Hrob bulharských partizánov na cintoríne v Hronskom Beňadiku.
Martin Krno
Foto – epocha.sk, TASS
Keď nacisti na jeseň 1939 zavreli české vysoké školy, mnohí Bulhari pokračovali v štúdiu v Bratislave, najmä na Lekárskej fakulte terajšej Komenského univerzity a Slovenskej vysokej škole technickej. Po rozbití Juhoslávie sa k nim pridali ďalší z Ľubľany, Záhrebu a Belehradu. Bratislava sa stala jedným z najväčších centier bulharských študentov v zahraničí. V školskom roku 1941/42 ich bolo až 562! Výrazná väčšina sa hlásila k ľavici, vytvorili Balgarski obštonaroden studenski sajuz (BONSS), ktorý tajne vydával časopis Antifašista a mal napojenie na ilegálne štruktúry v Sofii.
Začiatkom septembra 1944 po protifašistickom povstaní moc v Bulharsku prevzal Vlastenecký front, ktorý vypovedal vojnu Nemecku. Vo Viedni vznikla exilová neonacistická vláda Alexandra Cankova. To posilnilo pravicových študentov v Bratislave, ktorí v kolaborácii s gestapom pripravili raziu proti revolučne zmýšľajúcim konškolákom. V noci z 13. na 14. decembra odvliekli 51 antifašistov do Viedne, neskôr do koncentračných táborov v Dachau a Buchenwalde. Dvanásti sa nikdy nevrátili. Medzi nimi aj synovia bulharských záhradníkov, ktorí od 20. rokov minulého storočia pracovali na predmestiach Bratislavy.
Na stranu SNP prechádzali bulharskí mládenci skôr jednotlivo alebo v menších skupinách. Viacerí z miest, kde počas letných prázdnin vykonávali študentskú prax. Spolu ich bolo vyše 50. Začiatkom roka 1945 sa v rámci Nitrianskej partizánskej brigády vytvorila čata s jadrom 13 Bulharov, ktorej velil Stojan Panov Stojanov. Ostatní boli roztratení po jednom, po dvoch v iných povstaleckých jednotkách. Napríklad v Brigáde kpt. J. Nálepku, v oddieloch Pobeda a Národný pomstiteľ, v Brigáde Jánošík, v Prvej čs. partizánskej brigáde M. R. Štefánika či v Prvej čs. partizánskej brigáde J. V. Stalina. Viacerých po vojne vyznamenali Radom SNP I. triedy.