Napriek epidémii sme sa nevzdali dlhoročnej tradície – položiť kvety k hrobu Mirka Nešpora. Hoci sa pripomienka jeho zavraždenia slovenskými gardistami uskutočnila na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave v komornejšej forme, nechýbal predseda SZPB Pavol Sečkár či tajomník ústrednej rady Viliam Longauer. Vzdali sme tak úctu tomuto hrdinovi SNP, ale aj ďalším účastníkom protifašistického hnutia, ktorí v ňom obetovali svoje mladé životy.

Vo vstupnej hale Strojníckej fakulty SVŠT (teraz STU) na dnešnom Námestí Slobody v roku 1964 odhalili pamätnú tabuľu od sochára Ladislava Snopeka s menami dvoch profesorov a 19 poslucháčov, ktorí počas druhej svetovej vojny tragicky zahynuli a posmrtne im udelili titul inžinier. Medzi nimi je i Mirko Nešpor (28. 9. 1924 – 17. 12. 1944), ale mená viacerých hrdinov tam chýbajú.

Kedysi zväzáci kládli k jeho hrobu vence 17. novembra – na Medzinárodný deň študentstva, aby si uctili obete krvavých represií nacistov proti študentom (aj Slovákom) v protektoráte Böhmen und Mähren. Aj Nešporov tragický osud lámal mýty o privilegovanom postavení vysokoškolákov za vojnového slovenského štátu. Nemuseli síce na front, ale nedali sa ľudákmi skorumpovať. Mnohí sa zapojili do odboja, koncom augusta, keď im končili letné prázdniny, odchádzali do Banskej Bystrice alebo k najbližším partizánskym jednotkám.

Mirko sa počas prázdninovej praxe na stavbe Oravskej priehrady podieľal na zakladaní revolučných národných výborov, odvážne agitoval medzi vojakmi, aby sa pripojili k ozbrojenému odboju, a po obsadení Oravy robil spojku medzi ústredím SNP a tamojším protifašistickým hnutím. Zúčastnil sa aj na bojoch so zbraňou v ruke a pritom prispieval správami do Pravdy.

Po prechode povstalcov do hôr vážne ochorel a na odporúčanie velenia jednotky sa vrátil domov na Záhorie. Tam ho však ktosi udal a na železničnej stanici v Skalici ho 13. decembra 1944 zatkli gardisti. Previezli ho do Bratislavy na II. spravodajské oddelenie Hlavného veliteľstva HG na Vlčkovej ulici. Tam po mučení 17. decembra v pivničnej miestnosti zomrel. Oficiálnu verziu – samovražda obesením – spochybnil lekár Herman Krsek, ktorý po pitve skonštatoval, že väzeň mal ruky spútané reťazou a rozsiahle zranenia zo surového týrania. „Roduverní Slováci“ ani nepotrebovali Gestapo, vystačili si sami.

Inžinierovi in memoriam 13. novembra 1948 za účasti povereníka školstva a osvety Ladislava Novomeského odhalili pamätnú tabuľu na študentskom domove Lanfranconi, kde bol počas štúdií ubytovaný, a na druhý deň slávnostne premenovali Svoradov internát na ŠD M. Nešpora, ktorý si tento názov zachoval do roku 1999. Stratil aj svoju ulicu, ktorú opäť nazvali Svoradova, ale inú po ňom nepomenovali. Čím si to náš hrdina „vyslúžil“?

V roku 1950 vo vstupných priestoroch študentského domova umiestnili bustu mladého partizána od akademického sochára Alexandra Trizuljaka. Dnes sa nachádza v zasadacej miestnosti dekanátu Stavebnej fakulty STU. Mirkovou túžbou bolo stať sa inžinierom a budovať továrne, obytné domy a mosty, ktoré by ľudí spájali. Premenúvaním ulíc a námestí venovaných hrdinom protifašistického boja pod rúškom návratov k pôvodným názvom, sa takéto mosty do minulosti búrajú. A možno aj tie do budúcnosti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *