Martin Krno

Jediné pozitívne na celej akcii vzdávania holdu osloboditeľom našej vlasti na Slavíne bola jedna veta v príhovore prezidentky pred televíznymi kamerami. Prvý raz po siedmich rokoch sme totiž počuli z úst hlavy nášho štátu, že vďačíme za mier a slobodu aj vojakom bývalého Sovietskeho zväzu. Tým sa celý klad podujatia začal i skončil.

Na pietny akt sa dali okrem Zuzany Čaputovej a predsedu parlamentu odviesť niekoľko členov vlády a bratislavský primátor. Možno si tam Jaroslav Naď a Natália Milanová, ktorá si za celý rok nenašla čas na návštevu výkladnej skrine svojho ministerstva – Múzea SNP, dohadovali, kedy sa táto inštitúcia presunie z rezortu kultúry na obranu. Keď sme sa chceli ako šesťčlenná delegácia SZPB na hornej terase automaticky zaradiť na koniec zástupu oficiálnych hostí, príslušní príslušníci nás zastavili zázračnou formulkou: „Vy nie ste v protokole!“„ A nemôžeme tam tiež položiť veniec?“ „Až keď sa celý pietny akt skončí. “

Škoda, že som ten veniec nemal v rukách, vyštartoval by som, nech by sa pred televíznymi kamerami nás skúsili násilne zastaviť! Na moje opakované výzvy kolegom som dostal hrdinskú odpoveď: „Ale veď my to máme zakázané!“

Divadielko pred hrobmi takmer 7-tisíc červenoarmejcov pokračovalo podľa očakávania. Politické elita národa dobre chránená pred plebsom sa po položení kvetov navzájom družne zdravila a rozprávala, akoby nemali za sebou vládnu krízu. Potom hovorca prezidentského úradu čosi pošepkal svojej šéfke. Ona rezkým krokom prešla na druhú stranu mohyly k strapcu novinárov, ktorí poslušne čakali na tomto vyčlenenom mieste, a predniesla asi tri štátotvorné vety. Otočka na opätku, späť na druhú stranu, cup-cup dole schodíkmi a veľkým oblúkom prešla okolo delegácii SZPB.

Tento obrázok nemá vyplnený ALT popisok, jeho názov je 183547582_10158207431373775_3264240235592006125_n.jpg

Medzi nami vpredu stál jediný tu prítomný veterán druhej svetovej vojny obsypaný medailami. Neprehliadnuteľný! Pani prezidentka pred ním ani nespomalila. Pozrel som sa mu do očí, či v nich neuvidím malý smútok, sklamanie a trpkosť. Nie, hrdý partizán Karol Kuna prežil už oveľa krušnejšie chvíle. Veľkí páni a dámy sa rýchlo vytratili. Pre úplnosť musím dodať, že predseda NR SR Boris Kollár sa pri skupine odbojárov pristavil a dohodol stretnutie. Naše kladenie venca bez hudby bolo mimoriadne rýchle a strohé. Keď som v osamote kráčal uličkami vilovej štvrti, ktorá paradoxne voči tomu, čo sa odohralo tam hore, sladko voňala kvitnúcim orgovánom, nevedel som sa rozhodnúť, čo ma na Slavíne najviac rozhodilo.

A opakovane sa pýtam: „Prečo sme tam nepozvaní, nevítaní a ignorovaní vôbec išli? “Zajtra, teda 9. mája, ako sme boli dosiaľ zvyknutí, ideme k červenoarmejcov znova. A už nielen pár funkcionárov, ale sa chystajú členovia z viacerých základných organizácií, aj viac priamych účastníkov. Poradil som prítomným novinárom: „Príďte sem zajtra pred 11. hodinou, bude tu oveľa, oveľa veselšie! “Kto nás ešte príde podporiť?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *