Branislav Balogh, Ján Rohár

Foto – archív J. Rohára

Ak chce mať SZPB budúcnosť, musí sa čoraz viac venovať mladým ľuďom a odovzdávať tak informácie o minulosti nastupujúcej generácií. Túto oblasť má v SZPB na starosti podpredseda Norbert Lacko, autor vedomostnej súťaže Medzníky druhej svetovej vojny, ako aj ďalších aktivít pre mládež. Pri príležitosti jeho 70. narodenín mu Bojovník nielen zagratuloval, ale sa s ním aj zhováral najmä o tejto činnosti.

Ako podpredseda SZPB máte nepochybne veľmi pozitívny vzťah k SNP. Čo ovplyvnilo tento Váš postoj? Zapojila sa do Povstania aj vaša rodina?

Môj pozitívny vzťah k povstaniu vyplýval aj z rodinného prostredia v ktorom som vyrastal. Môj otec Norbert Lacko bol priamym účastníkom SNP. Povstanie ho zastihlo ako vojaka prezenčnej služby v Rajeckej doline 28. augusta 1944. Zaujímavosťou je, že na opustenie kasární využil koncom augusta žatevnú dovolenku napriek tomu, že Motyčky, kde býval, sú hornatý región bez žatiev. Následne sa spolu s Cyrilom Kuchtom zapojil do Povstania v skupine Viliama Žingora, známej ako II. partizánska brigáda M. R. Štefánika.

Keďže skupina okolo Žingora bola po vojne zaznávanou, ovplyvnilo to Vášho otca?

Nepriamo ho to ovplyvnilo. Po vojne sa pridal k ZNB a pôsobil v Košiciach v ŠtB. Mal na starosti bezpečnosť transportu prezidenta Gottwalda, keď sa vracal zo ZSSR zo Stalinovho pohrebu. Keďže sa následná smrť prezidenta označila za otravu (dnes vieme, že ňou bola prasknutá cieva a syfilis – pozn. red.), museli sa nájsť vinníci. Otec bol preto obvinený a pozbavený verejných funkcií, no ako veteránovi mu ostala 255. Samozrejme členstvo v Žingorovej skupine mu skôr priťažilo.

Ako tieto negatívne skúsenosti ovplyvnili postoj Vášho otca?

Otec nikdy nezanevrel na SNP a stále nás viedol v duchu, že vystúpenie Slovákov proti fašizmu bolo správne. V detskom veku ma často vodil po miestach, kde pôsobil, kde bojoval. To na mňa urobilo už v tom čase dojem.

Kedy ste sa rozhodli zúčastňovať sa na aktivitách ČSZPB (Česko-slovenský zväz protifašistických bojovníkov)?

Po čiastočnej rehabilitácii otca v roku 1968 som sa ako absolvent vojenskej školy dostal do Prešova a Trebišova. Následne som zo zdravotných dôvodov prešiel na Vojenskú správu (VS) do Rožňavy a odtiaľ na miestnu Civilnú obranu. Už na VS som úzko spolupracoval s predsedom ČSZPB v Rožňave. Ako funkcionár som bol takmer na všetkých ich podujatiach.

 Aká bola vtedajšia spolupráca armády a ČSZPB?

Ťažko sa dá hovoriť na miestnej úrovni o spolupráci. ČSZPB bola stavovskou organizáciou priamych účastníkov odboja. No takmer všetci starší kolegovia sa ako priami účastníci odboja podieľali na ich aktivitách.

Ako by ste opísali vtedajšiu činnosť ČSZPB?

Mne sa to javilo, ako snaha o zachovávanie odkazu SNP, formou osláv pri pamätníkoch a tiež stretnutiami s priamymi účastníkmi. Popri tom sa veteráni stretávali s mládežou a organizovali podujatia pre školákov.

Kedy ste sa dostali do SZPB a ako ste postupovali až k funkcii podpredsedu Ústrednej rady SZPB?

Už v roku 1985 som prejavil záujem o členstvo, no ako človeka, ktorý nebol priamy účastník ma nevzali. Po otvorení organizácie a zmene stanov ma v roku 1999 oslovili a následne sme spolu s manželkou Irenou vstúpili do SZPB. Na prvej schôdzi ma ako novoprijatého člena zvolili za podpredsedu ZO. Začal som spolupracovať s  predsedom ZO SZPB Rožňava, bol tiež predsedom okresného výboru (OV). Na okresnej konferencii v roku 2003, kam som bol z titulu funkcie v Civilnej obrane pozvaný len ako hosť, ma na moje prekvapenie zvolili za predsedu OV SZPB Rožňava. V tejto funkcii som sa zúčastnil na zjazde vo Zvolene v roku 2004, kedy sme regionálne štruktúry SZPB premenovali na oblastné výbory. Následne ma tajomník ÚR SZPB Roman Hradecký po konzultácii navrhol na podpredsedu ÚR, čo bolo schválené.

 Vyžaduje práca podpredsedu ÚR SZPB niečo iné než práca v regiónoch?

Je nutné byť iniciatívnejší a činorodejší v práci. Tak ako naši regionálni funkcionári robia kvalitne v regiónoch so školami, ja musím komunikovať s ministerstvom školstva a Štátnym pedagogickým ústavom (ŠPÚ). Pre úspech v tejto činnosti veľmi záleží na schopnosti a ochote ministra školstva spolupracovať. Podobne ŠPÚ ako garant vzdelávania v SR musí byť naklonený myšlienke boja proti fašizmu, aby sme mohli vzájomne profitovať z rozvoja tejto hodnoty presadzovanej a formálne ctenej v celej EÚ.

Dohodu o spolupráci s riaditeľom ZŠ v Majcichove Martinom Bodisom podpísal predseda Zväzu Pavol Sečkár. (v strede)

V súčasnosti ste známy hlavne pre prácu s mládežou? Kedy ste sa ako podpredseda začali venovať tejto téme?

S mládežou som pracoval už v Rožňave, keď som nadviazal  na stretnutia, ktoré organizoval v sedle Dielik na pomedzí okresov Revúca a Rimavská Sobota ČSZPB. Z našej iniciatívy sme na ne nadviazali stretnutiami v Tisovci a Dobšinej, ktoré sa pre mladých každoročne striedali. Stretnutia s mládežou som organizoval aj v Rožňave. Následne po smrti Laca Jaču som dostal do vienka Komisiu pre prácu s učiteľmi, ženami a mládežou (KUŽAM).

Priblížte prácu komisie. Aké boli jej začiatky?

Najprv sme podpísali rámcové zmluvy s Úniou žien Slovenska, neskôr aj s Jednotou dôchodcov Slovenska.  Z hľadiska mládeže sme nadviazali spoluprácu s ministerstvom školstva a výborne sa rozvinula spolupráca s ŠPÚ predovšetkým s pani Benčovou, ktorá bola veľmi naklonená aktivitám SZPB.  Na miestnej úrovni vytvárame odporúčania pre funkcionárov v regiónoch a prostredníctvom školskej správy v mestách a obciach hľadáme ďalšie možnosti spolupráce. V tomto prípade je vždy kľúčový postoj konkrétneho starostu, primátora či riaditeľa školy.

Máte odporúčanie pre funkcionárov, ktorí sa v regiónoch stretávajú s neochotou riaditeľov škôl organizovať besedu?

Bola uzavretá zmluva s ministerstvom školstva, ktorá jasne stanovuje, že riaditelia majú organizovať besedy s veteránmi alebo zástupcami SZPB. Zároveň sa tam ukladá povinnosť riaditeľom škôl uvoľniť deti na oslavy oslobodenia obce či mesta, ktoré sú v regiónoch. Samozrejme, objavujú sa aj negatívne postoje ľudí, ktorý sa usilujú obviniť SZPB zo zaujatosti. My sa však iba držíme historickej reality a faktov, že Slovensko bolo oslobodené majoritne s prispením Červenej armády. Áno vo vojne bojovali aj Spojenci, no dávať znak rovnosti medzi podiel ZSSR a USA na oslobodení ČSR je scestné. Časť verejnosti nereflektuje, že dnes sa aj v SZPB prezentuje história bez zveličovania. Neuberáme podiel ani Rumunom, pripomíname aj podiel ďalších, napríklad Francúzov. Myslím ale, že školy sa vo všeobecnosti nebránia spolupráci so SZPB, čoho dôkazom je aj úspech súťaže Medzníky II. svetovej vojny.

Čo Vás viedlo k myšlienke vytvoriť súťaž Medzníky II. svetovej vojny?

Hlavným dôvodom bola absencia výučby o období rokov 1939 – 1945 na vysokých školách. Tak sa stalo, že učiteľ bol schopný žiakom povedať, že ZSSR prepadlo Slovensko. Medzníky nadviazali na ďalšie súťaže, ktoré fungovali už v minulosti. Súťaž sa organizuje na úrovni miestnych, okresných a krajských kôl. Víťazi sa stretnú v celoslovenskom kole, kde majú možnosť vyhrať lákavé ceny, v minulom roku to bol tablet. Súťaž sa skladá z nasledujúcich okruhov: SNP, II. sv. vojna v Európe a na Slovenku a boje v regiónoch.

Kto je garantom súťaže?

Od miestnej až po krajskú úroveň tvorí KUŽAM jednotné otázky, s jediným rozdielom pri téme regionálnych dejín. Celoslovenské kolo malo na starosti v nultom ročníku Múzeum SNP, v minulom roku bol garantom ŠPÚ, no pandémia, žiaľ, znemožnila organizáciu súťaže.

Aký je Vás názor na spoluprácu s regionálnymi kultúrnymi inštitúciami?

Považujem ju za nosnú a vhodnú, keďže zaujímavým spôsobom môže osloviť práve mladých ľudí. Usilujeme sa zdôrazňovať našim ľuďom v regiónoch, aby spolupracovali s tamojšími múzeami a centrami voľného času. Centrá môžu nielen zabezpečiť priestory, ale neraz aj ceny pre žiakov, o nadväzovaní partnerov ani nehovorím.

Spomínali sme základné školstvo, spolupracujete aj so samosprávnymi krajmi, ktoré zriaďujú stredné školstvo?

Práve o nadviazania spolupráce s krajmi sa momentálne usilujeme.

Spoločnosť je zasiahnutá pandémiou, ako ste na situáciu, keď sa deti učia cez internet reagovali?

Spolu s manželkou (ktorá rovnako pôsobí aktívne v KUŽAM, pozn. red.) sme vlani vymysleli aktivitu, v rámci ktorej by deti napísali o pomníku v mieste ich bydliska, prípadne spracovali príbeh ich príbuzných, ktorí sú veteránmi, alebo nejakým spôsobom participovali na SNP. Symbolicky sme ho nazvali 75 ruží, podľa počtu rokov, ktoré uplynuli od konca vojny.

Aké boli výsledky tejto iniciatívy?

Stretla sa s veľkým úspechom, prišlo nám niekoľko desiatok prác žiakov, ktorí si tak cibrili zručnosť vytvárať a zároveň formulovať názory. Ministerstvo kultúry nám prispelo na tento projekt, čím sa osudy či už živých alebo zosnulých priamych účastníkov zachovajú v brožúrkach, ktoré sme vydali. Ide o spomienky, dokumentovanie pomníkov, ale aj úvahové eseje o význame štátotvorných udalostí SNP a oslobodenia.

V rozhovore s účastníčkou SNP odbojárkou Annou Bergerovou.

Pokračujete ďalej v tejto iniciatíve?

Áno, už sme požiadali o dotáciu na projekt Po stopách holokaustu a oslobodenia Slovenska.

Veľkou témou, ku ktorej sa EÚ hlási, je boj proti fašizmu a pravicovému extrémizmu. Ako Vy vnímate možnosti využitia týchto hodnôt pri vypisovaní projektov? Zároveň už teraz spolupracujete  s niekoľkými ambasádami.

Aby som pravdu povedal, najväčší záujem je zo strany Ruskej federácie, ktorá nie je zatiaľ členom EÚ. (úsmev) S nimi plánujeme vytvoriť spoločnú brožúrku, bohužiaľ, spolupráca je v súčasnosti pre pandémiu pozastavená, no veľmi radi ju znova obnovíme. Najužšiu spoluprácu z členských krajín EÚ máme s Českom. V Havlíčkovom Brode funguje podobná súťaž ako u nás, kam žiaci posielajú svoje práce. Pokus o spoluprácu s maďarskými partnermi je náročnejší, nakoľko majú slabšiu spoluprácu s mládežou.

Existujú nejaké komplikácie pri projektoch?

V súčasnosti je v SZPB centralizovaný model, keďže v stanovách je štatutárom predseda SZPB, čo komplikuje situáciu. Vezmime si príklad, že niekto chce spraviť spoluprácu napríklad v Michalovciach a niekoľkokrát by mal chodiť podpisovať dokumenty a dohadovať ich na centrále v Bratislave. V minulosti bol štatutárom predseda oblastného výboru, čo spoluprácu urýchľovalo a zjednodušovalo.

Po poslednom zjazde sa začalo viac hovoriť o hovoriť aj o Kluboch mladých priateľov SZPB, priblížili by ste ich čitateľom?

V ideálnom prípade si Klub predstavujeme ako entitu, ktorá si pripravuje kultúrny program pri príležitosti oslobodenia. Svojim vystúpením na oslavách tak okrem zoznámenia sa s istým segmentom kultúry priblížia svojim rodičom a širokej verejnosti aj činnosť SZPB. Tým máme možnosť získavať priazeň verejnosti. Momentálne sú dobrým príkladom školy v Majcichove, Bernolákove, v Košiciach a pripojil sa aj Trebišov. V Bernolákove to funguje na hodine regionálnej výchovy, kedy žiaci vo forme prejavu svoje poznatky prednášajú pri príležitosti výročia oslobodenia obce alebo SNP. Potenciál majú väčšie regionálne oslavy ako na Kališti, kde by mohlo participovať viac mladých.

V čom môže pomôcť nejaká recitácia básničky alebo spev piesne?

Treba to chápať v širšom kontexte rozvoja kritického myslenia žiakov. Je to prvý krok, prostredníctvom ktorého sa u žiakov vzbudí záujem o udalosť, alebo o pamätné miesto. Žiaci si tak začnú klásť otázky, prečo tam ten pomník stojí, čo vlastne vojna bola, na ktoré následne na hodine dejepisu nadväzujú a rozvíjajú ich. S aparátom kritického myslenia majú šancu zvíťaziť nad lákadlom rôznych ideológii, ktoré zápolia o prvovoličov cez obrazy jednoduchých riešení zložitých problémov. Podobný účinok majú aj návštevy v tábore v Seredi.

Je podľa Vás vhodnejšie najprv prejsť tému na vyučovaní a následne absolvovať podobnú aktivitu alebo cez aktivitu sa dopracovať k výkladu?

Na to niet jednoznačnej odpovede. Mám výbornú skúsenosť zo ZŠ Šintava, kde sa žiaci nielen venovali príprave kultúrneho programu, ale aj  hrali divadlo na tému holokaustu. Tieto vedomosti si následne prehĺbili návštevou tábora v Seredi.

V čom je prínos podobných projektov voči štandardnej frontálnej výučbe?

Deti skôr pochopia význam podobných udalostí, ak sú im vysvetľované hravejšou formou, napríklad divadlom. No ak je učiteľ kreatívny, vie vlohy žiakov využiť, čím sa vraciam k Šintave.

S predsedom Zväzu Pavlom Sečkárom na výstave Slovenské umenie proti fašizmu.

Ďalšou skupinou sú dôchodcovia, aká je spolupráca KUŽAM s nimi?

Keďže dôchodcovia tvoria výraznú väčšinu členov, činnosť pre nich nie je špecifická. Prirodzene je vhodné vytvoriť pre nich nejakú súťaž nech si cibria mozgové závity a osviežia vedomosti. Najpodstatnejšie je však stretávanie sa a udržovanie kontaktu s nimi.

Slúži SZPB na socializáciu osamelých dôchodcov v mestách, ale aj na vidieku?

Nedá sa generalizovať, pretože aj ja s manželkou sme dôchodcovia a osamelí a izolovaní vonkoncom nie sme. Treba prehĺbiť spoluprácu s Úniou žien a Jednotou dôchodcov.

Je možné pre nich robiť aktivity?

Dnes si naši členovia organizujú súťaže v recitácii, prípadne speve, ale nie pod patronátom SZPB, lež jednotliví dôchodcovia sú členmi SZPB.

Čo si myslíte o spolupráci mládeže a dôchodcov?

To by bola ideálna situácia, no neraz – a to je aj kritika do vlastných radov – sa mladší členovia majú problém presadiť. Podobne ako kedysi, keď sme boli stavovská organizácia, tak sa neraz kládol dôraz na pozície starších a mladší sa považovali za málo skúsených, čo by nemalo byť a mali by mladí dostať šancu.

Čo by sa muselo zmeniť v mysliach našich členov, aby sa tento rozpor dal preklenúť?

Myslím, že starší a mladí by mali nájsť vzájomný kompromis, obe strany by sa mali v niečom prispôsobiť tej druhej strane. No je to o ľuďoch, veľa záleží od povahy a ochoty ustúpiť.

Ďalšou skupinou sú ženy, aký je rozdiel byť ženou a mužom v SZPB?

Ja si myslím, že žiadny. Dnes hovoríme väčšinovo o pozostalých a sympatizantoch a pri nich nesmieme robiť rozdiel medzi pohlaviami. Ženy sa dostali do názvu našej komisie pre spoluprácu SZPB s Úniou žien Slovenska.

Čo pre Vás znamená byť protifašistickým bojovníkom?

Byť protifašistom, prípadne členom SZPB je v prvom rade srdcová záležitosť. Motiváciou pre členstvo v Zväze, či pôsobenie v nejakej funkcii nesmie osobný prospech.

Ako vnímate okolnosť vyznamenania obhajcu  a propagátora ľudáckeho Slovenského štátu a nepriateľa SNP profesora Vnuka podpredsedom ÚR SZPB a primátorom Ružomberka Igorom Čomborom?

Určite to tak nemalo byť. Nemám námietky voči jeho činnosti v pozícii primátora, ktorú však musíme oddeliť od SZPB. Jednoducho ako podpredseda SZPB sa mal vzdať účasti na tom podujatí, prípadne odmietnuť odovzdať medailu.

V čom podľa Vás spočíva budúcnosť SZPB?

V tom že budeme aktívne šíriť odkaz národno-oslobodzovacieho boja mladšej generácii, ktorá si uvedomí význam SNP – tejto zlomovej udalosti pre Slovákov. Mladí sú našou budúcnosťou!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *