Martin Krno
Foto: autor
Na Slovensku by sme mali mať až dva národné cintoríny (NC). Nielen ten v Martine, ale aj v hlavnom meste. Navrhla to skupina poslancov NR SR za všetky štyri vládne strany.
Ktorí milovník histórie Bratislavy by si nevychutnal nezvyčajnú atmosféru jej najstaršieho zachovaného – Ondrejského cintorína, od roku 1988 národnej kultúrnej pamiatky. Mnohé z náhrobkov sú umelecké diela. Pri čítaní mien sa vybavujú nemecké a maďarské šľachtické rody, veľavážení mešťania, niekedy aj ich zamotané životné osudy. Ale Slovákov spomedzi nebožtíkov spred roka 1945 tam napočítate na prstoch jednej ruky. Na rozdiel od „ekumenického“ cintorína v Martine tu prísne pochovávali iba katolíkov.
Ani Robinson nebol Slovák
Predkladatelia novely zákona o hlavnom meste SR používajú ako tromfy napríklad biskupa Jácinta Rónaya, ktorý učil Košútových synov, princa Rudolfa a veľkokňažnú Valériu či Pála Csata, člena Akadémie Márie Terézie a Kisfaludyho spoločnosti. Úradník a diplomat Karl Jetting, nazývaný bratislavský Robinson, síce precestoval kus sveta, no sotva pochodil zvyšné Slovensko.
Z tých novších uvádzajú mäsiara nemeckej národnosti Rudolfa Manderlu, ktorý dal postaviť prvý „mrakodrap“ v republike, láskavú postavičku Schöner Náciho a konečne i významnú osobnosť nášho národného života Vavra Šrobára. Pritom sa vyhli širokým oblúkom ďalšiemu signatárovi Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918 Emanuelovi Lehockému, zakladateľovi Slovenskej sociálnodemokratickej strany. Zrejme je v ich očiach podozrivý socialista, hoci zomrel pred 90 rokmi.
My z SZPB spolu s inými združeniami chodíme rok čo rok s kyticami k pomníku Šrobára, ktorý bol o. i. výrazným predstaviteľom protifašistického hnutia a spolupredsedom povstaleckej SNR. Z odbojárov tam nájdeme i hrob Milana Poláka, najbližšieho spolupracovníka generála Jána Goliana, a mladých partizánov – bratov Ľudovíta a Jožka Novorkovcov, ktorí zahynuli v boji proti nacistom 21. septembra 1944 pri Turčianskom Ďure.
Pre porovnanie, na NC v Martine sníva večný sen vyše 300 významných Slovákoch a Sloveniek z 19. a 20. storočia. Čo hrob, to maturitná otázka… V dôvodovej správe poslaneckého návrhu sa však píše iba o osobnostiach z 19. storočia a hrubo sa manipuluje i s ďalšími súvislosťami. Cintorín je vraj už zaplnený, pritom pred dvoma desaťročiami sa rozšírila jeho plocha o 90-tisíc (!) štvorcových metrov. Čiže priestoru na jeho rozvoj je neúrekom.
Zákonodarcovia by sa namiesto zmätočných úvah o tom, ako Martin od vzniku ČSR stráca na význame, mali radšej zamyslieť nad tým, prečo legislatívna a exekutívna moc dlhodobo nerealizuje zákon NR SR z roku 1994, ktorý definuje metropolu Turca ako centrum národnej kultúry Slovákov.
Začiatok nového v anonymite
Autori sa v druhej časti správy už zrazu neodvolávajú na dávnejšie zosnulých, ale na tých, čo niečo znamenali údajne až po vzniku samostatného Slovenska. Na prezidenta Michala Kováča, komika Júliusa Satinského či na osobnosti demokratického exilu, akými boli manželia Kalinovci. My sme na Odrejskom cintoríne objavili relatívne čerstvé hroby šiestich umelcov, no aj novučké, masívne hrobky, jednu bez akéhokoľvek označenia.
Desaťročia sa tu nepochovávalo, teraz sa môže iba na základe špeciálneho rozhodnutia primátora. Podľa štatútu výnimky udeľuje „osobnostiam kultúrneho, umeleckého a politického života a ďalším, ktoré sa významným spôsobom pričinili o rozvoj Slovenskej republiky alebo jej hlavného mesta“. Odpovedí na otázku, o čo sa zaslúžili verejnosti neznáme alebo doslova anonymné rodiny, sme sa z bratislavského magistrátu do uzávierky nedočkali.
Z dôvodovej správy sme sa však dozvedeli iné „historické fakty“. Napríklad, že sa Bratislava stala hlavným mestom SR až na konci minulého storočia. Pritom nový NC má byť logickým pokračovaním toho v Martine. To vraj „umožní občanom SR ako aj zahraničným návštevníkom nájsť a vzdať hold dejateľom a osobnostiam národného, kultúrneho i politického života Slovenska, ktorých životná púť sa skončila po vzniku samostatnej republiky.“
Nuž, dnes môžu vzdávať hold akurát siedmim! Má sa teda postupovať presne opačne, ako poukazuje v stanovisku pre Bojovník najväčší expert na NC v Martine Zdenko Ďuriška. Podľa neho trvalo storočie (do roku 1967), kým sa budovalo v Slovákoch všeobecné povedomie, že skutočný panteón osobností národa sa nachádza jedine v Martine. Koaliční poslanci chcú dopredu oficiálne stanoviť nový NC a potom dodatočne napĺňať jeho priestor.
Ondrejský dostane poslednú ranu
Iste, na Ondrejskom cintoríne stojí alebo aj leží kopa ošarpaných pomníkov, no hrobov je tam riadne nahusto. Kto bude rozhodovať, ktoré treba definitívne zlikvidovať? Ako to bude vyzerať, keď sa neogotické náhrobníky budú striedať s hypermodernými? Vytvorí sa nebodaj skupina poslancov, ktorá bude posudzovať, kto si zaslúži „VIP parcelu“ a kto nie? Alebo bude o tom rozhodovať hodnotová orientácia členov komisie či stranícka príslušnosť aktuálneho šéfa magistrátu?
Dôvodová správa nepríčetne ideologizuje problém. Iste, v 70. rokoch minulého storočia sa postupovalo barbarsky, keď sa pri rozširovaní Karadžičovej ulice vymazať celý rad cenných hrobiek. Ale trikrát to v parlamentnom dokumente označovať za sovietizáciu? To sa netvrdilo ani v Bratislave nahlas pred 33 rokmi. Vraj mala nasledovať „úplná likvidácia cintorína s odôvodnením, že v novej, socialistickej Bratislave, nesmú prekážať tmárske symboly, rozumej, kresťanské kríže“. Nuž, odstránením krížov by toho na slovenských cintorínoch veľa nezostalo…
Autorov správy treba poslať (na ich vlastné náklady) do Petrohradu. Tam by zistili, ako „sovietizácia“ pokročila trebárs v troch historických cintorínoch pri Lavre Alexandra Nevského. Bodaj by sme sa aj my tak starali o mohyly osobností svojho národa!
Ak by sme uvažovali podľa tejto vládnokoaličnej logiky, tak najväčším sovietizátorom v našich dejinách bol rakúsky imperátor Jozef II., ktorý vydal výnos na masívne rušenie cintorínov v centrách miest. Mal na to rozumné, zväčša hygienické argumenty, ktoré platia dodnes. Či nie?
V tej slovenskej forme sovietizácie Ondrejského cintorína mienia pokračovať súčasní zákonodarcovia, ktorých projekt počíta s ďalšou likviditou starých hrobov, aby uvoľnili miesto novším, lukratívnejším klientom. Aj v tomto prípade ide totiž až v prvom rade o peniaze. Poslanci požadujú, aby sa k 200-tisícom eurám, ktoré každý rok uvoľňuje bratislavská samospráva na údržbu tohto priestranstva ešte prihodila zo štátneho rozpočtu rovnaká suma.
Na porovnanie, Martin – ako nás informovali z mestského úradu – dostáva z kapitoly ministerstva kultúry na NC priemerne 35-tisíc eur ročne. Potom sa legitímne môžu prihlásiť o štatút národného cintorína aj evanjelici pri bratislavskej Kozej bráne, samosprávy v Modre, Banskej Bystrici, Brezne aj ďalšie mestá. Nečudujme sa, že sa úspešne rozbehla petícia Národný cintorín je len jeden. Žiadosť o stiahnutie novely zákona podporujú mestskí i krajskí poslanci, Rada národnej kultúry (poradný orgán primátora Martina), predseda Matice slovenskej Marián Gešper a tamojšia oblastná organizácia SZPB.
O tejto problematike zatiaľ záhadne mlčia najviac zainteresovaní: Pamiatkový úrad, magistrát hlavného mesta ako správca Ondrejského cintorína a jeho vlastník – Rímskokatolícka cirkev, farnosť Bratislava – Blumentál. Ak parlament schváli dva národné cintoríny, mohli by sme mať aj dve Národné rady. Hádam by v tej druhej, hoci aj so sídlom v Martine, iniciovali a prijímali kompetentnejšie zákony.
