Dvíhanie ústrednej plastiky na pylón Slavínu, z tohto uhla tvorí zástava písmeno D.

Martin Krno

Foto: autor a jeho archív

Ak by sme mali za korunu memoriálneho komplexu na Slavíne vybrať ktorýsi z jeho umeleckých klenotov, tak by to bola nepochybne socha Víťazstvo týčiaca sa na špici štyridsaťmetrového pylónu.

Autorom samotného takmer jedenásťmetrového kolosa nebol nik iný ako sochár a pedagóg Alexander Trizuljak. Sté výročie jeho narodenia sme si pripomenuli pred niekoľkými dňami – 15. mája. Víťazstvo nie je iba najväčšou plastikou zobrazujúcou človeka na Slovensku, ale sa pokladá i z umeleckého hľadiska vo svojom odbore za dosiaľ neprekonateľnú.

Hákový kríž nad Bratislavou

Mnohí netušia, že na diele oslavujúcom porážku fašizmu je čosi na prvý pohľad nepredstaviteľné: mohutný hákový kríž. Pravdaže, polámaný, vojak ho rozdupáva ľavou čižmou. Existuje určitý precedens – pamätník na Treptowskom cintoríne pre 79-tisíc sovietskych vojakov, ktorí padli pri dobýjaní Berlína.

Ústrednú sochu z roku 1949 tam vytvoril umelec srbského pôvodu Jevgenij Vučetič, autor slávnej Matky Vlasť na Mamamjevovej mohyle vo Volgogradu (s 85 metrami ide o najvyššiu sochu ženy na svete) či skulptúry Prekovajte meče na pluhy pred sídlom OSN v New Yorku.

Bronzový hrdina mohutným mečom v pravici rozsekáva hakenkreuz a v ľavici chráni dievčatko. Trocha násilný symbol. Monumentálne dielo pripomína statické sochy prísnych pruských bojovníkov, ktorí porazili spolu s Rusmi napoleonské vojská v Bitke národov pri Lipsku. Nepredpokladáme, že by docentovi Trizuljakovi slúžilo za vzor.

Vučetičova socha sovietskeho vojaka na Treptowskom cintoríne drviaci hákový kríž a ochraňujúci dieťa. 1949.

Vojak na reichstagu a archanjel

A čo ho najviac inšpirovalo? S touto otázkou sme sa obrátili na toho v súčasnosti najkompetentnejšieho – známeho architekta Klementa Trizuljaka: „Podľa otcovho rozprávania to boli dva motívy. Prvým bolo vztýčenie červenej vlajky nad Ríšskym snemom.“

Dodnes človeku behajú zimomriavky po chrbte, keď vidí filmové zábery Romana Karmenova so seržantmi Rusom Michailom Jegorovom a Gruzíncom Melitonom Kantarijom. Nič na tom nemení fakt, že už dva dni predtým – 30. apríla sa to podarilo skupine vojakov vedených Michailom Mininom a po ňom Kazachovi Rachimžanovi Koškarbajevovi. Vtedy však vojnový kameraman nebol k dispozícii.

„Druhou inšpiráciou mu bol,“ pokračuje Trizuljakov syn, „svätý Michal na Anjelskom hrade v Ríme. Otec totiž v rámci príprav na Slavín dostal šancu absolvovať študijnú cestu po Európe. Navštívil Paríž, Londýn, Benátky, Florenciu i večné mesto.“

Koncom 6. storočia v čase moru kráčal Rímom sprievod modliacich sa na čele s pápežom Gregorom I. Tomu sa zjavil archanjel ako zasúva meč do pošvy. Nebeská bytosť tým zvestovala, že sa končí vraždiaca epidémia. Na počesť tohto zázraku nechal svätý otec zhotoviť sochu. Tú v roku 1536 nahradila mramorová skulptúra Raffaella da Montelupo a v roku 1753 bronzová od flámskeho sochára Petra Antona von Verschaffelt, ktorú dodnes možno obdivovať na Castel Sant’Angelo.

Pri stvárnení archanjela Michala, vrátane toho na Michalskej veži v Bratislave, sme zvyknutí, že zabíja diabla. Toho by sme však na hrade v Ríme darmo hľadali. Autor zobrazuje až nasledujúcu scénu: je po boji, meč už nik nepotrebuje. Na vrchole Slavína badáme podobný motív. Majster zachytil červenoarmejca vo chvíli, keď dvíha víťaznú zástavu nad oslobodenou krajinou. Teda je dokonané, dobro zvíťazilo nad zlom. Kiež by definitívne….

Odpoveď na životnú výzvu

Odborná komisia sa v roku 1954 po troch kolách výberového konania rozhodla pre návrhu kolektívu na čele s architektom Jánom Svetlíkom. Musel projekt niekoľkokrát prepracovať, no od začiatku sa uvažovalo o ústrednej soche vojaka, ktorú dostal na starosť Trizuljak. Pre 33-ročného umelca to bola obrovská, vari životná výzva.

Najprv vypracoval v nadživotnej veľkosti dva a polmetrový model, ktorý postupne zväčšoval špeciálnym pantografom až do požadovaných rozmerov. To si vyžadovalo množstvo sochárskej hliny, podľa niektorých zdrojov až tony, a samozrejme i pomocníkov. Autorovi boli k dispozícii nádejní umelci, ktorí študovali na Vysokej škole výtvarných umení – na oddelení figurálneho sochárstva práve u Alexandra Trizuljaka a Jozefa Kostku.

Išlo najmä o nedávno zosnulého Teodora Baníka, autora viacerých búst Alexandra Dubčeka, a Juraj Hovorka, ktorý sa podieľal na tvorbe obrovskej fontány Družba na bratislavskom Námestí Slobody. Majstrovi asistoval aj neskorší monumentalista a maliar Tibor Kavecký, ako to v rozhovore pre Bojovník uviedol akademický sochár a reštaurátor Rastislav Miklánek. Dodáva:

„Baník ma učil na šupke (Škola umeleckého priemyslu) a tak ma párkrát zobral do Starej plynárne na gottwalďáku. Trizuljak vtedy pracoval už na modeli 1:1 a ten by sa do jeho ateliéru nezmestil. Kostru postavili zo zvarených tyčí, na ktoré nanášali hlinu. Aj tú muselo podopierať lešenie, aby udržalo masu pokope. Potom to všetko zaliali sadrou, ktorú odborníci rozrezali a jej jednotlivé kusy poslali do Prahy.“

Tam dielo odlievali v Závodoch umeleckej kovovýroby. Majster iste dozeral na to, ako sa bronzové súčasti dávajú dokopy. Hotovú sochu umiestnili na špeciálny podvozok, ktorý až do Bratislavy ťahala Tatra 114. Pri Květnej, časti mestečka Strání, sa 21. februára 1960 transport pre poruchu motora zastavil.

Oddialilo to príchod kovového červenoarmejca na Slavín až na ďalší deň. Tam ho už čakal špeciálny, 80 metrov vysoký žeriav Derrick prepožičaný z Poľska. So šéfinšpektorom mníchovskej polície hraným populárnym Horstom Tappertom však nemal nič spoločné, kriminálny seriál nakrútili až o štrnásť rokov.

Hlava vojaka počas rekonštrukčných prác na Slavíne.

Opäť žiari v lúčoch slnka

„Pamätám si na to, akoby to bolo včera,“ spomína si majster Miklánek na štvrtok 25. februára. „Prišiel som na Slavín aj s Karolom Lackom, budúcim presláveným medailérom. Už sa tam zhromaždilo veľa ľudí od fachu i zvedavcov. Veď 15-tonový kolos sa nedvíha do takej výšky každý deň. Z podstavca mu trčali zo štyri tyče so závitmi, ktoré hore nastokli do pripravených dier a zašróbovali zvnútra pylónu. Ten je totiž dutý a vedie ním rebrík.“

Ako vlani zistili reštaurátori, na odvrátenej strane vlajky zanechal Trizuljak pre budúce generácie vyrytú kresbu tváre šéfa kolektívu Svetlíka, seba a svojej manželky Evy, budúcej autorky nádherných art-protisov, netkaných nástenných kobercov. Miklánek dopĺňa, že by tam mali byť i črty tváre dvoch Trizuljakových asistentov, aspoň mu to tvrdili.

Žrď zástavy, ktorá vznikla z hlavní zničených nemeckých tankov, slúži ako bleskozvod. Za posledných 60 rokov sa na pomníku prírodné živly vybláznili. Odnieslo si to žulové obloženie na vrchole, ktoré nahradili novým, svetlejším. Pozlátená päťcípa hviezda v štíte zástavy bola natoľko poškodená, že ju museli celkom vymeniť. V lúčoch zapadajúceho slnka opäť žiari nad mestom.

Kedysi sa šuškalo, že je hviezda z čistého zlata. Preto sa za ňou začiatkom 80. rokov vybral akýsi dobrodruh. V polovici pylónu sa však zasekol, nemohol hore ani dole. Za asistencie polície ho „zvesili“ hasiči. Možno ide iba o jednu z viacerých tzv. urbánnych legiend, ktoré sprevádzali zrod a existenciu tej národnej kultúrnej pamiatky.

Dokončovacie práce na Slavíne skoro na jar 1960.

B ako Boh, D ako Deus?

Povráva sa, že autor, známy svojím kresťanským založením, stvárnil vlniacu sa zástavu tak, aby to z jednej strany vyzeralo ako B (Boh) a z iného pohľadu ako D (Deus, v latinčine Boh). Je na tom kus pravdy?

Syn Klement sa na to viackrát pýtali otca v úzkom rodinnom kruhu, kde nemal dôvod niečo zatajovať. Otec sa tomu vysmial. Podobne ako tvrdeniu, že sa kompozíciou, v rámci ktorej žrď s visiacim samopalom mala vytvárať kríž, snažil nahradiť ten na mohutnej zvonici Kostola Panny Márie Snežnej, ktorú dali komunisti zbúrať. Dali, no vtedy ešte veža stála.

Vdova uznávaného psychiatra Pavla Hlubockého chodievala na prechádzky po vilovej štvrti s vnukmi a vždy im ukázala na vojaka na Slavíne: „To je váš dedko!“ Po rokoch si v jednej rozhlasovej relácii zaspomínala, že si jej budúci manžel koncom 50. rokov popri štúdiu privyrábal na brigádach. Pohyboval sa aj v umeleckých kruhoch, kde sa spoznal s Trizuljakom. A ten si ho ako vyšportovaného mládenca vyhliadol za model.

Medik mu stál niekoľko mesiacov, za čo si údajne zarobil tritisíc korún. Uniformu im požičali zo Slovenského národného divadla. „Tvár sochy však nie je jeho, pretože manžel podľa Trizuljaka nemal ruské črty,“ vysvetľovala Marcela Hlubocká, „urobil ju podľa jedného sovietskeho baleťáka.“

Kolega ma na sekretariáte predsedu SZPB upozornil na bustu, ktorú majú odbojári zapožičanú od rodiny Trizuljakovcov – štúdiu portrétnej časti ústrednej plastiky na Slavíne. Vraj do nej majster dosadil črty syna Klementa. Čo on na to? „Tak to sotva,“ uškrnul sa, „veď som mal vtedy rok-dva. A starší brat Marek o päť rokov viac.“

Jeden z modelov Slavína Jána Svetlík, ktorý vždy počítal so sochou vojaka na pylóne. SNG

Ponúka sa iná verzia

Pred šiestimi rokmi, keď sa na oslavách 70. výročia oslobodenia Bratislavy zúčastnil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, zastavil sa pri členkách SZPB zo Zvolenskej Slatiny 12-násobný majster ČSSR v modernom päťboji a zakladateľ humanitárnej Spoločnosti Ferdinanda de Martinengo – Peter Kurhajec. Dušoval sa, že Trizuljak hľadal medzi športovcami typ pre sochu vojaka a vybral si práve jeho. Tak kto bol modelom? Podľa Klementa Trizuljaka to mohli byť obaja a možno i ďalší, koho si otec vytipoval.

Žiaľ, od humanistu Kurhajca sa už podrobnosti nedozvieme, zomrel pred štyrmi rokmi. Spojili sme sa však s jeho dcérou Petrou, poslankyňou v mestskej časti Bratislava-Ružinov: „Áno, otec mi to často spomínal. Akurát sa stal prvý raz majstrom Československa a vtedy si odkrúcal prezenčnú službu v Bratislave. Súčasťou tréningov bolo i plávanie na kúpalisku a tam ho našiel Trizuljak. Viackrát mu stál ako model – za kopec zmrzliny.“

Nedávno v rádiu Regina vysielali archívnu nahrávku s Kurhajcom, v ktorej túto skutočnosť potvrdzuje. Echo mal dať maliarovi Kurhajcov priateľ, nádejný sochár Alexander Vika, ktorý vtedy študoval na VŠVU. V Starej plynárni, ktorú už dávno zbúrali, bol asi 20-krát a za každé státie vyfasoval kýblik zmrzliny, o ktorú sa vždy podelil s kamarátmi. Stáť dlho bez pohybu, veru nie je pohodlné, ale Trizuljak mu rozprával jednu zaujímavú epizódu za druhou, takže si mladý Peter ani neuvedomil ako uteká čas.

Tvár neznámeho muža

Rovnako ako si pamätá jeho dcéra, v rozhovore zdôrazňoval, že sa majstrovi akurát jeho tvár nepozdáva. Potreboval vraj drsnejšiu, vojaka, čo prešiel stovky kilometrov frontmi svetovej vojny. „Uvedomujem si,“ vyjadril sa v rozhlasovej reportáži Janky Bleyovej, „že hoci tam hore nie je moja tvár, bola to pre mňa obrovská pocta, keď som mohol dať takýmto spôsobom nielen hold Víťazstvu, ale viesť aj k zamysleniu, aby sa niekedy čosi také už nikdy neopakovalo.“

Spomínaná hrubšia tvár sa k teórii „sovietskeho baleťáka“ veľmi nehodí, ani k tej na buste pred kanceláriou predsedu Zväzu. Vzápätí sa nám dostali do rúk detailné fotografie z vlaňajšej rekonštrukcie Slavína. Šesťdesiat rokov sa nik nemohol pozrieť vojakovi priamo do očí. A keby nebolo dronov s kamerou, tak by to platilo ďalšie desaťročia až do najbližšej generálnej opravy pamätníka. Napriek tomu Trizuljakovi veľmi záležalo na tom, aby našiel tú pravú tvár. Prečo? Lebo bol profesionálny umelec.

Ktovie, či sa niekedy dozvieme meno toho mladého muža. Iba ak by sa o jeho netradičné dedičstvo ktosi dôveryhodný prihlásil.

Odkazom Slavína, jeho projektantov, tvorcov a sochárov, ktorí sa podieľali na tomto vynikajúcom diele, pre nás i budúce generácie raz pre Československý rozhlas vyslovil Alexander Trizuljak:

„Každé dejiny sa dajú až s odstupom času najlepšie vysvetľovať a pochopiť a my ten odstup už máme.“

Naozaj ho máme všetci?

                 ——————————————————

Alexander Trizuljak

Ako priekopník moderných technológií v sochárstve, pedagóg, spoluautor koncepcie viacerých kultúrnej ustanovizní a aktivít, patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského umenia v druhej polovici minulého storočia.

Narodil sa 15. mája 1921 vo Varíne pri Žiline. Jeho otec roľník, hoci bolo v rodine deväť detí, si dal záležať na kvalitnom vzdelaní svojich troch synov. Tí sa ako prví z dediny učili na stredných školách a neskôr získali aj vysokoškolské diplomy. Alexander študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave a sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe.

V rokoch 1949 až 1972 pôsobil ako pedagóg na VŠVU, po tzv. normalizácii spoločnosti ako slobodný umelec. Už v 50. rokoch vytvoril niekoľko rozmerných plastík (napr. Detvan), čo neskôr zúročil pri koncipovaní sochy Víťazstvo na Slavíne. Začiatkom 60. rokov v tvorbe využíva nové materiály z kovov (Kone, Milenci, Myšlienka, Slncový kôň, Raketostroj a Kvet). Venoval sa aj sakrálnym motívom (Zmŕtvychvstanie Krista).

Trizuljak sa zaslúžil o založenie viacerých stredných umeleckých škôl a galérií – v Trenčíne, Nitre, Humennom či Galérie mesta Bratislava. Podporoval rozvoj kultúrneho života na Slovensku, vrátane medzinárodnej výstavy mladých umelcov Biennale Danubius a Sochy piešťanských parkov. Inicioval vznik Slovenského fondu výtvarných umení a už neexistujúcich dielní Umeleckých remesiel.

S manželkou, akademickou maliarkou Evou Trizuljakovou, mali osem detí. Najstarší syn Marek je významný sklársky výtvarník pôsobiaci v Česku. Okrem Klementa (zhotovil pre Slavín z borovicového dreva veľký pravoslávny kríž) pracuje ako architekt aj syn Alexander. Najmladšia dcéra Pavla Lazárková Trizuljaková sa zase stala vyhľadávanou umeleckou návrhárkou.

Docent Trizuljak zomrel 15. októbra 1990 v Bratislave.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *