Oľga Gáfriková, Klub Nového slova

Okolo cintorína padlých príslušníkov Červenej armády v Štúrove, ktorý bol zriadený roku 1947, som prešla tisíckrát. Popri ňom viedla moja každodenná cesta do školy, základnej i strednej.

V tom čase mal pamätník trochu skromnejšiu a civilnejšiu podobu, no miesto to bolo vždy dôstojné. Vydarila sa však aj podoba, ktorú získal po zásadnej rekonštrukcii na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia a potom v rokoch 2007 až 2009 s finančným prispením ruského veľvyslanectva na Slovensku.

Vojenský cintorín ležiaci uprostred nášho mesta je tichý a pietny. Stále ide o miesto, kde sa človek môže nerušene prechádzať a uvažovať najmä o tragédii vyše 5 400 sovietskych vojakov, ktorí tu snívajú svoj večný sen. Padli pri oslobodzovaní širšieho okolia Štúrova v januári až v marci 1945, telesné pozostatky zvážali až od Levíc a dolného Pohronia.

Vojenský cintorín poslednýkrát zrekonštruovali v rokoch 2007 až 2009.

Osobne mi návšteva tohto pietneho miesta spravidla najčastejšie pripomenie tú zarážajúcu, neuveriteľnú ľahkosť, s akou dnes mnohí hovoria o zbrojení, o reálnych aj o nových možných konfliktoch… A tu ležia mladí muži, ktorí zomreli v utrpení, v cudzej krajine, ďaleko od svojich blízkych a bez nich. Kto z vojnových štváčov vníma osudy konkrétnych ľudí?

Moji rodičia mali svoje skúsenosti s druhou svetovou vojnou. Veľa o nej nerozprávali, boli to určite spomienky bolestné a ťaživé. Čo nevyslovili, to vložili do našej výchovy: presvedčenie, že vojna je tá najväčšia hrôza, akú človek môže zažiť.

Na „ruský“ cintorín pri svojom pobyte v rodnom meste často zájdem, niekedy aj s kvetinami alebo sviečkami. Myslím si, že sa mi patrí zmierniť neprítomnosť iných návštevníkov – rodín padlých. Vojaci totiž nepoložili svoj život iba kvôli nim, ale aj kvôli nám, neznámym budúcim generáciám.

Foto: Martin Krno

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *