Foto – Archív Múzeum SNP

Martin Krno

Rojčenie niektorých ľudí o tom, že Slovenský štát mohol existovať aj po porážke nacistického Nemecka, je úplný nezmysel. Tvrdí generálny riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev v rozhovore pri príležitosti 82. výročia totálneho nástupu ľudáckeho režimu.

Jozef Tiso pricestoval 13. marca 1939 na Hitlerovo pozvanie do Berlína. Prečo si nemecký vodca pozval práve jeho, keď mal v tom čase v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane aj oddanejších politikov?

Hitlerovi vyjednávači najskôr oslovili Karola Sidora, ktorý bol predsedom autonómnej vlády po Homolovom prevrate. Ten to však odmietol. Nasledovala ich cesta na faru do Bánoviec nad Bebravou za Tisom, ktorý po porade s vedením HSĽS pozvanie prijal a odcestoval do Berlína. Tam ho už prijali na úrovni hlavy štátu.

Z hľadiska záujmov nacistického Nemecka to bola správna voľba. Kto mu v tom čase v otázkach Slovenska najviac radil? Minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop alebo jeho „miestodržitelia“ vo Viedni?

Nacistická politika voči Československu oklieštenému po Mníchove bola celkom jasná. Vyvolať vnútorné rozpory a následne zakročiť, aby zabránili vnútorným nepokojom. Na jednej strane Nemci ubezpečovali svojou podporou ústrednú vládu v Prahe, na druhej pomáhali radikálom z radov ľudákov vyvolávať napätie na Slovensku, hlavne v Bratislave, a umožnili vysielať vysielačke radikálov z Viedne.

Vieme, čo vlastne predtým vedel Hitler o Slovensku? Neskôr hádam z nacistických pohlavárov najviac, najmä z ekonomického hľadiska, Hermann Göring, nie?

Slovensko bolo pre Hitlera len časťou štátu, ktorú chcel stoj čo stoj získať pod sféru vplyvu nacistického Nemecka. Išlo tu o premyslenú hru, ktorej realizáciu mu umožňoval aj vajatavý postoj západných veľmocí. Británia nemala veľký záujem o stredoeurópsky priestor a Francúzsko vtedy už na svoj vplyv rezignovalo. Celá stredná Európa bola ponechaná napospas expanzívnej politike Berlína. Slovensko sa malo navonok stať výkladnou skriňou nacistickej ústretovej politiky voči malým národom usilujúcim sa o samostatnosť.

Hneď po vzniku Slovenského štátu sa začal veľmi intenzívne vytvárať mýtus o naplnení tisícročného úsilia nášho národa po vlastnom štáte.

Stanislav Mičev

Známa Hitlerove vyjadrenie o Tisovi, z ktorého vyplývalo jeho milé prekvapenie ako „ten farárik zo Slovenska“ asistuje pri transportoch slovenských Židov. Poznáme ešte nejaké iné jeho vyjadrenie týkajúce sa Slovenska?

Na adresu Slovenska je u Adolfa Hitlera málo vyjadrení a podobne je to aj u Josepha Goebbelsa. Jediné, čo potrebovali bolo, aby Slovensko dodržiavalo spojenecké nerovnoprávne zmluvy, ktoré hospodársky a v oblasti zahraničnej politiky úplne vychádzali v ústrety potrieb nacistického Nemecka. Ľudáci tieto podmienky úzkostlivo plnili. Keď sa však chceli hrať na akúsi vlastnú politiku, nacisti na rokovaniach v Salzburgu zakročili a obrátili politický kompas smerom, ktorý im absolútne vyhovoval. Postavenie Tisa na čele strany a štátu nikdy nespochybnili a on ich nikdy nesklamal. Až do trpkého konca stál po ich boku.

V očiach konzervatívneho katolíckeho kňaza musel byť Hitler ako neznaboh antikrist. Čím si získal führer u Tisu tú oddanosť doslova až za hrob?

Hneď po vzniku Slovenského štátu sa začal veľmi intenzívne vytvárať mýtus o naplnení tisícročného úsilia nášho národa po vlastnom štáte. Táto legenda však nezodpovedal ani politike HSĽS pred rokom 1939. Cieľom tejto strany bolo dosiahnutie autonómie v rámci Československej republiky. Ľudáci dobre vedeli, že táto výrazne oklieštená štátnosť je nie dielom prirodzeného politického vývoja, ale danajským darom z rúk Adolfa Hitlera. Slovenský štát bol výsledkom zahraničnej politiky nacistického Nemecka a bez jeho iniciatívy by v danom období nebol vznikol. Podobný pandant vznikol v apríli 1941 aj na Balkáne – ustašovské Chorvátsko. Existencia oboch týchto štátnych útvarov bola limitovaná existenciou nacistického Nemecka. Každému súdnemu politikovi bolo jasná, že so zánikom hitlerovského Nemecka skončia aj tieto dva satelitné štáty. Preto tá priam vazalská oddanosť až do konca vojny.

Vraj v marci 1939 vyberal Tiso, iste nie ako prvý Slovák v histórii, z dvoch ziel to lepšie. Naozaj reálne hrozilo, že si nás Maďari a Poliaci rozdelia, respektíve, že by sme sa stali súčasťou Protektorátu Böhmen und Mähren?

Osobne pochybujem, že nacistická zahraničná politika smerovala k rozdeleniu slovenského územia medzi Varšavu a Budapešť. Poľsko bolo v hľadáčiku nemeckej expanzie a o posilnenie Maďarska určite Hitler nemal záujem. Myslím si, že by pravdepodobne došlo k okupácii zvyšku slovenského územia Nemeckom. Sú to však len domnienky. Štrnásty marec 1939 viedol k vyhláseniu Slovenského štátu a nasledujúci deň nacisti vpochodovali do Čiech a na Moravu.

Jozef Tiso na rokovaní s ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom a ďalšími nacistickými predstaviteľmi 13. marca 1939 v Berlíne.

Na to vyberanie z dvoch ziel sa Tisovi obhajcovia ešte niekoľkokrát odvolávajú, vraj keď mu Vatikán nariaďoval, aby odstúpil z funkcie prezidenta či pri pamätnom vyznamenávaní po potlačení Povstania… Je zdokumentované, že Banskej Bystrici, Zvolenu a Breznu hrozilo zrovnanie so zemou?

Hitlerovi Tiso absolútne vyhovoval. Zo všetkých ľudáckych politikov mal najväčšiu charizmu a podporu medzi ľuďmi. Nacisti ho celý čas považovali za najvhodnejšiu osobu na čele štátu, ktorá je schopná zabezpečiť relatívny pokoj v nacistickom podbruší. Čo sa týka vyznamenávania v Banskej Bystrici, nacisti si dali na tejto ceremónii veľmi záležať a Tiso urobil len to, čo od neho chceli. Až neskôr sa začali okolo tohto aktu vytvárať legendy, aby aspoň trochu ospravedlnili jeho konanie. Nacisti na Slovensku nemali prostriedky na to, aby mohli nimi vykonať zničenie spomínaných troch miest. Okrem toho boli na území svojho spojenca a takýto akt by bol kontraproduktívny. Nie sú najmenšie dôkazy, že by voči Tisovi vzniesli akékoľvek vyhrážky, aby uskutočnil vyznamenávanie na námestí v Bystrici.

Keď sa opakovane aj na vyššej politickej úrovni prijíma benevolentnejší prístup v Tisovi a vôbec k vojnového slovenskému štátu, nezapríčiňujeme to aj glorifikáciou jeho ideového a politického otca Andreja Hlinku? Najnovšie v relácii verejnoprávnej televízie Slovenský panteón.

Jozef Tiso je politicky zodpovedný za vývoj na Slovensku už od jesene 1938 a až do konca vojny na našom území. Postupná demontáž demokratického zriadenia, perzekúcie politických oponentov, bezprecedentné prenasledovanie rasovo odlišného obyvateľstva, najmä Židov, a tak ďalej. No a čo sa týka Andreja Hlinku pomôžem si citátom z knihy Romana Holeca s názvom Hlinka. Otec národa? Podľa mňa v skratke vystihuje to, na čo sa pýtate: „Rovnako však v ňom možno vidieť človeka, ktorý si pestoval svoj kult a autoritárskymi postojmi dláždil cestu režimu, ktorý sa – už po jeho smrti – vďaka priaznivému kontextu presadil na Slovensku.“

Slovenský štát sa nezrodil za jedinú noc z 13. na 14. marca. Niečomu predchádzalo a už pred udelením autonómie tu bola pripravená inštitucionálna politická sila – HSĽS. Do akej miery Hlinkova strana zodpovedala vtedajším predstavám o fungujúcej demokratickej spoločnosti a v nej pôsobiacich politických strán?

HSĽS bola konštantnou politickou silou na československej politickej scéne dokonca aj so svojou účasťou na vládnej moci v rokoch 1927 až 1929, či s podporou kandidatúry Eduarda Beneša na post prezidenta v decembri 1935. Ako už bolo uvedené pri osobe Hlinku, mala prostredníctvom neho, ale nielen cez jeho osobu, sklony k autoritárstvu a v časti členstva sa vyprofiloval obdiv k fašistickým režimom. To naznačovalo, kam by sa HSĽS mohla posunúť, ako sa napokon aj stalo, v prípade stúpajúcej sily týchto hnutí a strán v okolitých krajinách.

Iste aj HSĽS prechádzala istým vývojom. Kedy však prekročila určitú mieru ešte trpeného autoritárstva v rámci svojej štruktúry aj navonok? Na piešťanskom zjazde v septembri 1936? Akú úlohu tam zohral starnúci a chorľavý Hlinka?

Piešťanský zjazd sa v tejto súvislosti, samozrejme, často spomína. Tak isto stretnutie Andreja Hlinku s predstaviteľmi Sudetonemeckej strany vo februári 1938 na ružomberskej fare. U časti členstva však fašizujúce tendencie boli prítomné oveľa skôr. Reprezentoval ich hlavne Vojtech Tuka a jeho Rodobrana, ktorá ako polovojenská organizácia strany fungovala v rokoch 1923 až 1929 a následne ju obnovili v rokoch 1938 až 1940. Jej úlohu následne prevzala Hlinkova garda. Pokiaľ ide o piešťanský zjazd, zacitujem Roberta Arpáša z jeho článok s titulom Piešťanský zjazd ako medzník na ceste HSĽS k totalite: Neoficiálnu verziu rezolúcie zostavili mladí radikáli – K. Sidor. J. Ďurčanský. A. Mach, A. Vašek ainí mladí akademici – „nástupisti“. Odmietali v nej „spoluprácu s medzinárodnými reprezentantmi materialistickej ideológie a židoboľševickej anarchie“. Zároveň vyslovovali svoju pripravenosť vstúpiť „do spoločného protikomunistického frontu na strane tých národov, ktoré sú vedené kresťanskými zásadami“. Pretože ju predsedníctvo ľudovej strany nebolo ochotné ani len pripustiť do diskusie, prehovoril Sidor Hlinku, aby na zasadaní pléna prečítal verziu radikálov, a nie oficiálnu rezolúciu predsedníctva. Hlinka, očarený dynamikou a priebojnosťou nastupujúcej generácie ľudákov, mu vyhovel. Deelegáti zjazdu, už pripravení schváliť všetko navrhnuté vedením strany, rezolúciu, v domnení, že ide o oficiálnu verziu predsedníctva, nadšeným potleskom schválili.

Stanislav Mičev.

Hitlerovské Nemecko malo viacero spojencov, ale napríklad Taliansko a Maďarsko až do roku 1944 neposielali svojich Židov do koncentračných táborov. Bulharsko sa zase nepodieľalo na nacistickej anabáze do Sovietskeho zväzu. Do akej miery bolo ľudácke Slovensko samo iniciatívne v týchto otázkach?

Čo sa týka vstupu Slovenska do vojny proti ZSSR, tak treba povedať, že sme boli prvou cudzou armádou, okrem nemeckej, ktorá sa zúčastnila na pláne Barbarossa. Podobne to bolo s deportáciami Židov. Pokiaľ ide ich transporty, podľa všetkého to bola slovenská strana, ktorá bola na začiatku iniciatívna. Mnohí tvrdia, že nebolo inej cesty. Ako svedčia príklady z iných krajín, tak to možné bolo. Pohodlnejšie však bolo vyhovieť a pri deportáciách musím konštatovať, že túžba ľudákov po židovskom majetku bola oveľa väčšia než láska k blížnemu.

Nezanedbateľná časť obyvateľstva toto všetko schvaľovala. A určite nešlo iba o úradníkov, ktorí po vyhnaných Čechoch obsadzovala uvoľnené posty, a o rodiny arizátorov židovského majetku. Asi sa sociálne výskumy vtedy nerobili, ale vieme napríklad, ako ľudia brali účasť slovenského vojska na dobývaní Poľska a potom ostatných slovanských národov vo východnej Európe?

Ťažko môžeme hovoriť o všeobecnej mienke, ktorá bola poznačená strachom v spoločnosti. A čo sa týka prorežimistov a prospechárov, tak nemožno pochybovať, že im daný stav vyhovoval. Odpor voči vojne bol však podľa mňa jasný. Odchod vojakov na front sa neprijímal s nadšením a keď začali prichádzať správy o prvých padlých, tak to bolo ešte horšie. Na Slovensku prevládala generačná pamäť na Veľkú vojnu, ktorá priniesla veľké obete a povojnovú biedu. Ľudia spočiatku vojnu v Sovietskom zväze brali ako vzdialenú udalosť, ktorá akoby sa ich netýka. Vojaci vracajúci sa z východného frontu však prichádzali s hrôzostrašnými správami o vyčíňaní nacistov, čo postupne menilo postoje slovenskej spoločnosti.

Akú úlohu v nazeraní na Slovenský štát zohral koniec vojenskej konjunktúry, opakované porážky nacistického agresora na východe, juhu a napokon i na západe?

Vo vašej otázke sú zhruba načrtnuté aj odpovede. Zmena myslenia bola postupná. Odboj tu bol prítomný už od jesene 1938, ale k jeho aktivizácii došlo najmä v priebehu roku 1943 a vyústilo to podpísaním Vianočnej dohody. Zjednotenie protifašistického odboja na tejto platforme bolo základom pre prípravu ozbrojeného vystúpenia proti kolabujúcemu režimu.

Čím si vysvetľujete, že okrem opozície pôsobiacej v ilegalite, tu boli vplyvné vrstvy obyvateľstva, ktoré sa možno aj napriek pomerne slušnému sociálnemu a spoločenského statusu nestotožnila s ľudáckym režimom? Napríklad časť dôstojníkov Slovenskej armády, sudcov, dnes by sme to nazvali hospodársky manažment, tvorivá inteligencia či evanjelická cirkev, hoci tá popri katolíckemu kléru musela hrať až druhé husle…

Netreba zabúdať ani na nesúhlasiacich katolíckych kňazov, lebo aj takých nebolo málo. Slovenská inteligencia sa formovala v čase existencie demokratického Československa. Život v jednej z najdemokratickejších krajín vtedajšieho sveta zanechal v ich vedomí nezmazateľnú stopu. Prečítal som mnoho spomienok ľudí, ktorí boli v odboji, a toto je základný motív, ktorí ich viedol do tábora proti režimu. Samozrejme, boli tu aj konjunkturalisti, ktorí sa riadili podľa vychýlenia politického kompasu v neprospech nacistického Nemecka a jeho spojencov.

Slovenský štát podľa Tisových predstáv prestal de facto existovať 29. augusta 1944. Vy historici oprávnene nemáte radi otázky typu, čo keby… Ale akoby to bolo s hodnotením nielen tohto dočasného štátneho útvaru, ale vari i celého slovenského národa po skončení vojny, keby nebolo Povstania?

Slovenské národné povstanie je rehabilitáciou za kolaboráciu s nacistickým Nemeckom. Treba si uvedomiť, že s nacistami nekolaboroval slovenský národ, ale politická špička HSĽS, ktorá nesie plnú zodpovednosť za udalosti, ktoré sa v rokoch 1939 až 1945 odohrali. Rojčenie niektorých ľudí o tom, že Slovenský štát mohol existovať aj po porážke nacistického Nemecka, je úplný nezmysel. SNP a jeho predstavitelia sa s plnou zodpovednosťou prihlásili k obnoveniu Československa. Vychádzali z medzinárodnopolitickej situácie a zabránili tomu, aby slovenský národ niesol zodpovednosť za svojich ľudáckych predstaviteľov.

Hroby slovenských vojakov na východnom fronte.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *