mieste masakru Škrovina nafotil viacero snímok, z ktorých sa Lowerovej v archíve podarilo nájsť päť. Sú tam však aj ďalšie, ktoré Škrovinovi zabavili a ktoré pravdepodobne získal od iného frontového fotografa. Podľa americkej historičky bol svedkom vraždenia už predtým a pretože ho veľmi znepokojovali, chcel mať o nich nejaký dôkaz. V civilných šatách by ich sotva mohol odfotografovať, no v uniforme spojeneckého vojaka asi páchatelia nevnímali jeho prítomnosť ako čosi nezvyčajné.

K dispozícii je aj Škrovinovo svedectvo, v ktorom opisuje okolnosti, za akých snímky vznikli. V septembri 1958 ho totiž v súvislosti s prešetrovaním zločinov POHG počas potláčania SNP vypočúvali i s ďalšími príslušníkmi armády ľudáckeho režimu ohľadom pôsobenia na východnom fronte.

Škrovina vykreslil masaker v Miropole pomerne podrobne. V nedeľu ráno (zrejme v októbri 1941) ho zobudili kolegovia s tým, že Nemci zaisťujú civilné obyvateľstvo židovského náboženstva a že počuť streľbu v blízkosti obce. Aj s dvoma ďalšími vojakmi ho veliteľ roty npor. Ivan Hruška poveril, aby zistili, čo sa deje. Škrovina zobral so sebou i fotoaparát.

                   

Odchod vojakov na front bol propagandisticky radostný.

Na kopci v blízkosti Miropoľa stála murovaná budova, v ktorej Nemci sústredili občanov. V hlúčkoch ich odvádzali na polianku, kde vo vykopanej jame už ležali mŕtvoly. Keď k nej priviedli asi desať ľudí, kázali im, aby si vyzliekli šaty. Potom ich strieľali do tyla a Škrovina ich fotografoval. Pri výsluchu podotkol, že na uvedenom mieste nacisti poslali na druhý svet niekoľko stovák osôb.

V Miropoli žilo pred vypuknutím vojny približne 1 500 občanov židovského pôvodu. Lowerová dokázala identifikovať 450 z tých, ktorých v ten deň zavraždili. Keď ich postrieľaných hodili do narýchlo vykopaných jám, ich susedia sa vrhli na židovský majetok. Páchatelia nepochádzali z neslávnych represívnych jednotiek Einsatzgruppen, ale z radov nemeckej poriadkovej a finančnej polície.

Účasť miestnych kolaborantov

Na Ukrajine sa na popravách podieľali aj tamojší obyvatelia. Okrem takmer stotisíc z tých, ktorí v tom čase slúžili v policajných silách, sa na masakroch zúčastnila i miestna správa. Ktosi musel aj v Miropoli židovských spoluobčanov identifikovať, poskytnúť logistickú podporu vraždiacim jednotkám a vykopať jamy. V niektorých prípadoch bola účasť dobrovoľná, v iných viac či menej vynútená.

Ako hlavné motívy pre kolaboráciu s Nemcami Lowerová identifikuje antisemitizmus, snahu o materiálne prilepšenie si, závisť, strach i vplyv nacistickej kampane proti tzv. židokomúne. V nej Židia hrali zásadnú úlohu prisluhovačov komunistického režimu.

Dôležité svedectvo poskytol pri výsluchu 24. októbra 1958 aj Škrovinov nadriadený nadporučík Hruška, ktorého v júli 1941 poverili velením roty v Žitomire a Miropoli. Jeho opis krvavej udalosti sa so Škrovinovým viac-menej zhoduje. Presný dátum si však ani on nevybavili, len to, že to bolo na jeseň.

Slovenský vojaci na východnom fronte. KVH Golian

Ukrajinci spolu s esesákmi

Vtedy, v nedeľu ráno mu vraj vojaci oznámili, že sa v Miropoli objavil na nákladných autách oddiel SS. V nočných hodinách Nemci zozbierali niekoľko mužov z obce, ktorí museli v lese kopať jamy a od ranných hodín začali vraždiť civilné obyvateľstvo. Na základe tohto hlásenia Hruška poveril asi dvoch vojakov, aby zistili, či sa tieto tvrdenia zakladajú na pravde. Tí mu potvrdili, že v lesíku Nemci a ukrajinskí milicionári skutočne vraždia ľudí.

Hneď sa preobliekol a vydal sa smerom, odkiaľ bolo počuť streľbu. Keď prišiel asi 50 až 100 metrov od miesta tragédie, videl na vlastné oči, ako oddiel nemeckých vojakov s miestnymi milicionármi strieľali civilov. Tých i s deťmi nahnali do jednej miestnosti budovy, odkiaľ počul zúfalý krik. Nacisti ich odtiaľ postupne po skupinkách odvádzali na vzdialenosť 200 metrov, kde sa konala masová poprava. Medzi esesákmi bolo asi päť ukrajinských milicionárov.

Matku s dieťaťom zastreli jednou ranou

Niektoré detaily Hruškovi uviazli hlboko v pamäti, aj zo strohého výsluchu je evidentné, že i po 17 rokoch v ňom udalosť vyvolávala silné emócie: „Vidiel som vraždiť matku s dieťaťom. Nemci priložili jeho hlavičku k hlave matky a jedným výstrelom zabili oboch. Pohľad na toto bol strašný.“

Vraždenie trvalo až do popoludňajších hodín, keď príslušníci komanda nasadli na autá a odišli zabíjať do inej obce. Hruška odhadoval počet zastrelených v ten deň na 700 osôb. Pri výsluchu dodal, že keď sa jeho jednotka dostala do Žitomira, dozvedel sa, že tam Nemci zmasakrovali až 30-tisíc ľudí! Podotkol, že „keď prišiel oddiel SS-manov do obce Miropoľ, vypadalo to tak, ako by už presne vedeli, ktoré osoby majú zobrať a zastreliť. Musel to byť len niekto z obce, kto im poskytol o osobách informácie, prípadne dal zoznamy.“

Krst ohňom rýchlej divízie na východnom fronte.

Zverstvá fotili viacerí

Viacerí z miestnych dokonca podľa Lowerovej po skončení masakra vliezli do jám plných mŕtvol a snažili sa ich prehľadávať, či nemajú pri sebe cennosti. Hruška zdôraznil, že slovenská jednotka pod jeho velením sa na žiadnej takejto akcie nezúčastnila a keď sa vraždenie skončilo, vydal prísny rozkaz, ktorý zakazoval vychádzku vojakom. Jeden z vojakov, vraj nemeckej národnosti, sa však od Hruškovej roty odlúčil a vylamoval zabitým osobám zlaté zuby. Keď sa to veliteľ dopočul, dotyčného si vzal na výsluch a vlastnoručne ho zbil palicou za tento skutok, hoci sa k nemu nepriznal.

Hruška si nepamätal, že by Škrovina udalosť fotil, ale identifikoval iného vojaka, svojho zástupcu poručíka Ignáca Horbasa ako ďalšieho fotografa masakra: „Keď videl, čo sa robí, dal si odvahu a celkom zblízka začal fotiť všetko, čo sa tam robilo. Urobil viac konkrétnych obrázkov z vraždenia, na ktorých boli zachytené úplné podrobnosti.“Potom si vraj niekoľko fotiek od Horbasa vzal a po návrate na Slovensko ich ukazoval priateľom, aby videli, čo sa v Rusku robili za zverstvá.

Škrovinu vypočúvala ÚŠB

Wendy Lowerová pri pátraní získala prístup do Škrovinovej osobnej korešpondencie. Svedkom pogromov, ktoré sa odohrávali bezprostredne po vpáde Nemcov do ZSSR, bol už pred Miropoľom. Domov sa vrátil na Vianoce 1941 a údajne predstieral chorobu, aby sa na Ukrajinu nemusel vrátiť. Po tom, ako ho prepustili z armády, doma vyvolal filmy, ktoré zachytávali jeho spolubojovníkov i masakre.

V máji 1943 na neho prišlo udanie, že „zhotovuje nepovolené fotografie“ a „pracuje proti Novému poriadku v Európe“. V Bratislave ho na 3. oddelení Ústredne štátnej bezpečnosti, ktoré malo na starosti tzv. židovskú otázku, vypočúval vyšetrovateľ Filip Lisý. Obvinil ho, že chráni Židov a spolupracuje s hnutím odporu proti slovenskému štátu.

Hroby slovenských vojakov na východnom fronte. VHÚ.

Prešiel im cez rozum

Pri prehliadky bytu mu našli fotografie z frontu. Škrovina sa k nim podľa Lowerovej priznal, ale s dodatkom, že na Ukrajine videl skutočné hrôzy vojny a nafotil ich. Usiloval sa im vysvetliť, že zachytil „len“ bojovú operáciu, a to popravy partizánov a ich pomocníkov. Zábery vraj nikomu doma neukázal a už ich zničil, aby sa nedostali do nesprávnych rúk. Ponechal si však negatívy.

Agenti tajnej služby si tak mohli pozrieť iba neutrálne fotky zničenej sovietskej techniky a každodenného života slovenských vojakov v miestach, kde Škrovina vykonával vojenskú službu. Žiadna z týchto snímok nebola uznaná za podozrivú. Tie mu zabavila až československá polícia v septembri 1958.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *