Minister obrany Naď chce pochovať aj samotné Múzeum SNP

Braňo Ondruš

Stačí sa pozrieť na internetové stránky Múzea SNP a Vojenského historického ústavu, aby bolo jasné, že ich nespájajú „rovnaké témy a poslania,“ ako tvrdí minister obrany Jaroslav Naď. Aj táto lož prezrádza, že si on, či jeho poskokovia nedali ani takú námahu, aby sa zaujímali o to, čomu sa vlastne Múzeum SNP venuje.

„Základným poslaním Múzea SNP“ sú kompletné „dejiny slovenskej spoločnosti rokov 1938 – 1945“ s dôrazom protifašistický a národnooslobodzovací boj a SNP.“ Zároveň „dokumentuje povojnové súdne politické procesy, rehabilitácie povstalcov a súčasné prejavy neofašizmu, rasovej neznášanlivosti a intolerancie.“ Každý z nás dobre vie, že Slovenské národné povstanie to nie sú len boje v horách, ale obnovenie Slovenskej národnej rady, vytvorenie národných výborov, obnovenie občianskych práv Židov, zabezpečovanie potravín či zdravotnej starostlivosti pre obyvateľov povstaleckého územia, k SNP patrí aj vydávanie slobodnej tlače a rozhlasové vysielanie Slobodného vysielača.          

O SNP a o tom, ako má vyzerať najskôr rozhodli politici (ilegálna SNR), pričom riešili civilné a politické aspekty Povstania, až potom zapojili do jeho prípravy armádu. Ani organizovaný „protifašistický a národnooslobodzovací boj“ nebol výlučne záležitosťou (slovenskej) armády. Reálne sa doň zapojila až v druhej polovici vojny po skúsenostiach z Ukrajiny a Ruska. Dovtedy išlo o jednotlivcov, akým bol napríklad Ľudovít Kukorelli, ktorý individuálne spolupracovali s občianskym odbojom.

Civilné ilegálne hnutie

Naopak, ilegálny odboj boj bol po celé obdobie dominantne civilnou záležitosťou. Riadili ho politici a realizovali ho ľudia všetkých možných profesií, v najrôznejšom spoločenskom postavení, v rôznom veku, muži i ženy – ľudia, ktorí s armádou nemali nič spoločné za celý svoj život a na vojenskej stránke boja proti fašizmu a nacizmu sa nikdy nepodieľali.

Nevojenskí hrdinovia odboja

Husák, Novomeský, Šmidke, Ursíny, Šrobár, Letrich, Nosko, ale aj manželia Viestovci, Osoha, Nešpor, sestry Chuťkové , Dubčekovci, Hollý, Bergerová, Chmel – lídri i radoví, širšej verejnosti neznámi civilní odbojári z celého Slovenska po celých 6 rokov riskovali svoje životy zapojením sa do ilegálnej činnosti proti klérofašistickému režimu. Veď koľko je medzi nami potomkov odbojárov, ktorí proti slovenským ľudákom, gardistom a „úešbákom“ nebojácne bojovali s nasadením všetkých síl?

Činnosť a pôsobenie týchto hrdinov boja za slobodu patrí do pôsobnosti Múzea SNP, ale nikto z nich nemá s vojenskou históriou Slovenska nič spoločné (okrem účasti hŕstky z nich na politickom riadení povstaleckej armády).

VHÚ – výlučne vojenská história

A hoci bojovali so zbraňou v ruke, ani partizáni neboli vojaci. Aj keď svoju činnosť počas Povstania s armádou koordinovali, z hľadiska velenia fungovali nezávisle. Už len pôsobenie sovietskych rozviedčikov a politických komisárov jasne ukazovalo rozdielne postavenie partizánskych a armádnych jednotiek.

Na rozdiel od šírky pôsobenia Múzea SNP naopak samotný VHÚ deklaruje svoje zameranie výlučne na „rozvoj slovenskej vojenskej historickej vedy, vojenského archívnictva, vojenského múzejníctva, špecializovanej vedeckej knižnice a knižničných služieb, ako aj vojensko-historických služieb.“ Civilno-historické služby nespomína ani náhodou.

Aj nevedecká činnosť VHÚ súvisí výlučne s armádou: ochrana a revitalizácia národného kultúrneho dedičstva v rezorte ministerstva obrany, realizácia Protokolu medzi MO SR a MO ČR o rozdelení archívnych fondov a spisových celkov Československej armády a ich spoločnom využívaní, zastupovanie MO v komisii Ministerstva vnútra SR na prípravu dvojstranných medzištátnych dohôd o vojnových hroboch, návrhy rozkazov prezidenta SR (ako najvyššieho veliteľa armády) k historickým výročiam, zabezpečovanie činnosti Rady pre vojenskú symboliku, či návrhy vystúpení ministra obrany na podujatiach súvisiacich s vojensko-historickou problematikou.

Služby len pre armádu

VHÚ sa napokon vyjadruje ku korešpondencii ministra obrany, ak sa vzťahuje „na oblasť vojenských dejín a tradícií“, k návrhom na povyšovanie účastníkov národného boja za oslobodenie, k vojenskému vzdelávaniu a výchove, udeľovaniu čestných a historických názvov vojenským útvarom, či k tvorbe vojenskej symboliky.

Navyše pri VHÚ exituje Slovenská komisia vojenskej histórie, ktorá „zastupuje vojenských historikov SR v domácich kontaktoch ako aj v kontaktoch s vojenskými historikmi a organizáciami vojenských historikov v zahraničí. V roku 1994 ju prijali do Medzinárodnej organizácie vojenskej histórie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *