Martin Krno
Foto: archív Múzea SNP
Vojnový slovenský štát disponoval mnohými učenlivými propagátormi svojej v mnohých ohľadoch nehumánnej politiky. Podľa vzoru hitlerovského Nemecka sa vytvoril už 18. októbra 1938, teda niekoľko dní po vzniku autonómie Slovenska, špecializovaný Úrad propagandy pod vedením novinára s nacistickou orientáciou, budúceho ministra vnútra, vicepremiéra a dlhoročného hlavného veliteľa Hlinkových gárd Alexandra Macha.
V rokoch 1941 až 1945 bol šéfom tohto úradu pôvodným povolaním námorník, publicista a nadaný spisovateľ Tido J. Gašpar. O úlohách tejto inštitúcie sa vyjadril takto: „Bolo treba mixovať veci, ktoré svetu hovorili o nás, a bolo treba vkusne garnírovať a servírovať veci, ktoré o svete hovorili nám.“
Rozjasané deti, hoci vyzbrojené drevenými puškami, boli častým námetom propagandistických fotografií. Napokon, od roku 1940 bol povinný predvojenský výcvik pre všetkých občanov vo veku 6 až 20 rokov. Na snímke z leta 1941 pózujú so šéfom Úradu propagandy T. J. Gašparom pri jeho návšteve tábora na Orave vĺčatá, ako sa volali najmladší členovia HM.
Súhlas HSĽS bol od začiatku nevyhnutný pri vydávaní politických a výchovných časopisov a publikácií, pri šírení prejavov príslušníkov slovenského národa tlačou, filmom i rozhlasom s výnimkou prezidenta, členov vlády a poslancov. Ľudácka propaganda prostredníctvom kampaní, jedna z nich prebehla pod heslom U nás sa zdraví na stráž!, mala vyzdvihovať „kladné hodnoty“ kresťanskej spoločnosti, nekriticky oslavovať „trvalé svetlá“ a údajné ikony národnej pospolitosti. Súčasne zatracovať akési pokrokárske prežitky a inkriminovať tzv. škodcov slovenského národa.
Zneužívala na to ľudové tradície, ženičky vyobliekané v krojoch nemohli chýbať na nijakej prorežimnej manifestácii. Pri presadzovaní pochybnej ideológie nového štátu – slovenského národného socializmu pod sloganom Za Boha a za národ! sa vytŕhali z kontextu a prekrúcali citáty našich národných buditeľov, počnúc bernolákovcami. Mach dokonca označil Ľudovíta Štúra za slovenského Hitlera 19. storočia.
Najmocnejšou politickou silou v štáte sa stala HSĽS, ktorá si vedúcu úlohu nechala zakotviť i v ústave. Snažila sa o ovládnutie verejného života v jeho celej šírke. Okrem zákazu neľudáckych strán, spolkov a združení na tento účel slúžili jej vlastné organizácie s čiastočne povinným členstvom, najmä Hlinkova garda a Hlinkova mládež Aj dievčatá v Bánovciach nad Bebravou sa učili správne hajlovať.
Hlavným ideológom sa však stal profesor na Slovenskej univerzite Štefan Polakovič. Podľa neho sa láska k národu a viera v Boha musia byť najvyššími atribútmi nového štátneho zriadenia, no súčasne i prostriedkami na ospravedlnenie jeho zlyhaní. Tzv. kresťanský totalitarizmus sa stal protipólom zatracovaného liberalizmus, ktorý hlásaním slobody myslenia údajne vedie k roztrieštenosti národa a uvoľneniu mravov. Akoby sme počuli pár dnešných politikov…
Jozef Tisom bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca do 26. októbra 1939, keď ho zvolil Snem za prezidenta Slovenskej republiky. Parlament vtedy rokoval v aule Univerzity v aule Univerzity Komenského (v rokoch 1939 až 1954 premenovanej na Slovenskú univerzitu). Súčasne bol predsedom HSĽS, najvyšším veliteľom Slovenskej armády a Hlinkovej gardy. Foto – archív Múzeum SNP
Až do vstupu Slovenskej armády po boku nemeckého Wehrmachtu do agresie proti Sovietskym zväzu sme mali čulé diplomatické vzťahy s Moskvou, pôsobil tu vyslanec Grigorij M. Puškin. Napriek tomu sa v Bratislave konala výstava proti boľševizmu, ktorého počiatky jej organizátori kládli do doby Veľkej francúzskej revolúcie, pokračovali prelomovými udalosťami v rokoch 1848 a 1849, až sa dopracovali k trom ruským revolúciám na začiatku 20. storočia.
Podľa preambuly Ústavy SR prijatej v júli 1939 všetka moc a právo v štáte nevychádza od ľudu, ale od Boha! Vzťah medzi zákonodarnou a výkonnou mocou bol veľmi nevyvážený v prospech výkonnej, čiže prezidenta a vlády. Tiso bol naďalej dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Preto mnohé propagandistické akcie sa konali v tomto mestečku, vrátane Dní HM v júni 1941, na ktorých vystupoval ako rímskokatolícky kňaz.
Na finančne náročnej expozícii prezentovali aj obrazy, ako Slováci v ČSR „trpeli pod jarmom židoboľševizmu“. Za najväčší počin svetovej histórie považovali zrod Tretej ríše, pretože tým vraj Hitler zastavil nástup boľševikov v Nemecku. Provládne médiá aj Úrad propagandy vyzýval majiteľov podnikov v Bratislave a okolí, aby umožnili svojím zamestnancom, aby si ju prezreli. Štátne železnice po zakúpení lístku na výstavu poskytovali až 50-percentnú zľavu na cestovnom. Návštevnosť sa tým však výrazne nezdvihla.
Fakty o vojnovom slovenskom štáte
Čerstvo zrodený Slovenský štát v tzv. malej vojne s horthyovským Maďarskom v marci 1939 stratil 74 obcí s vyše 40-tisícmi obyvateľmi, zväčša Rusínmi a Slovákmi. Vo svojich ustálených hraniciach zaberal plochu 38 055 km².
Nemeckí vodcovia sa cez 2. svetovú vojnu na Slovensko veľmi nehrnuli, skôr tam počas letných prázdnin posielali na dobrú stravu svoje deti. Koncom roka 1941 sa však v Bratislave objavil guru nacistickej propagandy Joseph Goebbels. Na letisku vo Vajnoroch ríšskeho ministra vítal T. J. Gašpar. Na fotografii pred hotelom Carlton ho zdravia príslušníci HM. Foto – Archív Múzeum SNP
Po prijatí ústavy 21. júla 1939 sa zmenil názov na Slovenská republika. Z celkového počtu 2,66 milióna obyvateľov tvorili 85 percent Slováci. Okrem nich tu žilo 128-tisíc Nemcov, 89-tisíc Židov, 65-tisíc Maďarov a 30-tisíc Čechov po tom, čo ich okolo 80-tisíc zväčša nútene odišlo.Územie sa administratívne členilo na šesť žúp a 61 okresov. Na čele republiky stál prezident zvolený na sedem rokov (od októbra 1939 do apríla 1945 Jozef Tiso). Vystriedali sa tu štyri jednofarebné vlády HSĽS, pričom väčšina personálnych zmien sa uskutočnila na základe „odporúčaní“ Berlína. Ľudácky režim de facto zanikol oslobodením Bratislavy začiatkom apríla 1945.
Napriek protestom Svätej stolice Tiso neabdikoval z postu prezidenta. Naopak, v roku 1942 ho po prijatí vodcovského princípu podľa nemeckého vzoru vyhlásili za Vodcu strany a národa. Zákon o tom schválil Snem v zrekonštruovanom kláštore trinitárov na Župnom námestí, dnes známom ako stará budova NR SR. Na snímke rokovanie vedie predseda parlamentu M. Sokol, reční J. Tiso. V prednom rade sedí premiér V. Tuka (so šerpou), po jeho pravici A. Mach, F. Čatloš a ďalší členovia vlády. Foto – Archív Múzeum SNP
Na Salzburských rokovaniach 27. a 28. júla 1940 sa vedenie slovakštátu dozvedelo, že musí prispôsobiť svoj politický a ústavný systém nacistickému vzoru a prikročiť k revízii zahraničnej orientáci. Doplatil na to paradoxne fašistický radikál Ferdinand Ďurčanský, keď sa musel vzdať kresiel šéfov rezortov zahraničia i vnútra. Pritom v marci 1939 napísal: „Slovenský národ, plný radosti nad samostatnosťou svojho štátu, pozdravuje veľkého vodcu nemeckého národa. Pociťuje k nemu povinnosť vďačnosti, že v Mníchove nám umožnil uplatnením národného princípu tvoriť vlastný štát.“ Foto – Archív Múzeum SNP
Prvé jednotky polovojenskej organizácie HSĽS Hlinkovej gardy vznikali na sklonku života A. Hlinku v Trnave, Bratislave, Nitre a v ďalších mestách v júni 1938. Združovali sa v nej najmä prívrženci radikálneho krídla strany, postupne ich bolo vyše stotisíc. Jednotky HG sa stali prostriedkom na vyostrovanie protičeských a antisemitských nálad. Po prijatí tzv. židovského kódexu 9. septembra 1941 sa podieľali na deportovaní rasisticky perzekvovaných do nemeckých koncentračných táborov. Na fotografii manifestácia Hlinkovej dopravnej gardy v Bratislave v roku 1939. Foto – Archív Múzeum SNP
Alexander Mach, v dlhom čiernom plášti, sa okrem radikálnej proľudáckej propagandy (14. marca 1939 s pátosom oznámil v rozhlase vyhlásenie Slovenského štátu) zaoberal najmä vedením všemocného rezortu vnútra, ktorý prevzal po F. Ďurčanskom. Jeho partnerom Berlíne sa stal dlhoročný ríšsky minister, právni Wilhelm Frick. Ten patril medzi hlavných autorov protižidovských zákonov, bol posledným nemeckým protektorom Čiech a Moravy. Norimberský súd ho odsúdil na trest smrti. Foto – Archív M. Krno
Tri slovenské divízie sa zapojilipo boku nacistického Nemecka do bojov proti Poľsku, čím ľudácka vláda niesla svoj diel zodpovednosti na rozpútaní najväčšieho vojenského konfliktu v dejinách. Neoslobodzovali, ako sa v novinách tvrdilo, iba historické územia na hornej Orave a severnom Spiši, o ktoré Slovensko prišlo v rokoch 1918 až 1924 a po mníchovskej zrade na jeseň 1938, ale jednotky prešli i ďalej. Na fotografii pózujú slovenskí a nemeckí vojaci na obsadenom území s miestnym obyvateľstvom v Zakopanom. Foto – Archív Múzeum SNP
Na politickom živote sa mohli podieľať i strany dvoch národnostných menšín: Magyar Párt Jánosa Estrházyho a Deutsche Partei Franza Karmasina, ktoré sa pričinili o rozbitie ČSR. Už 8. októbra 1938 autonómna vláda odobrila karpatským Nemcom samosprávu, otvorené prihlásenie sa k programu nacizmu, používanie symbolu hákového kríža a neskôr aj vytváranie polovojenských zborov Freiwillige Schutzstaffel. Po marci 1939 sa pri predsedníctve vlády vytvoril osobitný štátny sekretariát na čele s Karmasinom. Odštartovala sa tak nacifikácia nemeckého obyvateľstva, vrátane toho, ktoré dovtedy podporovalo konkurenčnú Spišskú nemeckú stranu. Na fotografii reční Karmasin v roku 1940 na Dni nemeckých frontových vojakov. Foto – Archív Múzeum SNP
Tiso označil vojnu so Sovietskym zväzom „za boj na záchranu spravodlivosti a civilizácie“. Od 24. júna 1941 na tomto ťažení asistovala i Slovenská armáda. Celkove prešlo východným frontom okolo stotisíc slovenských vojakov! Tuka okrem Poľsku a ZSSR nediplomatickou cestou vyhlásil vojnu aj USA a Veľkej Británii. Preto spojenecké letectvo spustilo v júni 1944 bombardovanie našich priemyselných centier. Na fotografii z Novomoskovsku na Ukrajina sa snažia slovenskí vojaci rozprávať s talianskymi o situácii na východnom fronte. Foto – Archív Múzeum SNP
Prílet lietadla s Tisom na letisko Tri doby 29. októbra 1945.
Štyri dni pred oslobodením Bratislavy, v noci 31. marca 1945 vypravili z Justičného paláca do koncentračného tábora v Hornom Rakúsku piaty transport politických väzňov. Vo vyše stočlennej skupine boli národohospodári Július Vagač a Jozef Országh, reformovaný kňaz Štefan Štunda, členovia odbojovej organizácie Justícia, komunisti tlačiari či povstaleckí velitelia Samuel Sekuris a Ján Ollárek. Po príchode do Mauthausenu nacisti všetkých zavraždili. Na druhý deň evakuovala „elita“ štátu pred postupujúcou Červenou armádou na Záhorie a odtiaľ na západ. Tisa, ktorý sa ukrýval v bavorskom v kláštore v Altöttingu, začiatkom júna 1945 nevedomky prezradil americkým vojenskom jeho osobný tajomník Karol Murín. Na fotografii vidíme prílet exprezidenta na Tri doby 29. októbra 1945. Foto – Archív Múzeum SNP