Foto – Pixabay
Braňo Ondruš
Niektoré slovenské médiá minulý týždeň začali špekulovať, že riešením vládnej krízy by mohol byť menšinový kabinet ministrov s podporou odídencov z ĽSNS. Nech sa vládna kríza skončí akokoľvek, zahrávanie sa s fašistami by bolo osudným precedensom. A vytváranie dojmu, že prezlečení fašisti sú možnými partnermi je neprijateľné ani v napätej atmosfére.
Vládne OĽaNO našťastie takúto možnosť jednoznačne kategoricky vylúčilo. „Hnutie OĽANO už viackrát vylúčilo akúkoľvek spoluprácu s politickými stranami ako aj jednotlivcami, ktorí popierajú základné ľudské práva, uchyľujú sa k extrémizmu a šíria medzi ľuďmi nenávisť, ktorá môže vyústiť do otvoreného zla,“ skonštatoval jeho hovorca Matúš Bystriansky. Zo šírenia nezmyslov obvinilo stranu Sloboda a solidarita, ale je fakt, že minister obrany Jaroslav Naď odpovedal pre Aktuality.sk trochu vyhýbavo. Na otázku, či vylučuje, že by vládli s podporou exposlancov ĽSNS, povedal: „Ja neviem, čo bude. Ja to môžem vylúčiť. Ja to nechcem. Ale čo ja viem ako sa to vyskladá?“
Predseda SaS obvinil vládneho spojenca z paktovania s fašistami, keď minister Naď spoluprácu s odídencami z ĽSNS nevylúčil slovami: „Nevylučujem v tomto momente žiadnu vec. Ani to, že sa odtrhne polovica z SaS a pôjde podporovať túto vládu.“ Lenže objektívne treba povedať, že v tomto prípade Richard Sulík prestrelil. Spoluprácu poprelo nielen vládne hnutie, ale aj samotný minister obrany: „Aby si niekto myslel, že ja budem visieť na trenkách Mazurekovi, tak to snáď asi nie.“
Tému skôr živili tradičné konšpiračné médiá, ktoré sú v historických otázkach jednoznačne na strane fašistov, ako Hlavné správy, či portál Magazin 1. Útoky pod pás vo vyhrotených situáciách nie sú v politike, a vlastne ani v živote ničím výnimočným. Ale ak aj terajšiu krízu spôsobila premiérova prostorekosť, vyvolávanie fašistických duchov nie je o nič menej nebezpečné. Naopak, je to niečo, s čím by sa nemali zahráva ani zúfalí politici.
Nebezpečné slová
Nech už nás čaká akýkoľvek vývoj, slovenská verejnosť by nemala mať dôvody na pochybnosti o vylúčení fašistov z akýchkoľvek úvah o spolupráci zo strany demokratických strán. A najmä liberáli by si mali dávať pozor, ako veľmi môžu neopatrnými vyjadreniami posunúť prah tolerancie k politikom, ktorí sa svojej fašistickej minulosti chcú zbaviť zo dňa na deň. Navyše len preto, lebo sa vnútri strany pohádali. Od rozpadu ĽSNS sa nestalo nič, čo by dokazovalo, že Milan Mazurek a spol. úprimne menili pohľad na svet.
Silné slová vedia byť nebezpečnou zbraňou. Strašenie fašistami sa môže ľahko premeniť na ich postupnú, hoci aj tichú akceptáciu. To by bol ten najhorší výsledok vládnutia kohokoľvek, kto sa hlási k najzákladnejším princípom demokratickej spoločnosti.