Jozef Leikert – predseda Klubu umelcov, spisovateľov a historikov SZPB

Na vysokých školách sa pomaly končí skúškové obdobie. Študenti budú mať čo nevidieť za sebou zimný semester. Polovicu školského roka majú za sebou aj stredoškoláci a žiaci základných škôl. Aký bol tento polrok tohto čudne nezvyklého času, ktorý už takmer rok všetci žijeme? Odrážajú známky vedomosti, ktoré študenti a žiaci získali? Aké bolo vyučovanie cez internet, ktorému hovoríme dištančné?

Takáto výučba bez priamych emócií vyučujúcich i vyučovaných je náročná pre jedných i druhých, ale aj pre starých rodičov, ak majú čas a chuť pomáhať vnúčikom s učením. Dobré nervy musia mať najmä rodičia, aby neposedné deti prinútili učiť sa a robiť si domáce úlohy. Počul som aj hlášku žiaka: „Mama, dostala si trojku…“

Súčasné vyučovanie nie je ideálne. Ale predsa je… V ničom sa nedá porovnať s vyučovaním v krajinách, kde zúri vojna, ak tam vôbec nejaká výučba prebieha.

Občas sa pýtam svojich študentov na vysokej škole, či si vedia predstaviť, že by im niekto zo dňa na deň zrušil školu. Prípadne to, že by im do internátu v noci vtrhli po zuby ozbrojení vojaci a odvliekli ich do koncentračného tábora. Lebo práve to sa stalo českým študentom 17. novembra 1939, keď im Nemci zatvorili vysoké školy a vyše 1 200 z nich zobrali do koncentráku. Vysoké školy zostali zatvorené do konca druhej svetovej vojny a ďalej študovať nemohli v protektoráte ani tí, ktorí v tom čase zmaturovali. Čo by tí boli dali za dištančné vyučovanie! Mnohí sa doma sami učili, aby sa pripravili na deň, keď sa skončí vojna a otvoria sa vysoké školy.

Spomínam si na českých a slovenských študentov, ktorí ušli počas vojny do Československej zahraničnej armády. Aj tí túžili študovať, hoci zúrila vojna. Keď prezident Edvard Beneš navštívil našich vojakov, jeden z bývalých študentov Karel Macháček ho poprosil, či by nepožiadal ministerského predsedu Winstona Churchilla, aby mládencom z posledných ročníkov umožnili dokončiť štúdium na anglických školách.

Zdroj: Vtedy.sk

Vyhoveli im, ale najprv museli zložiť náročné diferenčné skúšky a potom celý rok v uniformách chodiť na univerzity. A boli takí usilovní, že v mnohom predbehli anglických rovesníkov. Po ukončení štúdia im Oxfordská univerzita usporiadala parádne promócie a domov, do oslobodeného Československa, sa vracali ako doštudovaní lekári, inžinieri, technici, ekonómovia. Bola to veľká pomoc pre zničenú krajinu.

V súčasnosti tiež veľa závisí od samotných študentov. Dôležité, ale nie rozhodujúce, sú podmienky, väčšmi však záleží na snahe a vytrvalosti študentov. Školy im dajú len toľko, koľko oni chcú. Ak nechcú alebo sú leniví, zbytočne budú chodiť i na tú najprestížnejšiu školu. A aj ten najlepší pedagóg študentom ukazuje iba smer.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *