Múzeum SNP

Fotky – Archív Múzeum SNP

Tristo nemeckých vojakov proti bezbranným civilom a raneným vojakom. Zastrelení priamo na mieste a dokonca niekoľkí doslova upálení za živa vo vlastných domoch, do ktorých ich bezcitní vrahovia naschvál pozamykali. A namiesto osady len rozľahlé spálenisko, s úplne zhorenými zvyškami. Surový akt pomsty nacistického komanda – vypálenie obce, zavraždenie jej obyvateľov – tragicky a nenávratne prerušili život Kališťa. Ako jediná z vypálených obcí na území Slovenska, zostala už navždy tak, ako ju zanechali vražiace beštie. 

Iba pred pár dňami sme si pripomenuli 76. výročie tej obrovskej tragédie. Rozhodujúci útok nacistov sa začal skoro ráno 18. marca 1945. Tri stovky nemeckých vojakov obkľúčili južný a východný okraj osady a ostreľovali hlavnú cestu, ktorá bola ako jediná pre vysoký sneh schodná. Šesť ľudí zastrelili priamo na mieste, deviatich upálili zaživa v domoch, ktoré začali nacisti zapaľovať. Skupina 15 dospelých mužov, ktorá bola zajatá, bola neskôr postrieľaná v neďalekej Moštenici. Jozef Vyšný zahynul v Turčianskych Tepliciach. Z osady sa stalo zhorenisko. Zo 42 domov ostalo len šesť a kaplnka.   Život v tejto obci nebol naďalej možný.

Pálenie dreveného uhlia pred II. svetovou vojnou.

Uhliari

Kalište vzniklo na území s archeologickými nálezmi staršieho dáta. Málo úrodná, ťažko dostupná a prístupná oblasť Kališťanom nesľubovala ľahkú obživu, ale rastúca potreba medi sa ukázala pre ťažiarov výnosným obchodom. Rast baníctva a hutníctva možno zaznamenať aj v tejto oblasti, a to najmä v 12. a 13. storočí, keď banskí podnikatelia začínali zakladať v blízkosti rudných nálezísk sídliská pre robotníkov.

Po tatárskom vpáde  dochádza k veľkému kolonizačnému ruchu. Súčasťou kolonizácie bola aj kolonizácia banská, ktorá podporovala rýchly rast miest a osád na území stredného Slovenska. Banská Bystrica zaujímala popredné miesto v ťažbe medi. Pri baníctve a hutníctve sa spotrebovalo veľké množstvo dreveného uhlia, preto osadníci šli hlbšie do lesov a zakladali uhliarske osady. Jednou z takýchto bolo i Kalište založené v roku 1525.

No v 18. a 19.  sa prestalo drevené uhlie používať a miestni muži boli nútení hľadať iné možnosti obživy.  Začali dochádzať do Podbrezovských železiarní a pracovali pri taviacich peciach. Domov chodili len zriedkavo a ženy im raz týždenne do Slovenskej Ľupče donášali jedlo a vykonávali v osade všetku mužskú prácu. Takýto spôsob života pretrval v tejto oblasti až do 2. svetovej vojny.

Tá zasiahla životy obyvateľov Kališťa predovšetkým po vypuknutí Slovenského národného povstania v lete 1944, kedy sa obyvatelia Kališťa ocitli v centre tzv. Partizánskej republiky. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckou armádou v októbri 1944 sa vojaci, partizáni a rasovo či politicky prenasledovaní občania začali sťahovať do hôr a do horských osád, akou bolo aj Kalište. Sídlil tu i Hlavný štáb partizánskeho oddielu Napred a časť partizánskej brigády Smrť fašizmu. Kališťania partizánom pomáhali, ako sa dalo, či už zásobami potravín, alebo strechou nad hlavou.    

Kalište pred vypálením.

Beštiálna pomsta

Na jeseň roku 1944 došlo k niekoľkým vojenským stretom medzi nemeckými jednotkami a partizánskymi skupinami, ktoré sídlili na Kališti. Neskôr sa situácia Kališťanov zhoršila, keď do osady prenikla časť vojakov, bojujúcich na strane nemeckej brannej moci, v dôsledku čoho prepukla v osade epidémia týfusu. Chorých museli izolovať.     

Po okupácii Banskej Bystrice jednotkami nemeckej armády sa začala časť nemeckých síl sústreďovať práve na juhozápadných výbežkoch Nízkych Tatier. Nemecké vojenské jednotky a aj narýchlo sa formujúce protipartizánske  skupiny robili časté výpady do okolitých dedín v horských dolinách.  Partizáni ubránili túto oblasť až do marca 1945. Nemeckí vojaci sa stiahli do Moštenice a sľubovali pomstu.

V tejto situácii si nemecké jednotky chceli zabezpečiť ústupové cesty najmä medzi Banskou Bystricou a Ružomberkom. Túto cestu kontrolovali partizáni, ktorí narušovali presuny nemeckých kolón. Kvôli nedostatku munície a potravín sa však rozhodli presunúť cez front k Červenej armáde. Ranených a chorých nechali na Kališti. Vo štvrtok 15. marca 1945 partizáni postupovali smerom na Liptovskú Lúžnu, Chabenec a Brezno. Stalo sa tak na základe rozkazu, podľa ktorého sa mali partizánske skupiny pobývajúce v slovenských horách spojiť s oslobodzujúcou Červenou armádou, rumunskou armádou a jednotkami 1. čs. armádneho zboru, aby sa nedostali do krížovej paľby.

Pri ústupe jednotiek nemeckej armády z východného frontu prenikla do blízkosti osady dňa 17. marca 1945 nemecká výzvedná hliadka. Zistila, že ozbrojení partizáni osadu opustili. Po zistení situácie sa stiahla do Moštenice. A na druhý deň ráno s miestnymi obyvateľmi Nemci kruto zúčtovali.

Zvyšky obce, ktoré ostali po vypálení.

Vláda žien

Kým beštie v ľudskej koži zlikvidovali Kalište, celé desaťročia osadu „ovládali“ ženy. Ich každodenné „vládnutie“ sa prejavilo okrem iného aj v tom, že jednotlivé rodiny sa volali podľa žien, ako od Anny, od Hanice, od Lety, od Kostúrky, od Bulovky, od Bančovky, od Ďurišky atď. Okrem toho nanajvýš podľa charakteru miesta, kde dom stál, ako Na dolinke, Zo šrôtu, Na zrážke, Spod lipy. Nikdy nie podľa chlapovho priezviska, a to nielen preto, že tu bol skoro samý Kaliský, ale proste preto, že chlapi boli doma iba párkrát do roka. Tak potom chlapov aj volali: Fero od Ďurišky, Jano od Hanice a pod. Ale ženy si ich ctili pre ťažkú robotu, v ktorej sa vo fabrike zodierali.

V oblasti Kališťa nebolo veľa úrodnej pôdy a tak sa veľa neurodilo. Na ostredkoch pri škole ženy dopestovali len zemiaky, kapustu a mrkvu. Ovocné stromy ako hrušky, jablone, slivky a čerešne dozrievali neskoro a mali len malé plody. Ľudia si pomáhali zberom malín, brusníc a čučoriedok, ktoré  ženy chodili v plachtičkách predávať aj do mesta, či miestnemu horárovi. Keď sa vracali z trhu z Banskej Bystrice alebo Slovenskej Ľupče, naspäť za utŕžené peniaze nakúpili potraviny. Ženy šli vždy len v skupine, aby sa nebáli a navzájom si mohli pomôcť. Ocot si doma vyrábali z nedozretých sliviek. V okolí zbierali i hríby.

Chlieb náš každodenný

Vari niet človeka, ktorý by nemal rád chlieb. Dá sa jesť, či sme hladní, alebo sýti. Na Kališti pekávali chlieb raz za týždeň, v domácich murovaných peciach. Najprv z pripraveného chlebového cesta odtrhli kus na koštovku, položili na kapustný list, potreli mliekom, posypali rascou a upiekli tzv. podimník.Chleby tiež pekávali na kapustnom liste a s veľkou lopatou ho sádzali do pece.Keď minuli posledné cesto, drevenú misku vyškrabali, dosypali múku a iné nutné suroviny, aby ešte aj tie posledné zvyšky zužitkovali.Volali topostruhník.

Okrem toho, že Kališťania ťažko a tvrdo pracovali, aby uživili, seba, svoje deti a hospodárske zvieratá, dokázali sa aj zabaviť. Súčasťou každého domu bola mašťaľ, kde chovali hospodárske zvieratá. Chlapi spoločne nakosili smerom na Donovaly, na Hrivkove seno a ženy ho pohrabali. Po rozdelení sena richtárom a jeho odnesení na pôjdy si spoločne zatancovali a zaspievali pri muzike. Miestni muzikanti, v zložení basa, cimbal, husle a harmonika si svoje hudobné nástroje rozložili na lúke na Stankovej, či Pokriovky.

V letných mesiacoch usporadúvali  tanečné zábavy, ktorých sa zúčastnili takmer všetci obyvatelia osady. Narezali brezy a s nimi obkolesili prírodný pľac na tancovačku aj osvetlili karbitkami (malými lampami). Samotné miesto na tancovanie posypali suchým ihličím, aby to tanečníkom na lúke lepšie išlo. Tancovali najmä mládenci a dievky, ktoré mali aspoň 16 -17 rokov, ale prizerala sa celá dedina. Za dobrého počasia sa v sobotu a v nedeľu často tancovalo až do noci.

Dnešný pohľad na obec.

Celoslovenský symbol

V lete pri prácach na poli pomáhali i deti a v zime chodili do školy. Škola bola na Kališti od roku 1928 a učil v nej Osvald Rybníček. V jednej triede sa učilo asi 20 detí. V septembri 1944 sa už školský rok nezačal…

Osada mala len jeden zdroj pitnej vody, ktorá vtekala do dvoch válovov približne v strede dediny. Z prvého válova sa brala voda a nosila domov pre osobnú spotrebu a dobytok. Druhý válov slúžil na pranie. Voda bola i v lete bola ľadovo studená, ale v zime nezamŕzala. Neobsahovala jód.

Kalište sa napokon stalo symbolom vojnových útrap a tragických udalostí po potlačení SNP. Múzeum SNP ako správca Národnej kultúrnej pamiatky Kalište v roku 2007 slávnostne odhalilo Pamätník obetiam. Múzeum vytvára priestor na spomienkové podujatia pre všetky generácie, usiluje sa priblížiť históriu týchto tragických udalostí a života na Kališti pred jeho vypálením a činnosť tzv. Partizánskej republiky. Slúžia na to dve expozície v zachovaných domčekoch a Náučný chodník. Počas posledných rokov postupne areál dotvorili replikami partizánskej nemocnice a miliera, v ktorom sa pálilo drevené uhlie a sprístupnili pôvodné partizánske bunkre. V roku 2008 boli v priestore pod pamätníkom vysadené ovocné stromčeky na pamiatku všetkých vypálených obcí.

Pamätník v Kališti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *