Kráľ Peter II. zdraví vojenské jednotky v Belehrade na jar 1941

Špeciálne pre Bojovník

Nebojša Kumanović, riaditeľ Archívu Vojvodiny v Novom Sade

Foto – archív autora a redakcie

(krátené, medzititulky redakcia Bojovník)

Záujemcovia o novodobú históriu iste vedia, že Aprílová dohoda je zmluva medzi dovtedy povstaleckým vedením Demokratickej strany s umiernenými členmi niekdajšej HSĽS, ktorá prispela k víťazstvu tejto strany vo voľbách roku 1946. Menej známy je pojem Aprílová vojna, teda invázia vojsk hitlerovského Nemecka a jeho spojencov pod krycím názvom Direktíva 25 proti Juhoslovanskému kráľovstvu, ktorá sa začala v skorých ranných hodinách 6. apríla 1941.

Trvala síce len jedenásť dní, čo však nie je málo voči šesťtýždňovej agresii proti Francúzsku v predchádzajúcom roku. Nehovoriac o okamžitej kapitulácii Československa po mníchovskej zrade na jeseň 1938. Bezprostredným výsledkom bolo delenie vojnovej koristi – územných ziskov medzi Nemeckom, Maďarskom, Bulharskom a Talianskom, ktoré získalo ako bonus juhoslovanské vojnové loďstvo. Vznikla Nezavisna država Hrvatska- ustašovské Chorvátsko, ktoré sa stalo balkánskym pandantom ľudáckeho Slovenského štátu, a súčasne sa zrodilo najmasovšie partizánske hnutie v Európe.

Počas prvých mesiacov roku 1941 politické postavenie formálne neutrálneho Kráľovstva Juhoslávie bolo čoraz ťažšie. Krajina prechádzala búrlivými vnútropolitickými krízami, ktoré vyplývali z nedostatočne vyriešených medzietnických vzťahov. Zároveň bola vystavená viacerým zahraničným tlakom a cudzím spravodajským službám na svojom území.

Nacistické Nemecko sa po bleskovej vojne v západnej Európe chystalo na prechod svojich armádnych zložiek cez Rumunsko a Bulharsko s cieľom zaútočiť na Grécko. Juhosláviu obklopili zo všetkých strán Hitlerovi spojenci a satelitné štáty po tom, čo sa Sofia začiatkom marca 1941 pripojila k Osi Berlín-Rím-Tokio.

Tito (vpravo) so spolubojovníkmi pred horským sídlom svojho štábu.

Lepšia vojna ako pakt

Vláda Dragišu Cvetkovića si uvedomovala mimoriadne zložité globálne podmienky, po mesiacoch rokovaní 25. marca podpísala vo viedenskom Belvederi protokol o pristúpení Juhoslávie k tzv. paktu troch veľmocí. (V tom istom paláci sa 2. novembra 1938 konala viedenská arbitráž, ktorou Hitlerovo Nemecko a Mussoliniho Taliansko donútili ČSR vzdať sa v prospech Maďarska územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi. – pozn. red.)

Nemecko chcelo zabezpečiť stabilnú situáciu na svojich južných hraniciach, čo malo veľký význam najmä preto, lebo v tom období prechádzala „tisícročná ríša“ intenzívnymi prípravami na najväčšiu vojenskú operáciu v dejinách ľudstva s tajným označením Barbarossa. Tá si vyžadovala zapojenie podstatnej časti Wehrmachtu pozdĺž hranice so Sovietskym zväzom.

Dva dni po podpísaní protokolu – 27. marca však v Belehrade vypukli masové demonštrácie proti spojenectvu s nacistickým Nemeckom pod heslami, z ktorých je najznámejšie Lepšia vojna ako pakt, lepší hrob ako otrok!

V ten istý deň skupina protinacistických a probritských dôstojníkov vykonala štátny prevrat, zvrhla vládu, uväznila väčšinu ministrov, vyhlásila 17-ročného kráľa Petra II. za plnoletého a formálne mu odovzdala moc. Zároveň bol zostavený nový kabinet na čele s armádnym generálom Dušanom Simovićom. Ľudia to oslavovali v uliciach Belehradu. Podporu tomuto vývoju poskytla aj Veľká Británia, ktorej spravodajská služba sa podľa neskôr objavených archívnych dokumentov aktívne podieľala na organizácii puču.

Predseda vlády Dragiša Cvetkovič (vľavo) podpísal pristúpenie Juhoslávie k paktu troch 25. marca 1941. O dva dni neskôr uskutočnila skupina dôstojníkov vojenský prevrat.

Krvavá pravoslávna Veľká noc

Marcové turbulencie v Juhoslávii vyvolali hnev popredných nacistov, osobitne Adolfa Hitlera, ktorý mal averziu k Srbom už len preto, lebo ich považoval za zodpovedných za vypuknutie prvej svetovej vojny po sarajevskom atentáte. Udalosti mali závažný vplyv na plány Berlína ohľadom invázie do ZSSR, o niekoľko dní oddialili jej začiatok.

Napriek pokusom Simovićovej vlády o zmiernenie vzťahov s Nemeckom, nacistický vojnový mechanizmus rozkrútil urgentné prípravy na útok proti kráľovstvu, ktorý nasledoval po katastrofickom bombardovaní Belehradu v skorých ranných hodinách 6. apríla na pravoslávnu Veľkú noc. Nemecké, talianske a maďarské jednotky vtedy vtrhli do krajiny z viacerých smerov.

Na základe správy, že sa v Belehrade uskutočnil štátny prevrat, Hitler okamžite zvolal vojnovú radu, na ktorej sa dohodli, že okrem plánovanej operácie Marita proti Grécku zaútočia i na Juhosláviu. Tým sa malo zabrániť prípadnému nasadeniu kráľovskej armády na pomoc Grécku a vytvoreniu druhého – solúnskeho frontu, ako sa to stalo v prvej svetovej vojne.

Hitlerovým plánom s krycím názvom Direktíva číslo 25 sa porušili ustanovenia Protokolu o pristúpení Juhoslávie k Paktu troch veľmocí a dohodnuté záruky. Armádne velenie v Belehrade vypracovalo plán obrany R-41, na základe ktorého sa mali kráľovské vojská rozmiestniť pozdĺž hraníc s Rumunskom, Bulharskom, Albánskom, Nemeckou ríšou a Maďarskom. Tento dlhánsky front malo brániť sedem skupín armád.

Za hlavného veliteľa vymenovali predsedu vlády, armádneho generála Simovića. Slávny vojvodca z prvej svetovej vojny Petar Bojović sa vrátil z dôchodku do služby a stal sa zástupcom formálne najvyššieho veliteľa vojenských síl kráľa Petra II. Premiér sa pokúšal rozzúreného Hitlera upokojiť urgentnými diplomatickými prostriedkami. Ubezpečoval ho, že Juhoslávia zostane neutrálna, tým sa však iba usiloval získať čas na prípravu obrany.

Nemci však nečakali, v deň svadby Simovićovej dcéry zaútočili bez vyhlásenia vojny. Juhoslovanská armáda dokázala zmobilizovať iba dve tretiny bojovej kapacity – 28 peších a tri jazdecké divízie. Letectvo malo k dispozícii len tri stovky lietadiel.

27. septembra 1940 podpísali v Berlíne dohodu o vytvorení paktu troch mocností ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribentrop (vpravo), jeho taliansky koleg Galeazzo Ciano (vľavo) a japonský veľvyslanec Hiroši.

Hlavný útok sa začal z Bulharska

Plán Berlína bol nasledovný: 2. armáda genpluk. Maximiliana von Weichsa dostala za úlohu postupovať k Záhrebu a odtiaľ cez bosenské hory k Sarajevu. Zároveň mala juhoslovanskú obranu preraziť úderná obrnená skupina z Maďarska smerom na Belehrad. Hlavný útok sa však uskutočnil z Bulharska, kde sa nachádzala 12. armáda pod velením poľného maršala Wilhelma Lista. Po prielome macedónskeho frontu mal postúpiť k Nišu a zaútočiť z juhu na Belehrad.

V noci z 5. na 6. apríla 1941 Nemci obsadili Sip na Dunaji. V rámci samostatnej operácie Trestná odplatazhodili za úsvitu 6. apríla na hlavné mesto bomby s hmotnosťou tisíc kilogramov. Už pri prvom zásahu zničili hotel Avala, kde zahynul aj minister výstavby Franjo Kulovec. Celkovo počas bombardovania prišlo o život 10-tisíc Belehradčanov. Zničená bola i Národná knižnica Srbska, v ktorej ľahla popolom väčšina textov neoceniteľnej hodnoty. Útok riadil veliteľ 3. leteckej flotily genpor. Alexander von Lehr.

Nemecké lietadlá zaútočili aj na ďalšie väčšie mestá – Niš, Leskovac, Kragujevac, Nový Sad, Sarajevo, Mostar a Banja Luka. Prekvapili tým rozospatých občanov, ktorí hľadali úkryt v pivniciach. Nepriateľ zasiahol ciele mimoriadne presne, pretože mu v tom pomáhali tzv. volksdeutscheri, miestni Nemci. Ešte pred vojnou z Juhoslávie ušiel do Nemecka kapitán Vladimir Kren, neskôr za zásluhy veliteľ vzdušných síl Chorvátska, s plánmi rozmiestnenia „zálohových“ vojenských letísk v celej krajine.

K obrane Belehradu prispela Prvá stíhacia brigáda Juhoslovanského kráľovského vojenského letectva (JKRV), ktorej príslušníci sa zrazili nad mestom so „šťukami“ (Junkers Ju 87) sprevádzajúcimi messerschmitty. Prvý deň protivzdušná obrana zostrelila nemecké prieskumné lietadlo neďaleko dediny Donji Dušnik v južnom Srbsku.

6. apríla 1941 prepadlo Nemecko spolu s bulharskými vojskami Juhosláviu aj Grécko, ktorému pomáhali britské vojská.

Mimoriadna odvaha, ale aj zrada

Vláda vydala vyhlásenie o začiatku vojny s Nemeckom a rozhodla o všeobecnej mobilizácii, ale to už bolo veľmi neskoro. Zo strategického hľadiska zaujalo mesto Zemun, dnes súčasť Belehradu, pretože sa tam nachádzalo velenie vzdušných síl a námorníctva. Piloti, ktorí bránili oblohu nad hlavným mestom, preukázali mimoriadnu odvahu a obetavosť, čo vyvolalo obdiv aj medzi Nemcami.

Bombardovacie pluky viackrát úspešne napadli nemecké obrnené kolóny postupujúce z Bulharska, aj niekoľko letísk na území Maďarska, Bulharska a Rakúska. Napriek zrade časti chorvátskych a slovinských pilotov letecké posádky zložené z dôstojníkov a poddôstojníkov všetkých národností vykonávali svoju službu bezchybne a zomierali v nerovnoprávnom boji so silnejším nepriateľom.

Málo sa vie o tom, že prvé samovražedné útoky na nemecké lietadlá, ktoré sa pôvodne pripisovali sovietskym pilotom, uskutočnili ich juhoslovanskí kolegovia počas Aprílovej vojny. Hoci bol odpor JKRV hrdinský, rýchlo sa utlmil. Vinou zrady a piatej kolóny, ktorá navigovala lietadlá nacistov, boli letiská v Juhoslávii postupne zničené.

Niekoľko lietadiel, ktoré zostali, zničili ich posádky, aby sa nedostali do rúk nepriateľa. Viacerí piloti sa pokúsili odletieť do ZSSR a Grécka, no väčšina zahynula pri haváriách v dôsledku extrémne zlých poveternostných podmienok. Tí, ktorým sa to podarilo, pokračovali v bojoch v rámci spojeneckých vzdušných síl.

Kľúčový prielom uskutočnila nemecká 12. armáda z Bulharska, ktorá sa už predtým chystala na inváziu do Grécka. Jej vojaci obsadili moravsko-vardarské údolie a odrezali tak juhoslovanskú armádu od akejkoľvek možnej podpory spojencov. Už 7. apríla vstúpili do Skopje. Jedna nemecká obrnená divízia sa rútila na západ a čoskoro nadviazala kontakt s Talianmi v Albánsku, zatiaľ čo väčšia časť 12. armády postupovala proti gréckym jednotkám a britskému expedičnému korpusu v Trácii.

Tank v pohotovostnom režime pre prípad nepokojov maďarského obyvateľstva v apríli 1941..

Kruh agresorov sa uzatváral

Nemci Niš zbombardovali 8. apríla, pričom zahynulo vyše 600 civilistov. Nasledujúci deň do mesta vstúpili pozemné jednotky Wehrmachtu. Hlavný útok zo severozápadu sa uskutočňoval z oblasti Klagenfurtu, Graza a Nagykanizse, kde sa sústreďovali jednotky 2. armády generála Weichsa. Jej 46. obrnený korpus rýchlo postupoval zo severozápadu do Belehradu a narazil iba na slabý odpor. Pred ním totiž stáli zväčša Chorváti, ktorí urobili pre zastavenie nemeckých vojsk pramálo, naopak, mnohí okupantov vítali.

Nemecké jednotky vstúpili do Záhrebu 10. apríla, kde v mene náčelníka Anteho Pavelića plukovník vo výslužbe Slavko Kvaternik vyhlásil Nezávislý štát Chorvátsko. Vlatko Maček v rozhlase vyzval členov svojej roľníckej strany, aby boli lojálni k tzv. tretej ríši.

Taliani zaútočili v koordinácii s Nemcami. Ich 2. druhá armáda gen. Ambróza prenikla z Istrie a slovinského pobrežia, 9. armáda gen. Cavaliera zase z Albánska. Juhovýchodný front, ktorému velil generál Milan Nedić, sa tak rozpadol. Nepriateľské vojská obsadili o 9. hodine ráno Niš.

Od 9. apríla Nemci prenasledovali jednotky 5. armády, ktoré sa nachádzali v nišskom úseku. Neďaleko dediny Ljuberađa sa viedli tvrdé boje. Drinská divízia utrpela obrovské straty a stiahla sa k Leskovacu. Keď nemecké jednotky prenikli do údolia Kutiny, hlavnej cesty na Niš, zvyšok juhoslovanskej armády sa pohol k horám. Jednotky 11. obrnenej divízie pokračovali v operácii v údolí Južnej Moravy a smerom na Kragujevac.

Najvyššie velenie vydalo rozkaz číslo 120 o sústredení vojakov na líniu Metochia – Kosovo – Kragujevac – Belehrad. Podľa neho sa mala 5. armáda stiahnuť, no neexistoval skutočný základ pre uskutočnenie tejto direktívy. Realistickejšia bola výzva vydaná v ten istý večer, aby vojaci bojovali proti Nemcom, kdekoľvek sa nachádzajú.

V Subotici pri severných hraniciach Juhoslávie miestni Maďari kričia „Len na šibenicu, na nich by sa nemalo míňať strelivo!“

Bez spojenia niet ani velenia

Posledné zasadnutie Simovićovej vlády na juhoslovanskom území sa uskutočnilo 15. apríla v Nikšići, na ktorom dospeli k záveru, že Juhoslávia nebude kapitulovať ako štát, ale iba jej armáda, zatiaľ čo sa vláda a kráľ presunú do zahraničia, aby pokračovali v boji. Kráľovská rodina a ministri odišli do exilu v Londýne, kde boli pod dohľadom britskej spravodajskej služby. Po vojne im nové komunistické úrady zakázali návrat do vlasti.

Splnomocnení zástupcovia najvyššieho velenia kráľovskej armády – bývalý minister zahraničných vecí Aleksandar Cincar-Marković a generál Radivoje Janković podpísali 17. apríla v budove československého veľvyslanectva v Belehrade akt o kapitulácii ozbrojených síl, ktorý im nadiktoval generál Weichs.

Pri analýze príčin rozpadu Juhoslávie v roku 1941 je dôležité si uvedomiť, čo urobila vláda od 27. marca do 6. apríla a čo kráľovská armáda a jej velitelia. Faktom zostáva, že mobilizácia nebola efektívna, pred nepriateľskou ofenzívou sa na obranných pozíciách rozmiestnilo iba jedenásť divízií a vojenský plán bol nedostatočne organizovaný.

Navyše väčšina Chorvátov sa vzdala nemeckým jednotkám bez boja. Svedčí o tom skutočnosť, že novovzniknutá armáda krátko po založení Pavelićovho štátu disponovala až 31 generálmi, 228 plukovníkmi, 245 podplukovníkmi, 254 majormi a 1 005 kapitánmi zo zaniknutej Juhoslovanskej kráľovskej armády.

Pád Juhoslávie, ktorá už bola predtým hlboko rozdelená, sa ukázal ako nevyhnutný. Armáda nebola pripravená na boj s Nemcami a všetky plány, ktoré existovali na obranu krajiny, narušila vzbura chorvátskych generálov a dôstojníkov.

Už v prvých dňoch vinou rozvratu v najvyššom velení jednotky nevedeli, čo majú konať, chýbalo im vzájomné spojenie a konkrétne príkazy. Plán obrany bol povrchný a od začiatku odsúdený na zánik, pretože armáda nemala pozdĺž celých hraníc na to potrebné prostriedky. Jediný výraznejší odpor kládla proti talianskym vojskám v Albánsku.

  Nebojša Kuzmanović sa narodil 10. októbra 1962 v bosnianskom Gradačaci. Vysokoškolský diplom získal na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Pracoval v televízii a rádiu Nový Sad, bol redaktorom viacerých literárno-vedných časopisov. V roku 2009 obhájil dizertačnú prácu Srbsko-slovenské literárne a kultúrne vzťahy v romantizme. Je členom Spolku spisovateľov Vojvodiny, Matice srbskej i slovenskej. Zhromaždenie Vojvodiny ho v roku 2016 zvolilo za zástupcu tajomníka pre kultúru, verejné informovanie a vzťahy s náboženskými spoločenstvami. Od júla 2018 zastáva post riaditeľa Archívu Vojvodiny v Novom Sade.

Nebojsa Kuzmanovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *