Talianska invázna armáda v Grécku
Manolis Stavrakakis, grécky publicista
(úprava, medzititulky a záverečné medailóniky red. Bojovník)
Foto – archív redakcie a autor
Predovšetkým grécki antifašisti si pripomínajú 80. výročie vojenského vpádu, ktorý súčasne s okupáciou Juhoslávie Nemci rozpútali so svojimi spojencami 6. apríla 1941. Manolis Stavrakakis, ktorý na prelome 70. a 80. rokov študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pre čitateľov Bojovníka priblížil vtedajšie krvavé udalosti.
Gréci, ktorí od jesene 1940 zanietene bojovali proti Mussoliniho vojskám, museli na jar 1941 čeliť oveľa ťažšiemu súperovi – Hitlerovým armádam. Tie predtým obsadili s menším či väčším odporom, či dokonca bez neho, viacero európskych krajín.
Vojenský atašé v Ríme En von Riedelen znalý pomerov v talianskej armáde, poslal 18. októbra 1940 správu do centra Tretej ríše. Varoval, že prípadný útok Mussoliniho na Grécko nebude žať úspechy. Mal pravdu, presvedčivé grécke vojenské akcie, ktoré zatlačili talianskych fašistov až do polovice Albánska, prinútili ich nacistických priateľov, aby sa zapojili do ďalšej vojny na Balkáne.
Mussolini zlyhal, do hry vstúpil Hitler
Nemecké vedenie udržiavalo čulé diplomatické styky s Gréckym kráľovstvom počas celej grécko-talianskej vojny. Tak malo možnosť zhromažďovať všestranné informácie, posudzovať morálku tamojšieho ľudu a reagovať na britské požiadavky ohľadom rozšírenia námorných a leteckých základní na gréckom území.
Generál Ioannis Metaxas márne pokračoval vo výzvach Veľkej Británie, aby posilnila leteckú podporu a dodávky protilietadlových a protitankových zbraní. Angličania ho uspokojili nejasnými sľubmi a nekonkrétnymi návrhmi na širšie spojenectvo.
V Novom ríšskom kancelárstve sa 5. decembra 1940 konalo stretnutie predstaviteľov ozbrojených síl. Führer nariadil uskutočniť plán na inváziu do Grécka v prípade, že pokus o sprostredkovanie dohovoru na linke Berlín – Atény zlyhá. Plán dostal kódové označenie Operácia Marita, čas jeho realizácie určili na marec 1941. Maritou sa volala dcéra generálporučíka Alfreda Jodla, náčelníka Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci.
„Grécko zadržiavalo Nemcov na pevnine a na Kréte šesť týždňov, čo zvrátilo chronologické poradie plánov nemeckého generálneho štábu, a preto prinieslo radikálnu zmenu v jeho zámeroch a možno aj na priebeh vojny.“ – Anthony Eden, britský minister zahraničných vecí
Na Juhosláviu Nemci zaútočili 6. apríla. Spočiatku odolávala, no vojaci mnohých jednotiek zutekali. Okrem toho v krajine nastali vnútorné problémy, 14. apríla vypukol v Dalmácii ozbrojený konflikt medzi Srbmi a Chorvátmi. O tri dni na to bolo podpísané prímerie. Nemci utrpeli minimálne straty, naopak, na druhej strane napočítali stovky padlých a zranených.
Šiesteho 6. apríla o 5. hodine ráno veľvyslanec v Aténach princ Victor von Erbach a podplukovník Clemm von Hohenberg navštívili predsedu vlády Alexandrosa Koryzisa v jeho dome a informovali ho o vstupe Wehrmachtu do Grécka. Premiér reagoval: „Prosím, povedzte svojej vláde, že my budeme brániť svoju vlasť a postavíme sa na rozhodný odpor proti každému pokusu cudzích vojsk vpadnúť do našej krajiny.“
O dve hodiny na to sa zišla Rada ministrov pod vedením gréckeho kráľa Juraja II. Generálny štáb vydal vyhlásenie: „Ráno 6. apríla 1941 nemecká armáda dislokovaná v Bulharsku bez toho, aby bola k tomu vyprovokovaná, zaútočila na grécke jednotky pri hraniciach. Naši vojaci bránia svoju vlasť.“
„My Francúzi, porazení, ponížení, vyčerpaní, sme sa pozerali na Grécko, ako bojovalo, pretože ako rytieri bránili svoju česť, a to nám opäť dávalo nádej.“ – Jean Cassou, francúzsky spisovateľ, účastník hnutia odporu
Marita sa rozbehla na plné obrátky
Nemecký generálny štáb pridelil vedenie operácie Marita 12. armáde poľného maršala Wilhelma Sigmnda Lista. Tvorili ju 40. obrnený zbor generála Georga Stumma, 18. horský zbor gen. Franza Böhma a 30. armádny zbor gen. Otta Hartmanna. Hlavný nápor nepriateľa sa prejavil v západnej Trácii. Nemci mali plnú podporu Luftwaffe. Stuky (Junkers Ju 87) nemilosrdne útočili na vojenské pevnosti, tábory i železničné stanice v južnom Macedónsku.
Boje boli tvrdé, ale nerovné. Obrancovia bojovali do posledných síl, až kým im nedošlo strelivo. Tým spôsobili Nemcom citeľné straty. V Evrosii, v severovýchodnej oblasti kráľovstva, sa grécka brigáda pod nepriateľským tlakom uchýlila na turecké územie. Turci ju odzbrojili, veliteľ generálporučík Ioannis Zisis spáchal po dvoch dňoch v Ypsale samovraždu…
Hlavnú oporu na zastavenie agresie zo severu predstavovala Metaxasova línia v celkovej dĺžke 170 kilometrov od rieky Vardar (Axios) po Mestu (Nestos). Väčšinu tamojších pevností držali Gréci naďalej vo svojich rukách. Oslabenie odporu Srbov v údolí rieky Strumica však umožnila 2. tankovej divízie generálanadporučíka Rudolfa Veiela prekročiť juhoslovansko-grécke hranice a už v noci zo 7. na 8. apríl doraziť na predmestie Solúna.
V oblasti sa nenachádzali väčšie grécke sily, zatiaľ čo britská obrnená brigáda dislokovaná medzi mestom Veria a Vardarom sledovala posuny nacistov bez toho, aby niečo podnikla. Vojenské zoskupenie na severovýchode Grécka tak bolo odrezané od zvyšku armády, jeho zničenie sa javilo ako nevyhnutné.
„Bojovali ste neozbrojení proti brneniu. Malý verzus veľký a zvíťazili ste. Inak by sa to nedalo urobiť, pretože ste Gréci. Ušetrili sme si čas na svoju obranu. Ako Rusi a ako ľudské bytosti vám ďakujeme.“ – Rozhlasová stanica Moskva
Pod náporom nepriateľa padla Metaxova línia
Veliteľ generálporučík Konstantinos Bakopoulos, ktorý dostal od generálneho štábu povolenie na začatie rokovaní o kapitulácii, oznámil nepriateľom úmysel prijať podmienečné prímerie. Ráno 9. apríla Nemci odpovedali, že ho akceptujú s výnimkou požiadavky, že by si hopliti (pechota) ponechali zbrane. Napoludnie Bakopoulos s Veielom podpísal príslušný protokol. Vojenské sily v severnom Grécku sa teda vzdali, no niekoľkým jednotkám sa podarilo premiestniť na ostrov Thasos.
Nemci postupne odzbrojili zvyšných obrancov Metaxasovej línie. Prítomný major Wehrmachtu v pevnosti Paliouriones zablahoželal gréckemu veliteľovi k „uzavretiu prímeria“ a umožnil dôstojníkom odísť so svojimi mečmi a bojovou zástavou. Na druhý deň nacisti obsadili Florinu, nasledovali Kastoria, Neapol, Grevena a potom mestá Larissa, Trikala, Volos a Lamia…
Osemnásteho apríla, keď nemecké jednotky pochodovali k Aténam, spáchal predseda vlády Koryzis samovraždu zastrelením. Oficiálne rozšírili správu, že zomrel na infarkt, aby v hlavnom meste nenastala panika.
Nemeckí výsadkári 26. apríla pristáli neďaleko Korintu. Britom sa akurát podarilo vyhodiť do povetria most Isthmus, zatiaľ čo veliteľ expedičných síl v Grécku generálporučík Henry Maitland Wilson nastúpil do lietadla smerom na Blízky východ.
Nemecké jednotky vstúpili do Atén 27. apríla. Kráľ a členovia vlády štyri dni predtým odleteli na Krétu. V máji 1941 v bitke pri ostrove Megalonisos sa skončil hrdinský odpor proti okupantom v kontinentálnom Grécku.
Nemci pri ťažení utrpeli určité straty: 948 mŕtvych, 3 360 zranených a 385 nezvestných. Grécka armáda však mala v bojoch s Talianmi a Nemcami až 13 325 mŕtvych, 62 663 zranených a 1 290 nezvestných, zatiaľ čo sily Britského spoločenstva 900 mŕtvych, 1 250 zranených a okolo 13 900 zajatcov.
„Bojoval som proti Poliakom a Francúzom, ale nikde som nestretol taký účinný a deštruktívny odpor ako v Grécku.“ – Veliteľ 72. nemeckej divízie, ktorý bojoval v Kato Nevrokopi
Trojitá deľba vojnovej koristi
Po úspešnom výsadku nemeckých vzdušných vojsk na Krétu (20. mája až 1. júna) na celú krajinu uvalili trojitú okupáciu, pretože po nemeckých jednotkách nasledovali talianske a bulharské. Grécko si rozdelili do troch zón.
Územia s najväčším strategickým a ekonomickým významom (Atény a okolie, severný región so Solúnom, väčšinu Kréty) si ponechalo Nemecko, ktoré tam malo okolo 120-tisíc mužov. Tí sa vyznačovali neľudskou krutosťou, osobitne prápory SS.
Okupanti okamžite skonfiškovali všetok dostupný tovar, výrobky a priemysel pre potreby svojich armád. Nemci si vynútili pre Grécko nevýhodnú pôžičku, čím sa vyčerpali peňažné rezervy štátu.
V zime na prelome rokov 1941 a 1942 zomrelo od hladu asi 300-tisíc občanov, nacisti ich tisíce prenasledovali, mučili a zabíjali. Po vytvorení odbojových organizácií začali s masovými popravami. Vo viacerých mestách vyvraždili Židov. Nemecké jednotky sa začali z Grécka sťahovať až v októbri 1944.
Mussoliniho vojská obsadili väčšinu krajiny: Tesáliu, Epirus, stredné Grécko, Peloponéz, takmer všetky ostrovy a východnú provinciu Kréty. Nadvláda asi 140-tísíc talianskych vojakov bola tvrdá, ale miernejšia ako nemecká.
Hlavným cieľom bola etnografická zmena oblastí, ktoré chceli talianski fašisti integrovať do svojho štátu. Typickým príkladom boli Iónske ostrovy, na ktorých uskutočňovali dusivú politiku zameranú na budúcu anexiu. V plánoch mali aj tzv. autonómiu niektorých častí západného Macedónska a Epiru.
„Pohybujeme sa pomaly v Grécku … Gréci sú statoční bojovníci… Obsadené zákopy sú plné mŕtvol a náš Führer obdivuje najmä odvahu Grékov.“ – Joseph Goebbels, šéf nacistickej propagandy
Keď Mussoliniho Taliansko kapitulovalo v septembri 1943, územia ktoré v Grécku dovtedy kontrolovalo, spadli pod nemeckú jurisdikciu. Väčšina divízií sa pritom vzdala Nemcom aj so zbraňami a strelivom. Výnimku tvorili talianske jednotky v Kefalonii a Tesálii, ktoré sa postavili nacistom a z bývalých spojencov Osi sa tak stali nepriatelia.
Bulhari vtrhli do Grécka 20. apríla 1941 a vďaka tomu získali územia vo východnom Macedónsku, v Trácie a na priľahlých ostrovoch. V júli 1943 im Nemci postúpili stredné Macedónsko a Chalkidiki. Počet bulharských síl sa odhadoval na 50-tisíc mužov. Ich primárnou ašpiráciou bolo získať prístup k Egejskému moru.
Tiež prijali veľmi prísne opatrenia a pokúsili sa prinútiť Grékov k úteku do iných okupačných zón. Bulharské úrady svojich občanov naopak motivovala, aby sa presťahovali na zabrané územie, kde im prideľovali domy po Grékoch. Miestne školy zvreli a vytvorením bulharských sa snažili bulharizovať obyvateľstvo. Za úradný jazyk ustanovili bulharský.
Na Grékov uvalili vysoké dane, cirkevný majetok skonfiškovali. Pôvodné obyvateľstvo bolo pre nedostatok potravín podvyživené, mnohí museli pôsobiť v pracovných práporoch v Bulharsku za neľudských podmienok. Vojaci sa dopúšťali zverstiev na civilistoch zneužívaním a znásilňovaním.
Vyše trojročná okupácia Grécka priniesla pre domáce obyvateľstvo katastrofálne následky. Stovky tisíc ľudí boli vystavené hladovaniu a mučeniu. Materiálna infraštruktúra krajiny bola zničená, ekonomika sa zrútila.
Na záver treba zdôrazniť, že spolu s nečakane dlhými jarnými dažďami v Sovietskom zväze vojna na Balkáne, s ktorou Hitler pôvodne nepočítal, odložila o niekoľko týždňov spustenie operácie Barbarossa. Aj vďaka tomu Nemci museli na východnom fronte bojovať i proti generálovi Zima, čo sa im napokon stalo osudné.
„Nečakaný a silný odpor Grékov spomalil útok proti Rusku na vyše dva mesiace. Keby nebolo toto meškanie, bol by priebeh vojny iný, a to nielen na východnom fronte, ale aj vo vojne všeobecne.“ – Generál Wilhelm Keitel na súde v Norimbergu
