Eduard Chmelár

Televízne programy ako „Desať najväčších Slovákov“ a „Slovenský panteón“ vedú k vytváraniu nových mýtov a k selektívnemu až skresľujúcemu vyzdvihovaniu určitých osobností. Torpédujú úsilie o skutočné poznanie našich dejín. Nezbavili sme sa zvyku stavať naše najvýznamnejšie osobnosti na piedestály ako nedotknuteľné božstvá bez života. V Česku sa o historických filmoch a seriáloch vášnivo diskutuje, u nás zostane po takýchto paškviloch len nuda, dusno a pocit trápna.

Odvysielaním časti o Andrejovi Hlinkovi z cyklu Slovenský panteón sa RTVS 7. februára na Jednotke dopustila falzifikácie dejín, ktorá je urážkou obetí fašizmu. Exiloví i domáci neoľudácki historici dlhodobo glorifikujú a sakralizujú A. Hlinku ako svätca a mučeníka. Nielenže neprofesionálne zamlčiavajú až zľahčujú jeho negatívne stránky, ale aj vedome prekrúcajú historické fakty. K tým najzávažnejším patrí jeho podiel na fašizácii slovenskej spoločnosti.

Hlinkova slovenská ľudová strana (ako si ju premenoval roku 1925) stála na autoritatívnych základoch, na vodcovskom princípe a slepej poslušnosti (Jeden národ, jedna strana, jeden vodca). Vodca rozhodoval sám, bez hlasovania. A to nielen o straníckych otázkach, ale napríklad aj o tom, čo sa objaví v ľudáckej tlači (šéfredaktor Slováka mu bol podriadený), čo najmä v prvých rokoch republiky Hlinka využíval. Každá akcia ľudákov sa musela uskutočniť s jeho požehnaním.

Je dôležité uvedomiť si najmä tento aspekt jeho postavenia a zodpovednosti v strane. V tom čase obdivoval Mussoliniho režim a kládol ho za vzor svojim členom. Tvrdil, že zachránil Taliansko pred záhubou a má potenciál zachrániť aj ostatné štáty Európy s podobnými problémami. V januári 1923 založil Hlinka na návrh Tuku Rodobranu – polovojenskú fašistickú organizáciu. Jej členovia nosili po vzore talianskych fašistov čierne košele. Kdekoľvek sa objavili, tiekla krv. Vyvolávali najmä protičeské štvanice a násilné strety s ľavičiarmi a liberálmi, ako napríklad 28. januára 1923 v Prešove, kde štyroch ľudí zranili ťažko a štyridsiatich ľahko. Hlinka nikdy tieto agresívne útoky neodsúdil.

                                       ——————————————————————

Postupne sa mu stal vzorom režim diktátora Salazara v Portugalsku. Hlinka obdivoval najmä prechod spoločenskej moci do rúk katolíckej cirkvi a Tisov režim sa tejto pravicovej diktatúre podobal najviac. Hlinka bol k demokracii mimoriadne kritický, ak už nechceme napísať, že ju odmietal. Na prvom mieste bol u neho vždy katolicizmus, ktorému niekedy podriaďoval aj nacionalizmus. Politické strany podľa neho iba trieštili národ, ktorého jednotu môže zabezpečiť iba obmedzenie parlamentnej demokracie.

V Nemecku Hitler, u nás Hlinka

Podporoval vojenský prevrat v Poľsku i generála Franca v Španielsku a osobitný dojem na neho urobil Hitler. Na zhromaždení v Teplej 1. júna 1936 dokonca vyhlásil: „Ja som slovenský Hitler. Ja tu urobím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.“  Keď v reakcii na tieto slová Vlado Clementis vymyslel dnes už okrídlenú posmešnú vetu „Hitler, Hlinka – jedna linka“, vodca ľudákov mu odpovedal na verejnom zhromaždení v Piešťanoch 20. septembra 1936: „Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore hoci aj s Hitlerom!“

To najzávažnejšie, prečo by sme Hlinku nemali velebiť, sa odohralo na VII. zjazde HSĽS v septembri 1936 v Piešťanoch, ktorý historik Robert Arpáš nazval „medzníkom na ceste HSĽS k totalite“. Hlinka na ňom podporil radikálne krídlo strany, ktoré sa hlásilo k extrémne pravicovým a fašistickým stranám v Európe. Namiesto voľby predsedu strany prečítal senátor Buday vyhlásenie, že „pokiaľ Hlinka žije a vládne pracovať, je zbytočná každá voľba predsedu, lebo dovtedy bude strane dobre, pokiaľ v nej bude Hlinka“. Nasledujúci frenetický potlesk mal prehlušiť akékoľvek pochybnosti o správnosti takéhoto postupu.

Hlinka, ktorý sa s poďakovaním znovu ujal straníckeho predsedníctva, vyhlásil, že „práve tak, ako má Taliansko Mussoliniho, Nemecko Hitlera, Slováci majú Hlinku”. Hoci výrok z Teplej neoľudáci spochybňujú s tým, že bol uvedený len v komunistických novinách, tento potvrdzuje autentická zápisnica zo zjazdu uložená v Slovenskom národnom archíve. Zjazd nevolil ani výkonný výbor. Hlinka prečítal zoznam ľudí a zjazd jeho návrh prijal bez diskusie.

Dlhoročná fašizácia

Hoci sa oficiálna verzia zjazdovej rezolúcie hlásil k česko-slovenskému štátu, Hlinka prečítal neoficiálnu, ktorú pripravili radikáli na čele s Machom, Ďurčanským a Sidorom. Odmietali v nej „spoluprácu s medzinárodnými reprezentantmi materialistickej ideológie a židoboľševickej anarchie“. Prejavili pripravenosť vstúpiť „do spoločného protikomunistického frontu“. V praxi to znamenalo, že sa prihlásili k rodiacej sa fašistickej osi Berlín – Rím. Aby nikto nepochyboval, že to tak je, na následnej manifestácii Karol Sidor skritizoval závery bratislavského summitu štátov Malej Dohody, ktoré si vytýčilo za cieľ prehĺbiť spoluprácu so ZSSR.

Dávno pred Mníchovom vyvrcholili a prevážili fašistické tendencie v strane. Hoci Hlinka zomrel v lete 1938, bol duchovným otcom slovenského fašizmu. Fašistické tendencie v jeho strane dozrievali v priebehu celých tridsiatych rokov a neboli náhodné, ako nebolo náhodné uzavretie paktu HSĽS s Národnou obcou fašistickou a Sudetendeutsche Partei v prezidentských voľbách roku 1935. A tiež to, že v roku 1936 zorganizovali ľudáci v uliciach Bratislavy antisemitské výtržnosti, na ktorých protestovali proti uvádzaniu „židovského“ filmu Golem. Ani formovanie bloku s Henleinom a Esterházym v roku 1938 a to, že vodca tesne pred svojou smrťou inicioval vznik Hlinkovej gardy.

////////////////////////// nasledujúci text poprosím v rámčeku vložiť do predošlého//////////

RTVS: prekrútené i zamlčané fakty

RTVS vo svojom programe nielen zamlčala viaceré historické fakty o A. Hlinkovi, ale niektoré dokonca prekrútila. Tvrdenie, že Hlinka na stretnutí s neskorším katom českého národa K. H. Frankom 27. 2. 1938 nazval Hitlera „kultúrnou beštiou“, je zámerná lož, ktorá nie je nikde zaznamenaná a ktorú šíri len historik Róbert Letz (v mladosti nie náhodou obvinený židovskými organizáciami z popierania holokaustu). Je to aj smiešne a nelogické, lebo je nepredstaviteľné, že by Hlinka nadával pred nacistami na Hitlera a následne mu henleinovci odovzdali 5 miliónov korún ako výraz vďaky za spoluprácu…

Je trápne, že tvorcovia urobili z cholerického farára rozvážneho kňaza, skorumpovaného muža (ktorý patril napriek svojej kňazskej sutane k najbohatším podnikateľom v Liptove) vykreslili ako bojovníka proti korupcii a hulváta, ktorý (povedané slovami profesora Holeca) „koncepčne ani ľudsky nespĺňa predstavy o špičkovom politikovi“ povýšili na štátnika. Ale to, že zamlčali jeho profašistické sklony a lživo vykreslili niektoré jeho skutky, je vyslovene nechutné.

Vrcholom tejto neoľudáckej propagandy bola absurdná scénka Hlinku na smrteľnej posteli, ktorý vraj „podporil Česko-Slovensko počas Mníchovskej zrady“. Vari netreba pripomínať, že Hlinka zomrel 16. augusta 1938, jeden a pol mesiaca pred Mníchovom!

RTVS na svojej stránke propagovala dokudrámu nehanebným výrokom o Hlinkovi ako „obrovskom odporcovi nacizmu“. Za túto lživú propagandu by sa mala ospravedlniť a zorganizovať okrúhly stôl pluralitne zastúpených historikov, ktorí uvedú klamstvá na pravú mieru.

Jedna myšlienka na článok “Otec slovenského fašizmu”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *